Fuj, feminizmus?

273

V roku 1992 si spisovateľky, členky SSS, založili Klub slovenských prozaičiek Femina, ktorý združoval vtedajšiu strednú spisovateľskú generáciu žien s cieľom vzájomne sa spoznávať a pomáhať si pri vydávaní a propagovaní kníh. Výsledkom boli antológie poviedok, medzinárodné družobné styky, verejné prezentácie knižných noviniek, čítanie z rukopisov, návraty k spisovateľkám minulosti. Bohatá a na tie časy priekopnícka činnosť však po rokoch existencie na Slovensku najdlhšie trvajúcej literárnej skupiny začínala strácať dych. Tak sa stalo, že sa v roku 2009 Femina s prevažne vymeneným osadenstvom zmenila na občianske združenie so zámerom prezentovať sa literárnymi a osvetárskymi projektmi. Zakladateľské osobnosti sa z Feminy vytratili, a keď sa nepodarilo (nebol o to ani záujem) pritiahnuť rojace sa mladé adeptky románovej spisby, aktérky združenia si deficit očakávaného uznania vysvetlili nevhodnosťou názvu Femina, ktorý evokuje zdanie feminizmu. A keďže feminizmus sa už údajne vo svete nenosí a u nás vyvoláva tradičný odpor, vedenie združenia pristúpilo k radikálnemu kroku. Femina sa vzdala svojho mena, ktorým za roky svojej pôsobnosti prenikla do širšieho kultúrneho povedomia, a od januára 2018 pokračuje v činnosti pod názvom o. z. Literárne umenie. Vznikol tým (aspoň zdanlivo) nový subjekt, ktorý sa musí nanovo profilovať a etablovať. Nežičlivcov však akiste poteší, že Femina je už na poriadku, čiže pochovaná. Ale čo má ženskosť, prirodzená pre ženu (feminu), ženský spolok aj ženskú literatúru, spoločné s bojovným feminizmom? Iba ak to, že je jeho protipólom. Ženskosť spočíva v túžbe páčiť sa, milovať a byť milovaná, mať muža, deti, rodinu a pre plnosť sebarealizácie sa uplatniť aj spoločensky. Extrémny feminizmus v nenávistnej kampani vyhlasuje mužov za trúdov, bez ktorých sa ženy (schopné všetkého) ľahko zaobídu, a každý mužský prejav sympatie k žene označuje za sexuálne obťažovanie. Výstrelky takého, povedzme, len zvláštneho zmyslu pre humor sú obludné, hoci v podstate neškodné. Vo vyhlasovanej vojne pohlaví sa nestrieľa. Na to sú experti muži. A spôsob, akým sa ženy ujímajú aj tradičných mužských postov, vychádza z aktuálnych spoločenských potrieb, bez ohľadu na feministické návody. U nás, ak neberieme do úvahy hrsť intelektuálok, ktoré sa nemali čím iným zviditeľniť, extrémny feminizmus neexistuje. V spisovateľskej Femine, ak sa dobre pamätám, neprišiel nikdy na pretras; masové ženské hnutie, založené v päťdesiatych rokoch minulého storočia s heslom za zrovnoprávnenie žien, malo iné pozadie. Nebolo to hnutie zdola, vzniklo z iniciatívy strany a vlády ako zväz žien s príslušným ústredným výborom a tomu zodpovedajúcou organizačnou štruktúrou zhora nadol, v ktorej sa priživovali a vyžívali manželky niektorých papalášov…

V období povojnového budovania štát potreboval pracovné sily, a tak prostredníctvom masového hnutia, ktoré mal pod palcom, do zamestnania povolával armádu žien z domácnosti. Nebolo to nóvum. Slovenská žena, či už na gazdovstve, v rodinnej živnosti alebo v službe u cudzích, pracovala (aj bez nároku na dovolenku, dôchodok, materskú dovolenku atď.) odjakživa. A keď im štát zhabal rodinné firmy, ženám ani neostávalo iné, len ísť do zamestnania. Bola to existenčná nevyhnutnosť. Rovnako ako sa volebné právo, ktoré pre ženy vo svete vybojovali niekdajšie feministky (sufražetky), v socializme zmenilo na povinnosť voliť, iné to nebolo ani s právom na prácu. Ak občan (muž i žena) po dovŕšení dospelosti neštudoval alebo nebol zamestnaný (nezáležalo na tom, či ho živili rodičia alebo ktokoľvek iný), dopúšťal sa trestného činu príživníctva. Vydatú ženu síce smel živiť manžel, ale rovnostársky (ako sa vtedy hovorilo) systém odmeňovania bol stavaný pre štvorčlennú rodinu, v ktorej na dve deti zarábali obaja rodičia. Uhnúť z tohto modelu znamenalo citeľne si utiahnuť opasok.

Keďže som tento proces sledovala a zaznamenávala ako dlhoročná redaktorka Slovenky, videla som, ako ženy v zamestnaní získavali nové sebavedomie, pocit nezávislosti od muža živiteľa aj širší celkový rozhľad. Rozdiel bol v tom, či žena pracovala niekde v kancelárii, alebo či neraz i mnohodetná matka padala od únavy z najnamáhavejších a najslabšie platených manuálnych robôt. Najbiednejšie ženy si tým nepomohli.

Vývin smeroval k tomu, že vlády sveta si už vlastne ani nemôžu dovoliť nechať nevyužité schopnosti žien, teda tvorivú kapacitu polovice ľudskej populácie. A, samozrejme, ak sa má talent uplatniť, treba ho objaviť, rozvíjať vzdelávať. V ďalšej etape ženského hnutia aj socialistický štát urgentne potreboval kvalifikované pracovné sily. A tak nábor žien pokračoval náborom na štúdium. Ženám pribudla nová povinnosť, niekedy vnímaná aj ako súťažná disciplína. Študovali nielen dievčatá, ale popri zamestnaní aj ich matky. Na základných a stredných školách je bežné, že dievčatá nezaostávajú za chlapcami, a postupne sa ukázalo, že obstoja (a často s červeným diplomom) aj vo vysokoškolských odboroch, ktoré donedávna boli výlučne mužskou doménou.

Sotva by sme už asi pochybovali o tom, že práve vzdelanie zmenilo úroveň a postavenie (nielen slovenskej) ženy. Otázne je však, kde sa tá kapacita stráca. Ako to, že pribúdajúce vysokoškolsky vzdelané ženy ani dnes v praxi (česť výnimkám) neexcelujú tak, ako by sa očakávalo…

Ďalšími postulátmi niekdajšieho ešte masového ženského hnutia bolo odbremeniť dvojzmenne (v rodine i na pracovisku) zaťaženú ženu deľbou domácich prác, odstrániť mzdovú nerovnosť ženy a muža za rovnakú prácu, ako aj diskrimináciu typicky ženských odvetví a profesií, a zvýšiť počet žien vo vedúcich funkciách.

Ani to neboli špecificky česko-slovenské alebo socialistické tendencie. Aktuálne sú aj dnes po takmer štvrťstoročí novej demokracie u nás, ako aj vo svete. Na to, ako a do akej miery sa riešia alebo (z nezáujmu) neriešia, si všetci môžeme odpovedať z vlastnej praxe.

Na masové ženské hnutie zabudnime. Na čo by nám dnes bola zhora diktovaná masovosť? Nevyplynula by zo spoločných potrieb a záujmov žien, neobstála by bez jednoty a tolerancie. A prečo by tie masy, aj keby išlo o ich dobro, bolo potrebné do niečoho totalitne širokospektrálne nútiť, keď demokracia je možnosť výberu: ak nechceš pracovať, študovať atď., nemusíš. Rodina bez stresov jej asi stojí za to.

A aká jednota? Čo má spoločné v biede žijúca rozvedená žena, matka dvoch-troch detí, ekonomicky prinútená pracovať s celebritou zo smotánky? Krikľavejšie ako nerovnoprávnosť žien sa javí spoločenská nerovnosť medzi ženami. Menia sa priority aj kritériá a niektoré vracajú ženu do niekdajšej zadubenosti, keď viac záležalo na tom, čo má na hlave ako v hlave. Pre dievčatá sú (aj keď si to možno nepriznávajú) ako idol zaujímavé v masmédiách propagované zlatokopky, ktoré sa (na ich minulosti nezáleží) votreli medzi už „urodzene“ narodené slečny ako konkurentky v talente všestranne (v sexe dokonca profesionálne) uspokojovať nároky svojho pána a živiteľa. Slúžiť mu znamená venovať všetok čas svojej reprezentatívnosti (skrášľovaniu) a rafinovanosti outfitu. Manželkino zamestnanie by veľkopodnikateľa urážalo (i keď menej ako jej vzdelanostná prevaha), veď nič jej neodoprie, načo by sa teda namáhala chodením do práce alebo vzdelávaním.

Nejeden menej úspešný podnikateľ ženu nepustí (iba ak vo vlastnej firme) do zamestnania. Nech radšej ako príkladná domáca pani varí, upratuje a príkladne sa stará o muža a jeho (najčastejšie jediné) dieťa. Vy ostatné, väčšinové, priemerné ženy, makajte, nech nezhrdzavejú pracovné schopnosti! Večer po práci sa môžete zabaviť na televíznych krimiseriáloch, kde vždy nový a rafinovanejší sériový vrah predvádza, ako mučiť, znásilňovať, hrdúsiť ženy (a nikto proti tomu neprotestuje), alebo si prečítať román odporúčaný pre ženy.

Áno, aj v reprezentatívnom bratislavskom kníhkupectve na jednej strane pultu ponúkajú knihy pre ženy a na druhej strane literatúru pre mužov. Uľahčujú tým výber a tzv. náročného čitateľa navigujú bludiskom kníh tak, aby sa nepomýlil a neprečítal si, nebodaj, niečo poklesnuto sentimentálne ženské, keď v poklesnutej mužskej spisbe (kde ako hlavný hrdina s obľubou vystupuje penis) je toľko bravúrneho cynizmu. Román, ktorého autorkou je žena, nech by sa akokoľvek usilovala o chlapskosť, automaticky zaradia do ženskej literatúry. Vyhnúť sa tomu asi môže iba mužským pseudonymom.

Nuž, áno, stále ešte žijeme v patriarchálnom svete. Sufražetky sa aj obliekali ako muži, aby sa im vo všetkom podobali, hoci ženy odjakživa víťazia ženskými zbraňami. Feministických prúdov je viac, môžu byť aj smiešne, hoci nie každý je extrémny či protimužský. Veď nie je nám najlepšie v horúcom ochrannom náručí muža?


Bibliografický odkaz:
Jana Šimulčíková: Fuj, feminizmus? In: Literárny týždenník, č. 13 – 14, ročník: XXXI, vyšlo 11. 4. 2018, ISSN 0862-5999, EV 3136/09, s. 10. Dostupné z: <https://literarnytyzdennik.sk/fuj-feminizmus/>.