Fórum kultúrnej verejnosti Na margo osláv storočnice ČSR

312

A máme to za sebou. Storočnicu vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, storočnicu štátotvornosti slovenského národa. Dňa 28. októbra 1918 náhodné, zmätočné vyhlásenie Republiky česko-slovenskej, ktorého platnosť podoprel prvý zákon o novom štáte, napísali ho a v tlači publikovala hŕstka českých poslancov Ríšskeho snemu a členov Českej národnej rady. Bez účasti a vedomosti Slovákov, svadobčan Vavro Šrobár sa nemôže legitímne rátať. O dva dni neskôr, 30. októbra, Slovenská národná rada, zložená zo zástupcov politických, národných a spoločenských síl, prijala Deklaráciu slovenského národa a pripojila sa tak k českému národu.

Vznikom ČSR Slováci ako národ minútu pred dvanástou zmŕtvychvstali a usilovne dobiehali útlakom dusené národné povedomie. Na škodu, aj spoločnému štátu, oficiálna Česko-slovenská republika urobila zo Slovákov veľmi skoro polonárod (československý). A týmto čudným (aj keď pri vzniku politicky taktickým) manévrom si nová republika zaslepene začala sama sebe kopať hrob.

Oslavy spoločného štátu v dnes oddelených štátoch boli dlhodobé, Česi to poňali veľkorysejšie, my sme boli skromnejší, no aj tak to bolo dôstojné. Videl som však aj škvrny. Na hlavnej kúpeľnej promenáde jurkovičovských kúpeľov Luhačovice v lete bola veľká panelová výstava k storočnici českej štátnosti, slovo Česko-Slovensko sa tam však nevyskytlo. Priatelia zo Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika pri návšteve Česko-slovenskej obce legionárskej na stenách kancelárií, na zástavách a rôznych predmetoch nevideli ani jednu fotografiu, nieto ešte Štefánikovu bustu.

Akoby nezorganizoval čs. légií a nebol ich vrchným veliteľom. Ani vo viacdielnom dokumente ČT o Masarykovej ceste do Ruska za legionármi nepadlo jediný raz meno vrchného veliteľa légií generála Štefánika… On nebol, bol iba Masaryk, Masaryk, Masaryk. Takže z légií vygumovaný slovenský národný hrdina, štátotvorca.

A u nás, na našom nezávislom Slovensku? V roku storočnice parlamentné amazonky najviac zaujímali peniaze na veľkofilm o Štefánikovi. Jeden z najúspešnejších spisovateľov Jozef Banáš vydal výborný objemný román Prebijem sa! Štefánik. Muž železnej vôle. V októbrovom Magazíne o knihách vyšla o ňom recenzia, vcelku priaznivá, iná ani nemohla byť, ale: „Banáš (áno, ten Jozef Banáš, ktorý nemá ďaleko aj k svetovému sprisahaniu a tajným kódom) interpretuje zrod Česko-Slovenska s trošku ukrivdeným pohľadom národa, ktorý bol oklamaný, odsunutý… Štefánikova idea aspoň autonómnosti sa nenaplnila.“ Vraj sme si nevšimli, že ČSR vznikla 28., nie 30. októbra. Vlastenectvo je chyba.

Nuž, čo robiť, keď Banáš sa akosi nestihol poslniečkariť. V roku storočnice štátu spoločensky a saleziánsky významnému Antonovi Srholcovi (sprivatizovali si ho slniečkari) v hlavnom meste odhalili monumentálny sochársky pamätník (pribudol k dvom bustám). A v matke slovenských miest nitrianski poslanci v čase storočnice odmietli sochu nášmu hrdinovi a štátotvorcovi Štefánikovi, hoci im ju zadarmo venovala Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika. Slovač v Nitre sa jeho sochy nevie dočkať 27 rokov. Historik, čechoslovakista, usilovne koval slová o Masarykovom poskokovi Štefánikovi a „tridsaťoktóbrovej“ úchylke. V anketách dostávali príležitosť vyplakávači z hlavného mesta, roniac slzy za česko-slovenskou provincionalitou Bratislavy. Bláznivo protislovenské ukričané a nenoblesné tlačovky opozície na TA3 naháňali jedna druhú. Pravdaže, slovakofóbne úderky Denníka N, SME mali nepretržité fantazmagorické cvičenia a slovenskí komediokrati, hrajúci sa na revolučných mysliteľov, sa hanbili priznať k svojej vlasti.

Verejnoprávna RTVS (bývalá STV) jubilovala aj havranoidne a namiesto priameho prenosu z hlavných osláv slovenskej storočnice vysielala čosi-kamsi… Neodpustím si „diplomatickú“ poznámku: Keď už Slovenskú republiku poctil svojou návštevou prezident Francúzskej republiky E. Macron, mal mu niekto z našich „vrcholníkov“ pošepkať, že pri príležitosti storočnice spoločného štátu nepoložiť veniec k soche slovenského národného hrdinu a štátotvorcu Milana Rastislava Štefánika nebolo veľmi diplomatické.

Ale boli aj krásne chvíle v Martine, dôstojné, pestré, veľkolepé. Pri prejave horúcich vlasteneckých slov premiéra Pellegriniho ma pohladilo na mojej slovenskej duši! Osobne sa nazdávam, že chýba štátny sviatok Deň nezávislosti (1. január ním nie je) alebo Deň slovenskej štátotvornosti, aby sme sa mohli v celonárodnej zhode verejne pritúliť k štátu Slovače a bez rozpakov pompéznejšie sláviť slovenskosť.

Pavel Fábry, Košice

Ilustračné foto: pixabay.com