Excelentný kresliar Ľudovít Lukáč    K nedožitej osemdesiatke výtvarníka

145

Martin bol na sklonku tridsiatych a v štyridsiatych rokoch 20. storočia dôležitým centrom výtvarného umenia. Zásluhou Matice slovenskej a žičlivej klímy tam účinkovali poprední maliari, grafici, ilustrátori, knižní dizajnéri či scénografi. Hoci sa situácia po komunistickom prevrate (1948) zásadne mení, do metropoly Turca prichádzali zaujímaví tvorcovia i v ďalšom období.

Patril medzi nich aj Ľudovít Lukáč (15. 4. 1941 Nová Bystrica – 13. 1. 1988 Martin). Vlastnou tvorbou sa húževnato snažil preniknúť k esencii ľudskej podstaty, k špecifickým výtvarným danostiam človeka a krajiny, ktoré mal hlboko zakorenené vo svojom vnútri.

Svetlo sveta uzrel v kysuckej roľníckej rodine Jozefa Lukáča a matky Anny, rodenej Halvoníkovej; mal osem súrodencov. Základné vzdelanie získal v Novej Bystrici (1947 – 1956), v rokoch 1956 – 1958 sa učil na učňovskej škole v Slovenských energetických strojárňach S. M. Kirova v Tlmačoch. Maliarstvo študoval súkromne u Martina Benku v Martine. Pracoval ako zámočník a zvárač v Turčianskych strojárňach, od roku 1964 bol umelcom „na voľnej nohe“ v Martine. Vedno s manželkou Máriou, rodenou Hudecovou,  vychovali syna.

Úsilie nájsť cestu k profesionálnemu chápaniu výtvarného kumštu bolo v jeho prípade spojené s vplyvom Martina Benku a Miloša Alexandra Bazovského. Nezanedbateľnú rolu však zohrali aj Bohuš Záboj Kuľhavý a Milan Laluha, s ktorými Lukáč istý čas pracoval v spoločnom ateliéri. Už jeho rané diela charakteristicky poznačil symbolizmus a expresívne napätie, pričom citovosť zobrazenia rezultovala z hĺbky zaujatia ľudovým typom. Častým motívom Lukáčovej tvorby boli pracovné témy, intenzívne čerpal tiež z nespočetných variácií krajinnej scenérie a foriem človečenského údelu, z metamorfóz prírodných krás a sociálnej reality. K majestátu krajiny pristupoval s bázňou, z mnohých obrazov zreteľne cítiť lásku k jednoduchým ľuďom, spätosť s ich osudmi a dôvernú znalosť života na vidieku. Nešlo mu ale o romantické oslavovanie krajiny, či etnografické dokumentovanie konkrétneho dedinského prostredia.

Motív umožnil Lukáčovi vyjadriť umelecký zámer, v ktorom dominuje spôsob jeho podania. Časom prestal redukovať farbu a voľne ju nechával pôsobiť sťa živé médium. Dynamickou maliarskou skratkou a účinnou emotívnosťou vytvoril atraktívny svet obrazových básní intímnej lyriky. Farebné improvizácie vyrastajú tiež z permanentného úsilia o modernú maliarsku transpozíciu, pri ktorej nachádza oporu v dielach už spomenutých tvorcov M. A. Bazovského, M. Laluhu či B. Záboja Kuľhavého. Celkovo tak vo svojich najlepších opusoch rozvíjal Bazovského myšlienku, že „obraz mi je vystihutím pravdy. Všetko, čo tu vidíte, to je do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť. Pot sedliackej roboty, neútešnosť neprebudených duší, jesenné nálady našich vrchov a smútky našich osudov… Hľadám vo svojich obrazoch dušu motívu, jeho interiér a nie povrch.“

Ani ťaživé časy, ktoré nastali po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy (august 1968), nezabránili Lukáčovi pokračovať v rozvíjaní svojho maliarskeho programu. Imagináciu a farebnú expresivitu so sugestívnym autorským rukopisom objavujeme v prekvapujúcich vzťahoch a konfiguráciách na intímmych zátišiach, v reminiscenciách, stvárňovaní prírodných motívov, kysuckých, respektíve turčianskych reálií. Ide o ukážkový príklad neustálej odvahy hľadania. Azda len umelcova rodina a najbližší priatelia vedia, koľko bolo k tomu treba pokory, vnútornej sily, vzdoru. Farba však zostala pre Lukáča vždy najspoľahlivejším tlmočníkom vlastných dojmov, nálad a zážitkov.

Integrálnou súčasťou výtvarníkovho diela je kresba, charakteristická nápadnou obrysovou líniou a dobre zvládnutou proporčnosťou. Hlavne vo figurálnych štúdiách dokázal plnohodnotne aplikovať zmysel pre tvarovú skratku a uchopenie jadra, vyváženosť kompozície a celistvosť zobrazenia. Tvarový rytmus, umocnený excelentným zvládnutím techniky kresby, dominoval najmä v štúdiách ženských figúr. Lukáčove kresby možno pokojne vnímať ako intímny denník zrkadliaci symboly konštantných elementárnych hodnôt života. Veľakrát v nich nechýba ani expresívne stvárnenie zvolenej témy.

Rovnako ako u Bazovského, aj v prípade Lukáča predstavuje kresba kľúč k bližšiemu osvetleniu tvorby. Alebo povedané a napísané inak: „Je privatissimom, záznamom i finálnym výsledkom, po celý čas je paralelou k maľbe.“ Vďaka kresbám formuluje umelec svoj bytostný vzťah ku krajine a človeku, z ktorého sa reťazí neutíchajúci ľudský príbeh.

Ľudovít (Ľudo) Lukáč mal za života niekoľko individuálnych prezentácií v Martine, kolektívne vystavoval v Banskej Bystrici, Bratislave, Komárne, Oščadnici, Košiciach, Nitre, Žiline…, ale i v Prahe a Maďarsku (Miškolc, Eger, Salgotarján). Tvorcove maľby a kresby sú uložené v depozitoch Kysuckej galérie v Oščadnici, Turčianskej galérie v Martine, Oravskej galérie v Dolnom Kubíne (a inde), v mnohých súkromných zbierkach doma i v zahraničí. Výtvarník zomrel tragicky vo veku 46 rokov. Pochovaný je v Martine.

 Ľudovít Lukáč: Po zaviatej ceste (olej na plátne, 1981 – 1982)