Fórum kultúrnej verejnosti

232

V treťom veku (slohová práca)

Mám rád tučných a mohutných ľudí. Pravda, nie takých, čo sa takými už narodili, ale výlučne len tých, čo pribrali na hmotnosti postupne. Po tých sa u nich doma vždy nájdu nejaké šaty, košele, nohavice, svetre, ktoré pasujú na moje od prírody chudé telo. Takže ich môžem s chuťou nosiť.

Do tejto trvalej situácie ma dostal nedostatok. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi som ako robotník zarábal 1 600 korún. Takže pre mňa vôbec nebol problém vypočítať si, že ak by som si dovolil jeden teplý obed denne v reštaurácii za sto korún, miniem celú svoju výplatu v priebehu dvoch týždňov, a už nič neostane pre rodinu – taká bola vtedy cena jedného kompletného obeda.

Tak som si teda nosil do práce jedlo z domu vo vojenskom ešuse a zohrieval som si ho, ako sa dalo. Raz nad plameňom z pevného liehu, inokedy na parapete pri okne, cez ktoré prenikalo slnko. Svojho času sme mali vedúceho, ktorý mal prenikavý, všetko prepaľujúci pohľad. Stačilo, ak uprel na chvíľu svoj junácky zrak na môj ešus s jedlom, a v priebehu minúty bolo horúce.

Ľudí v dnešnom svete, žiaľbohu, nemorí len nadváha, ale aj všelijaké smrteľné choroby, a potom po nich vždy zostanú nejaké ešte nie celkom opotrebované nohavice, topánky s nevyčaptanými opätkami, svetre, košele, čiapky, saká a vetrovky, ktoré môžem pri troche sebazaprenia nosiť aj niekoľko rokov. Je mi tých ľudí úprimne ľúto, modlím sa za ich zdravie, ale akosi to nepomáha. Ľudia odchádzajú zo života, akoby boli naprogramovaní. Raz na rakovinu, raz na infarkty či cievne mozgové príhody, raz na nadmerné pitie alkoholu alebo na neuhasiteľnú túžbu po nikotíne. Márne ich ešte ako mladých ciciakov upozorňujem na nebezpečenstvo závislosti. Márne ich varujem. Márne výstražne dvíham ukazovák až k nebu. Akoby som hádzal na stenu hrach. Ľudia zrejme chcú trpieť – natoľko sú si vedomí možného likvidačného poklesu tržieb v obchodoch. Asi vôbec nepoznajú to známe židovské príslovie, že múdry sa učí na chybách druhých, hlupák na vlastných.

Nosím teda po nich obleky, saká, nohavice a pritom úprimne smútim. Myslím si, ba som skalopevne presvedčený, že by bolo pre svet oveľa lepšie, keby som mal o dvesto eur vyšší dôchodok, aby som si mohol kúpiť všetky tie veci v riadnom obchode, a keby oni žili pri dobrom zdraví veselo ďalej. Pre blaho svoje, ľudu, vlasti, Európy, dokonca aj pre blaho celého nášho milovaného sveta.

Milan Zelinka

Je ešte možná reforma v zdravotníctve?

Plne súhlasím s tým, že slovenské zdravotníctvo potrebuje reštrukturalizáciu. Riadenú a celkovú reformu, ktorá asi nikdy nebude zodpovedať potrebe reality, ale môžeme si definovať zopár podmienok. Peniaze na úrovni asi 7 miliárd eur, v súčasnosti podľa dekana fakulty zdravotníctva dostáva tento rezort od štátu približne 5,5 miliardy. Údajne chýba asi 800 až 2 000 lekárov, sestier od 6 000 do 8 000 a absentuje aj etika. Veľký problém vidím v neschopnosti a neochote zdravotných poisťovní plniť svoje úlohy ako hlavného motivátora zdravotníckej starostlivosti. Vo svete je množstvo príkladov, ako zdravotná poisťovňa rieši nezodpovedných pacientov a, naopak, pozitívne motivuje disciplinovaných. Veľký nepomenovaný problém je, že z cca 20 000 lekárov je cca 17 000 až 18 000 neštátnych, časť je zamestnaná u neštátnych zamestnávateľov, pritom veľká časť sú eseročky alebo živnostníci, neraz s platmi holičov.

Veľkým problémom je vzťah lekár – pacient. Prístup lekárov sa dá riešiť, ešte vždy sú aj takí, ktorí nekomunikujú s pacientom, lebo to stojí veľa síl a času, napíšu nález, kryjú sa po odbornej stránke, ale nie po ľudskej. Väčšinu si však vysoko vážim, pretože v takýchto podmienkach nie je ľahké dosahovať terapeutické efekty. Všetkých, ktorých poznám, pokladám za sociálny kapitál v našom zdravotníctve.

Dnes akoby lekári nemali čas na pacientov a možné omyly v diagnostike zakrývajú aj nadbytočnými či priam nepotrebnými vyšetreniami. Chýba holistický prístup k pacientom, ktorý tvrdí, že ak chceme človeka z choroby skutočne vyliečiť, musíme pracovať na troch stupňoch ľudskej existencie: duša, myseľ a telo, pretože veľa chorôb má pôvod v psychike. Nie je dôležité, na ktorom stupni pacient s liečbou začne, no časom sa pod vplyvom holistického nazerania na svoje zdravie prepracuje aj k ostatným dvom stupňom. Uvedomujem si, že staré časy a dnešné časy nemožno porovnávať. Priemerný vek dožitia v starom Ríme bol cca 20 rokov, v roku 1850 cca 40 rokov, na konci 20. storočia v západnej Európe vyše 70 rokov. Budeme žiť vyše 100 rokov? Asi by sme skôr trpeli dlhovekosťou. Dostávame sa k istým hraniciam, ktorých prekonávanie má význam len pri zachovaní kvality života.

Otázkou je, kto je zdravý? Medicína sa totiž často stáva obeťou právnych sporov, a tak lekári radšej diagnostikujú a liečia, aby ich náhodou niekto nepotrestal za to, že v jednotlivom prípade pochybili. Musí prísť zmena, aby sme mali pocit, že sa neusilujeme zbytočne. Ideálny stav neexistuje, pretože ideály nie sú v praxi použiteľné. Aj niektoré médiá by mohli prispieť k zlepšeniu, keby písali i hovorili o tom, čo je podstatné. Niekedy sa krútia dokola a o podstate problému sa nehovorí, nepátra sa po príčinách. Zrejme to niekomu vyhovuje. Zjavne tým, ktorí profitujú z tohto stavu. Zdravotníctvo patrí k neuralgickým oblastiam nášho celospoločenského života. Je výborné, keď sa vedie diskusia a keď zaznievajú názory, aby nás to posunulo ďalej. Už len aby to politici brali ako „domácu úlohu“ a posúvali naše Slovensko ďalej.

Dušan Piršel

Malé úvaha o pravde

Keď žurnalisti vymysleli pojem „instantná pravda“, asi vedeli prečo. Sami tušili, že so šírením informácií nie je dnes všetko v poriadku. Množstvo informačných tokov a prostriedkov šírenia informácií dostupných prakticky každému obstaralo na trhu obrovskú presilu ponuky, informácie „zlacneli“. V súčasnosti sa na nás valia zo všetkých strán a vytvárajú v našich mysliach pestrú zmes právd, poloprávd i neprávd, v ktorých sa musíme narýchlo zorientovať. Sú instantnou polievkou, ktorú zjeme, a ponáhľame sa ďalej, spriadajúc „rýchlonázory“ na ďalšie a ďalšie informácie. Pravda, ktorú si takto stanovíme, už nevyplýva z nášho presvedčenia, ale zo zručnosti jej mediálneho autora či manipulátora. Situácia v tejto branži pripomína „lacné“ deväťdesiate roky 20. storočia s bazárovým tovarom. Musíme si však uvedomiť, že kvalitná informácia – polievka uvarená láskavou rukou z kvalitných surovín – pri dodržaní osvedčených postupov, podaná nenáhlivo a s úctou ku konzumentovi naďalej existuje. Chutí výborne a na rozdiel od narýchlo uvarenej je aj zdravá… Bolo by skvelé, ak by nám takú polievku vedeli pripraviť aj verejnoprávne médiá…

Imrich Kupec

Ilustračné foto: pixabay.com