Európa po prejavoch Orbána a Junckera

321

Branislav Fábry

Niet pochýb, že september 2018 sa do európskych dejín zapíše významným spôsobom. V priebehu tohto mesiaca vystúpili v Európskom parlamente s prejavmi dvaja politici, ktorí predstavujú dve rozličné chápania súčasných európskych problémov. Išlo o vystúpenia maďarského premiéra V. Orbána z 11. septembra, ktorým reagoval na správu J. Sargentiniovej o demokracii a právnom štáte v Maďarsku, ako aj o vystúpenie predsedu Európskej komisie J.-C. Junkera o stave Únie z 12. septembra 2018. Napriek tomu, že obaja politici oficiálne reprezentujú ten istý stranícky smer v európskej politike a vo viacerých témach majú aj spoločné postoje, ich názory sa líšia. Rozdiel ich pohľadov pritom predurčuje aj diskusiu o európskej budúcnosti, ktorá bude rezonovať najmä pri voľbách do Európskeho parlamentu v máji 2019.

Hlavným dôvodom na vystúpenie V. Orbána v Európskom parlamente bolo začatie procesu podľa čl. 7 Zmluvy o EÚ proti Maďarsku za porušenie princípov právneho štátu. Išlo o prvé také konanie a uskutočnilo sa v konfrontačnej atmosfére. K napätiu prispeli tak tvrdé vyjadrenia z oboch strán, ako aj fakt, že na obhajobu vlastnej pozície dostal V. Orbán len 7 minút. Pokiaľ išlo o samotné hlasovanie, začatie konania proti Maďarsku podporilo 448 poslancov, 197 bolo proti a 48 poslancov sa zdržalo. Parlament považoval hlasovanie za úspešné, ale V. Orbán ho napadol z formálnych dôvodov. Maďarská vláda avizovala, že sa obráti na Súdny dvor EÚ, pretože v požadovanom dvojtretinovom výsledku hlasovania o správe J. Sargentiniovej nezohľadnili hlasy poslancov, ktorí sa zdržali.

Je pravdepodobné, že Súdny dvor EÚ uzná hlasovanie Európskeho parlamentu, no sankcie proti Maďarsku sa i tak zaviesť nepodarí. Už teraz je zrejmé, že ho budú blokovať viaceré štáty EÚ, najmä Poľsko a Taliansko. Toto konanie však vedie k ďalšej konfrontácii medzi Bruselom a Budapešťou. V. Orbán preto krátko po hlasovaní ukázal východný vektor svojej zahraničnej politiky, keď navštívil Rusko a stretol sa s V. Putinom. Pri návšteve Ruska vystupoval dosť oportunisticky, pretože ešte na jar patrila maďarská vláda k tvrdým kritikom Ruska pre kauzu S. Skripaľa a na rozdiel od SR sa pridala ku krajinám, ktoré vyhostili ruských diplomatov.

Celkovo sa však zdá, že maďarská strana sa s kritikou EÚ celkom dobre vyrovná. V. Orbán tak získal novú tému, s ktorou môže posilňovať svoju politickú pozíciu až do európskych volieb v máji 2019. Už teraz pritom vystupuje s novou mediálnou kampaňou o „obrane Maďarska“, organizuje zhromaždenia a jeho preferenciev Maďarsku naďalej rastú. Hlasovanie takisto dodalo V. Orbánovi celoeurópsky význam, o ktorom mohol ako premiér malej krajiny iba snívať. Aj vďaka nemu sa stal najdôležitejším symbolom novej skupiny euroskeptických politikov, ktorí sa chystajú získať veľký počet mandátov v budúcom Európskom parlamente.

Nárast podpory pre euroskeptických politikov ako V. Orbán je v priamom rozpore s tým, čo požadoval J.-C. Juncker vo svojom prejave o stave Únie. Možno povedať, že základným motívom jeho vystúpenia bola idea silnejšej Európy. Predseda komisie to v prejave vyjadril slovami: „Je čas, aby Európa zobrala svoj osud do vlastných rúk.“ Tento pohľad je v zásade správny a ešte pred pár rokmi by sa podeň podpísali aj mnohí kritici súčasnej EÚ. Rovnako možno povedať, že keby podobný prejav predniesol J.-C. Juncker na začiatku svojho funkčného obdobia, išlo by o veľmi inovatívne a inšpiratívne vystúpenie. Silnejšia ochrana hraníc, zvýšenie bezpečnosti proti teroristickým hrozbám alebo posilnenie právomocí v oblasti zahraničnej politiky ako vedúce idey mohli ovplyvniť situáciu Európy v nasledujúcich rokoch.

Problém je v tom, že EÚ práve počas Junckerovho funkčného obdobia, ale i počas ostatného desaťročia silnejšiu Európu nevytvárala, lež zväčša iba kopírovala politiku USA. Pritom na začiatku 21. storočia to vyzeralo naozaj tak, že v EÚ existujú sily schopné vytvárať vlastnú politiku, nezávislú od USA. Významný bol najmä postoj francúzskeho prezidenta J. Chiraca a nemeckého kancelára G. Schrödera, ktorí v roku 2003 odmietli podporiť vojenskú intervenciu USA v Iraku a vytvárali samostatnú politiku aj vo vzťahu k Rusku. Európska politika sa však postupne vrátila do vleku americkej, najmä pri ďalších vojnových konfliktoch na Blízkom východe. Najvypuklejšie sa to ukázalo na Ukrajine v roku 2014, kde politický vplyv EÚ zaostal za vplyvom USA. Veľkým neúspechom bolo, keď traja ministri zahraničia štátov EÚ vo februári 2014 garantovali dohodu prezidenta V. Janukovyča s lídrami Majdanu o predčasných voľbách, ale svoje garancie po jeho zvrhnutí rýchlo opustili. Situácia následne prerástla do vojny, pri ktorej začala EÚ kopírovať politiku USA. EÚ nevytvárala tlak na Ukrajinu, a preto sa veľmi nepresvedčivo skončili i minské dohody, pri ktorých hrali veľké štáty EÚ dôležitú úlohu. Situácia v zahraničnej politike EÚ sa začala meniť až po nástupe prezidenta D. Trumpa v USA, ktorý v zásadných otázkach vystupoval jednostranne.

Významnou témou, ktorú J.-C. Juncker v prejave spomínal, bola aj lepšia ochrana hraníc a zvýšenie počtu policajných jednotiek Frontex na 10 000. Keby sa tento návrh zjavil na začiatku funkčného obdobia komisie, zrejme by sa stretol so všeobecnou podporou. Po sklamaní z európskej politiky v otázkach migrácie, najmä počas roku 2015, však už mnohé štáty vyjadrili nesúhlas s týmito plánmi, pretože ochranu hraníc vnímajú ako svoje suverénne právo. Rozumnou myšlienkou bola aj idea paktu s Afrikou a hľadanie vyváženého partnerstva namiesto presadzovania voľného obchodu. Keďže sa práve Junckerova komisia vždy zasadzovala za voľný obchod a dohody o ochrane investícií, nemožno predpokladať, že by bola schopná na konci svojho mandátu vytvoriť spravodlivejší model ekonomických vzťahov vo svete.

Mnohé návrhy J.-C. Junckera v jeho prejave sa budú prediskutovávať i po jeho odchode z funkcie. Silnejšia EÚ totiž môže poskytnúť odpoveď na mnohé výzvy súčasného sveta oveľa efektívnejšie než národné štáty. Problémom je, že EÚ sa môže zmeniť tak na nástroj ochrany európskych občanov proti veľkým ekonomickýmsubjektom, ako aj na nástroj presadzovania záujmov veľkých finančných skupín proti občanom. Pritom práve J.-C. Juncker sa vo všeobecnosti pokladá za predstaviteľa záujmov oligarchie, keďže už ako premiér Luxemburska bol tvorcom jedného z „daňových rajov“. Nedobre pôsobila aj jeho úloha pri záchrane záujmov veľkých bánk počas ekonomickej krízy v Grécku a zvlášť nešťastný bol spôsob, akým Trojka v roku 2015 donútila ľavicovú grécku vládu pokračovať v neoliberálnej ekonomickej politike.

Hoci občania EÚ majú len obmedzené šance ovplyvňovať rozhodovacie procesy v Bruseli, dobre si uvedomujú prehlbovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými v Európe. Ak by sa EÚ proti týmto negatívnym trendom bola schopná postaviť, mala by aj väčšiu podporu medzi občanmi členských štátov.