Generačné nadčasové priateľstvo (Hovoríme s maliarom a vydavateľom Milanom Stanom o jeho tvorbe a tvorbe Ernesta Zmetáka)

183

Milan Stano sa narodil 20. januára 1949 v Kálnici pri Novom Meste nad Váhom. Mal 77 samostatných a vyše 130 kolektívnych výstav na Slovensku, v Čechách, Maďarsku, Poľsku, Rusku a inde. Študijné cesty: Vietnam, Kórea, Japonsko, Egypt, Turecko, Taliansko, Nórsko, Kuba, Gruzínsko, Arménsko, Rusko, Čína, Tibet, Nepál, India, Thajsko, Laos, Kambodža, Mexiko. Od roku 1966 kreslí karikatúry a programovo sa venuje kreslenému humoru, grafickej tvorbe, ilustráciám a maľbe, kde sa zameral na krajinomaľbu a mestské veduty. Vo svojom vydavateľstve Štúdio humoru a satiry atď. vydáva a ilustruje knihy. Sám napísal aj ilustroval napr. knihy Kálnické príbehy,Veselá kronika, Dva životy Rudolfa Schustera, Kocúrkovo a jeho príbeh,viaceré knižky v anekdotách a humore. Na iných sa zúčastnil spoluautorsky. Za tvorbu získal niekoľko ocenení, roku 2015 medzinárodnú Cenu E. E. Kischa. Je členom Umeleckej besedy Slovenska, ZVUZS, Spolku slovenských spisovateľov, Únie slovenských novinárov a pezinského PI-klubu.

DUŠAN MIKOLAJ: V minulom čísle Literárneho týždenníka sme pri informácii o monografii Grafika pripomenuli i tvoju sedemdesiatku. Ak sa vrátiš na začiatok svojej životnej cesty, boli v nej už túžby kresliť, maľovať?
MILAN STANO: Pán Boh mi dal talent na výtvarné umenie, zároveň mi odoprel napríklad hudobný sluch. Talent je len základ, ostatné záleží na tom, ako svoje schopnosti rozvíjate. Kreslil som odmalička a veľmi ma to bavilo. Je mi potešením a láskou celý život a túžil som sa v tom čo najviac zdokonaliť.

D. M.: Začiatkom roka sa narodil i akademický maliar Ernest Zmeták, jeden z významných predstaviteľov umeleckej Generácie 1919. Kde si sa stretol prvýkrát s jeho tvorbou?
M. S.: Už v detstve. Keď som mal desať rokov, rodičia mi darovali na narodeniny knihu Slovenské ľudové rozprávky od Sama Cambela. Knihu ilustroval práve Ernest Zmeták. Jeho obrázky ma očarili. Neskôr som sa dozvedel, že ich robil drevorezom, teda technikou, ktorá ma ohromne zaujala a sám som sa jej intenzívne venoval od roku 1968 dobré dve nasledujúce desaťročia. V knihe Grafika, ktorú spomínaš, je viac ako dvesto reprodukcií. Prvé drevorezy som vytvoril v závere svojho štúdia na bratislavskej ŠUP-ke, Strednej škole umeleckého priemyslu. Spomínam si na počiatočné obdobie, keď sa ku kvalitným rydlám takmer nedalo dostať. Používal som také zo zavarených nožíkov z kvalitnej ocele. Otec mi rydlo urobil z britvy a nasadil ho na kostenú rúčku. Podľa mojich nákresov zostrojil malé rydlá na vyrezávanie detailov.

D. M.: Pre mnohých mladých adeptov umenia táto grafická technika zapadla natrvalo do zabudnutia. Na uchovanie pamäti preto nezaškodí pripomenúť Zmetákovu tvorivú prácu v tomto žánri. Čím ťa zaujal?
M. S.: Ernest Zmeták patrí ku klasikom slovenskej modernej grafiky. V jeho umení sa snúbila svetovosť so slovenskosťou. Vychádzal z ľudového drevorezu a poučil sa z moderných výtvarných smerov, hlavne z expresionizmu. Bol rafinovaný v jednoduchosti a skratke. Priťahovala ma jeho zemitosť a úprimnosť vo výraze. V rozhovoroch mi radil, aby som čo najviac študoval slovenské staré i moderné umenie a nadväzoval naň svojou tvorbou. Vďačím mu i za jeho radu, aby som drevorezy koloroval. Každý kolorovaný drevorez je v podstate originál, prešiel rukou autora aj v jeho záverečnej fáze.

D. M.: Aké si mal s touto technikou osobné skúsenosti?
M. S.: Pre mňa bol v tejto technike ohromne príťažlivý už samotný dotyk s drevom. Žiadalo sa mi vyskúšať prácu s čo najviac druhmi dreva. Každé má totiž inú štruktúru a vlastnosti, takže otlačok rezby v ňom dáva na papieri vizuálne charakteristický výraz. Rád som ryl do lipového a jedľového dreva. Jedľové má kĺby aj riasenie, čo umožňuje ponechať povrch vrypov rozstrapatený. Námet na drevoreze tým získava zaujímavú atmosféru a určitú dramatickosť.

D. M.: Práca na drevoreze je, prirodzene, predovšetkým o robote. Čo všetko si vyžaduje pri tvorbe?
M. S.: Treba mať psychickú pohodu i značnú trpezlivosť. Do jednej dosky človek ryje celé hodiny, ďalšie si žiada dosť namáhavá tlač mechanickým grafickým lisom. Drevorezu však práve preto vďačím za to, že som sa pri ňom naučil sústredeniu, húževnatosti a vôli uskutočniť aj svoje následné umelecké predsavzatia vždy až do záverečnej fázy. Ak sa pýtaš na tvorivosť, treba si nájsť vlastnú výtvarnú reč a rukopis. Tomu významne pomáha poznanie iných kultúr, umení, iných spôsobov života. Inšpiráciu som nachádzal v slovenských ľudových drevorezoch, starých ruských lubkoch, čo je jarmočná tlač, z nej sa učil i Marc Chagall. Páčil sa mi nemecký expresionizmus, stredoveké rytiny Albrechta Dürera. Bol som očarený krajinami Ďalekého východu, kde sa drevorez zrodil. Japonské a čínske drevorezy som obdivoval pre ich sofistikovanú jednoduchosť, oslavu prírody a človeka.

Milan Stano: Zima v Zuberci, kolorovaný drevorez, 1981

D. M.: Za čo si Ernesta Zmetáka vážiš prednostne?
M. S.: Predovšetkým za to, že naše stretnutia boli najmä pracovné a práve vďaka práci a spoločnému záujmu o umenie sa vytváralo i naše priateľstvo. E. Zmeták ma naučil mnohému. Remeslu aj pohľadu na život, postoju k bezprostrednému okoliu, Slovensku i svetu. Hovorieval: „Treba sa neustále vzdelávať. Musíš ovládať viacero remesiel, aby si sa uživil.“Naučil ma maľovať à la prima, technike sgrafitu a mozaiky, ktorej sa venoval v päťdesiatych rokoch, keď sa mu nežiadalo zaradiť do oficiálneho prúdu socialistického realizmu. Ovládam ju, ale radšej som sa živil ako maliar, grafik a karikaturista, od roku 1990 aj vydávaním kníh o výtvarnom umení, spomienok súčasníkov, čŕt významných osobností slovenskej kultúry, diel z ľudovej tvorivosti i literatúry faktu. Viaceré sú plné humoru, ten spolu s klasickými vtipmi sústreďujem do časopisu Kocúrkovo, ktorý práve vstúpil do svojho tridsiateho, teda jubilejného ročníka.

D. M.: V tvojom osobnom živote a vlastne i v súčasných dejinách výtvarného umenia na Slovensku stojí vzťah s Ernestom Zmetákom za osobitnú zmienku. Čo ťa na ňom priťahovalo ľudsky, čo ti bolo zvlášť sympatické na jeho povahových vlastnostiach?
M. S.: Napríklad bol pracovitý, až fanatik. Bol nekompromisný a úprimný. Vravel, že čistému je všetko čisté. Ku mne bol priateľský, no ak ho niekto sklamal, navždy uňho skončil. To som mu aj dohováral, no on iba pokrčil plecami a vravel, že on je už taký. Nie všetci ho mali pre jeho vlastnosti radi. Ale ak by som mal hovoriť podrobnejšie, vydalo by to na samostatnú publikáciu. Počínajúc naším prvým stretnutím koncom roku 1971 v ramárstve na Kollárovom námestí v Bratislave. Stisli sme si ruky a hneď ma pozval do svojho ateliéru. Nie preto, aby som mu pomohol odniesť rámy. Urobil mi praženicu, popíjali sme dobré tokajské víno a debatovali. Ukázal mi, na čom pracuje, popýšil sa svojou zbierkou starých obrazov. Ja som mu porozprával o kálnických bosorkách z nášho považského kraja, o karikatúrach. Zasmial sa na mojich anekdotách, mal aj zmysel pre humor. Dokonca mi navrhol, že môžem za ním prísť so svojimi prácami a on ich bude korigovať.

D. M.: To možno zo strany skúseného výtvarníka považovať za poctu. Keď vznikla v Bratislave Vysoká škola výtvarných umení, pôsobil v nej ako asistent Ľudovíta Fullu, ktorý mal už bohaté skúsenosti z práce na bratislavskej Škole umeleckých remesiel.
M. S.: Áno, Zmeták poznamenal, že by ma bol do nej zobral ako svojho žiaka. Bol by som prirodzene privítal, keby sa stal mojím profesorom tam. Ibaže obdobie po februárovom roku 1948 sprevádzala tvrdá komunistická ideológia. V novej akadémii panovali režimistické poriadky, presadzovala sa formalistická metóda socialistického realizmu. Fulla aj Zmeták na protest proti týmto praktikám z nej spoločne odišli už roku 1952. S odstupom času mi Zmeták s úsmevom povedal, že akadémiu maľovania urobím uňho súkromne a on bude mojím učiteľom a profesorom.

D. M.: Ako štúdium prebiehalo?
M. S.: Môj vážený učiteľ začal tým, že mladý umelec by mal najskôr ovládať remeslo. Držať si pritom vo vzornom poriadku štetce, paletu. Moja bola plná vrstiev farieb po predchádzajúcich prácach… Poznamenal: „Keď nemáš poriadok na palete, nemáš ho ani v hlave. Ty ju máš ako Picasso, potrebuje vyčistiť.Farby na nej nanesené halabala, musíš si ich usporiadať tak, aby ladili so systémom tvojej práce. Štetec si po maľbe zakaždým umývaj mydlom, nie terpentínom. Lebo ak ti farba na ňom zaschne, môžeš ho používať ako paličku na dirigovanie…“

D. M.: Ernest Zmeták študoval v časoch, keď korigovanie neodmysliteľne patrilo k akademickej výtvarnej príprave. Tá neraz bývala dosť formálna. Ako postupoval on?
M. S.: Kolegiálne, priam partnersky. Jeho školenie mi dalo v živote najviac. Nikdy mi priamo nezasahoval do práce. Trpezlivo vysvetľoval, ktorej časti obrazu sa mám venovať prednostne, ako uchopiť motív, ako dôkladne kresliť, porovnávať kresbu a obraz so skutočnosťou. Pripomínal, že kresba je základ obrazu, ktorý idem maľovať. Preto sme čo najviac kreslili pri hľadaní motívu na maľovanie.

Milan Stano: Portrét Ernesta Zmetáka

D. M.: Vekom bol Zmeták od teba o generáciu starší, ale váš vzťah možno označiť vo viacerých smeroch za symbiotický. Čo ťa na jeho práci najviac priťahovalo, čo ti bolo na nej bytostne blízke?
M. S.: Jeho tvorba bola iná, ako bývalo na Slovensku zvykom. Mal iné školenie, južné, talianske. Jeho učitelia ho viedli k štúdiu krajiny, prírody. Blízky mi bol svojou úprimnosťou a spontánnosťou, bol nekonvenčný. Usiloval sa mi otcovsky pomáhať, kde len mohol, to som si osobitne vážil. Napríklad Východoslovenské vydavateľstvo mu ponúklo ilustrovať knihu poézie jeho priateľa básnika Jula Zborovjana. On presadil, aby som ju ilustroval ja. Kniha vyšla s mojimi drevorezmi roku 1977. Pomohol mi nájsť výstavnú sieň vo svojom rodnom meste v Nových Zámkoch, kde som v apríli 1977 aj vystavoval. Rok predtým mi napísal text do katalógu k výstave, ktorú som mal vo V-klube v Bratislave. Bolo toho veľa a ja som sa mu to usiloval recipročne vrátiť. Písal som o ňom články do novín a časopisov, nahovoril som priateľov v rozhlase, aby ho pozývali do svojich relácií, a tak propagovali jeho tvorbu a umenie. Pravidelne som ho navrhoval za národného umelca na najvyšších miestach, no politicky to neprešlo.

D. M.: Ernest Zmeták dlhodobo nachádzal podnetné inšpirácie v plenéri, a tak jeho „maliarske školenia“ sa často odohrávali priamo v krajine a v mestách. Bolo ti to zakaždým po vôli?
M. S.: Maľovanie priamo v plenéri je náročné. Ste konfrontovaní s krajinou, slnkom, premenlivým počasím, meniacou sa farebnosťou. Pri práci vás rozptyľuje mnoho faktorov, a vy sa musíte sústrediť na svoj motív. Vyrovnávať sa s týmto a ďalšími okolnosťami mi pomáhala umelcova bezprostrednosť. Najkrajšie na práci je, že sa inšpirujete priamo prírodou.

D. M.: Aké mal pri práci priamo v teréne postupy, zvyklosti Zmeták?
M. S.:Z mnohých zážitkov spomeniem, ako sme maľovali Zvolenský zámok. Hľadali sme nekonvenčný motív, ktorý ešte nikto nemaľoval. Zišlo mi na um, že to bude pohľad zhora, z výšky. Šiel som na farský úrad a farárovi som vysvetlil, že sme maliari a chceme maľovať z kostolnej veže. Pôsobil som tak presvedčivo, že mi dal do ruky kľúče od veže a požehnal mi, aby sa nám práca vydarila. Vyšli sme po drevených schodoch doobeda a zostali tam pracovať celý deň. Bez kúska jedla a kvapky vody. V zápale maľovania sme na to ani nepomysleli… Pán Boh nám skutočne pomáhal. Obrazy sa vydarili a neskôr som podľa jedného urobil i veľký drevorez.

D. M.: Ak si pozeráme reprodukcie tvojich diel v dvoch monografiách, čítame spomienky a zážitky v knihách Chvála krajiny či Putovanie za obrazmi, vynárajú sa mnohé miesta Slovenska i rozľahlých častí sveta. Ostaňme u nás doma. Ktoré oblasti ti boli srdcu najbližšie, ktoré motívy sa priam núkali na stvárnenie, kde si sa potreboval adaptovať dlhšie?
M. S.: Mnohé maliarske potulky so Zmetákom viedli na Oravu. Kreslili a maľovali sme všelikde, a pritom navštevovali kolegov. Boli sme u Márie Medveckej a Ctibora Belana aj u Ignáca Kolčáka. Zašli sme do Babína k svákovi Siváňovi, slávnemu ľudovému rezbárovi. Chodievali sme do Lendaku, kde bol vtedy farárom Zmetákov priateľ Doranský. V okolí boli skutočne krásne motívy. Staré rázovité drevenice s modrými pozdĺžnymi linkami medzi trámami, ľudia v kroji, v nedeľu vo sviatočnom, vo vyzdobených kožúškoch šli do kostola. Skutočným sviatkom bývali návštevy u Ignáca Bizmayera v modranskej Harmónii. V Košiciach sme občas zašli na radnicu k jeho kamarátovi Rudovi Schusterovi. Myslím si, že práve pri ňom sa náš prezident a autor desiatok publikácií postupne stal znalcom i zberateľom výtvarného umenia. Ich priateľstvo vyústilo knihou rozhovorov S Ernestom Zmetákom. Publikácia vyšla krátko po umelcovej smrti a jej osud patrí medzi paradoxy novej doby– doteraz sa nedostala do knižnej distribučnej siete.

Milan Stano: Horská pieseň, drevorez, 1988

D. M.: Pripomíname si storočnicu narodenia Ernesta Zmetáka. Aké bývali stretnutia s umelcom pri oslavných príležitostiach?
M. S.: Vždy 12. januára sme mu s priateľmi chodievali gratulovať k narodeninám. Zobral som kamaráta spisovateľa Ivana Szabóa, Vila Plevzu či Ignáca Kolčáka. Popíjali sme tokajské a viedli dlhé rozhovory o umení a živote. V lete 2003 ma ešte nahováral, aby sme šli autom do Talianska. Chcel naposledy vidieť svoje milované Apeniny. Začiatkom roku 2004 mi však jeho dcéra Uľjana povedala, že otec je vážne chorý. Toho roku uprostred mája skonal. Bolo mi za ním skoro tak smutno, ako keď mi zomrel otec. Pamätáme na umelca mnohí doma.Rodným Novým Zámkom spolu s manželkou Danicou venoval dve tisícky výtvarných diel. Vzácnu zbierku popri umelcových obrazoch tvoria mnohé diela európskeho významu od obdobia gotiky až po modernu. V sicílskom meste Cefalù, kde slovenský výtvarník trávil mnohé letá a intenzívne tvoril, odhalili krátko po jeho smrti pamätnú dosku.

Foto a reprofoto: autor a archív Milana Stana

Zdroj: Hovoríme s maliarom a vydavateľom MILANOM STANOM – o jeho tvorbe a o tvorbe ERNESTA ZMETÁKA: Generačné nadčasové priateľstvo (zhovára sa Dušan Mikolaj). In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 9.