Golianovo položenie

380

Rodák z Bytče JÁN BAJÁNEK (* 1954) je odborník v amerikanistike a anglistike, vysokoškolský pedagóg, literárny vedec, jazykovedec, spisovateľ a prekladateľ. Bol riaditeľom knižnice Veľvyslanectva USA v Prahe, po novembri 1989 sa stal poradcom podpredsedu vlády SR. Pôsobil ako vedúci sekcie amerikanistiky Katedry anglického jazyka a literatúry PgF UK a vo verejných funkciách (napr. generálny riaditeľ SARIO), na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity a zároveň na Katedre modernej filológie Univerzity J. Selyeho v Komárne. V dôsledku zdravotného postihnutia žije na invalidnom dôchodku v Bratislave. Vyšla mu zbierka básní v angličtine Drops of Rain (Dažďové kvapky, 2002). Napísal odborné práce Americká literatúra 20. storočia: Modernizmus a postmodernizmus: kontinuita modernizmu a postmodernizmu: vývoj krízy poznania a existencie americkej prózy: postmodernizmus a nový žurnalizmus (2002), Americké štúdie a dramatické umenia 20. storočia: Univerzitná vedecká monografická štúdia z amerikanistiky (2006). Vydal antológiu súčasnej slovenskej poézie v angličtine (v Illinois, USA) In Search of beuty (Hľadanie krásy; spolueditor Pavol Hudík). Je členom SSS.

Golianovo položenie

„Kto srdcom Krista prijíma, ten zlomyseľný nebýva. Ja som sa narodil na to, a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde.“
(Ježiš Kristus, Evanjelium podľa sv. Jána)

Golian sa pri pohľade z okna budovy veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici dozvedel, že jeho žena čaká dieťa. Vonku sa stmievalo a stromy šikmo a opustene čneli oproti krvavej oblohe. Hoci by sa bol ešte pred niekoľkými mesiacmi tejto správe nesmierne potešil, dnes mu prišlo pri pohľade na končiaci sa deň veľmi smutno a cítil sa sám pred sebou až takmer nepochopiteľne oveľa skľúčenejšie, než by si to bol predtým pri podobnej predstave pripustil. Zmocnil sa ho pocit viny, že neprežíva tú nesmiernu radosť, ktorú by od seba pri takejto správe po takom dlhom čase bezpochyby očakával. Golian sa totiž so ženou na prvého potomka už dlhší čas bezvýsledne tešil deväť rokov, hoci doba bola aj tak, ako vždy, odkedy sa so ženou 16. júna 1934 vzali, plná rozporov. Golian pozeral za odchádzajúcim slnkom a myslel na svoju ženu a ich dieťa.
Zatiahol záclonu a vrátil sa k svojmu pracovnému stolu. S nevôľou sa natiahol za kusom papiera, na ktorom bol text exilového bývalého prezidenta bývalej ČSR Dr. Beneša z Londýna. Dokument vyzýval Goliana na organizáciu tajného ozbrojeného prechodu slovenského pozemného vojska a celej slovenskej armády na stranu Rusov. Benešovu výzvu, ako všetky dokumenty z Londýna, mu doručoval poručík Krátky, otec budúcej ministerky zahraničných vecí USA Albrightovej za vlády prezidenta Clintona v rokoch 1992 až 2000, tajná Benešova spojka z informačnej skupiny Flóra, ktorej informačné pôsobenie jednostranne, probenešovsky orientované, ba až skresľujúce sa mu niekedy nepáčilo, a dnes mu už vonkoncom neveril, hoci tušil, o čo Benešovi z Londýna ide.
Golian ako vysoký vojenský dôstojník bývalej československej armády v duchu Benešovi vyčítal, že najskôr oficiálne odstúpil zo svojej funkcie prezidenta republiky, a potom sa svojvoľne z Londýna postavil v roku 1939 do čela česko-slovenského zahraničného odboja na Západe, na čele už neexistujúcej Česko-slovenskej republiky. Oni – vojaci – tu museli zostať. Keď nemohli po Mníchove s Hitlerom bojovať, museli sa stať slovenskou armádou pronemecky orientovaného Slovenského štátu, podobne ako pod nátlakom Hitlera mnoho ďalších štátov v Európe.
Beneš sa vo vedomí v tejto chvíli skľúčeného Goliana stal samozvaným predstaviteľom už neexistujúceho štátneho útvaru. Ako čestnému chlapovi, za akého sa považoval, vojakovi s ľudským srdcom, ako mu túto akoby zjavnú mäkkosť a nerozhodnosť často v kruhu členov Slovenskej národnej rady otvorene alebo skryte vyčítal Husák, Golianovi bol Benešov postoj a konanie odporné, zaváňalo typickým českým byrokratizmom, samospasiteľným postojom a, navyše, aj pre Goliana, ktorý si vzal za manželku Češku, nepríjemným prejavom otrepaného čechoslovakizmu o jednom československom národe s dvoma vetvami, staršou českou a mladšou slovenskou.
Benešova rezignácia a emigrácia umožnila vytvorenie Protektorátu Čiech a Moravy. A zároveň, Golian bol o tom vnútorne presvedčený, benešovská nacionalistická pročeská národnostná politika predmníchovskej republiky priamo pomohla Hitlerovi vojensky a politicky sa zmocniť Čiech a Moravy a Slovenska.
Golian ako vojak z povolania vedel, že sa po skončení prvej svetovej vojny a uzatvorení Trianonskej dohody stala zo strany víťazných mocností chyba v tom, že porazeným Nemcom víťazi odopreli možnosť používať v medzinárodnom obchodnom styku vlastné loďstvo. Ako vojak vedel aj to, že nech boli zásluhy Masaryka, Štefánika a Beneša o vznik Česko-Slovenska akokoľvek neprehliadnuteľné a neodškriepiteľné, západné mocnosti umožnili vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov len preto, aby v strategicky dôležitom stredoeurópskom priestore vytvorili nárazníkové pásmo proti možnej budúcej germánskej rozpínavosti.
Golian nemal dobrú náladu. Uvedomoval si, že západné mocnosti, ešteže sa toho nedožil Masaryk, ktorý bol – ako Golianovo budúce dieťa – syn Slováka a matky Češky, či skôr Moravanky. Rozdiel bol ten, že on, Golian, bol Slovák a jeho žena Češka. Golian spoznal, že mocnosti to s garanciami suverenity a bezpečnosti predmníchovského Česko-Slovenska nemysleli nikdy úprimne, iba geopoliticky a vojensky účelovo. Pripustili rozbitie spoločného štátu Čechov a Slovákov, obetovali tento štátny útvar pred vojenskými hrozbami Hitlera, aby sa s ním nemuseli pustiť do otvorenej vojny, čo sa napokon po napadnutí Poľska Hitlerom pred štyrmi rokmi aj tak stalo. Ale nemohol sa akosi zmieriť s tým, že tie isté mocnosti, ktorých podporu teraz Beneš opäť ohlasoval a prisľuboval, sa vtedy rozhodli vôbec niekoho Hitlerovi obetovať, nehovoriac o tom, že to bolo práve Československo.
Golianovi ako bývalému dôstojníkovi predmníchovskej česko-slovenskej armády a teraz vysokému veliacemu dôstojníkovi armády Slovenského štátu, podobne ako to bolo vo väčšine prípadov vojakov terajšieho slovenského vojenského veliaceho zboru a vojska v roku 1943, bolo jasné, že aj napriek mníchovskej zrade západných vojenských spojencov bolo treba sa opustenému Česko-Slovensku proti Nemcom postaviť už vtedy. Chýbala však politická vôľa benešovského Česko-Slovenska. Vojaci ako Golian sa však museli potupne vzdať a Nemcom odovzdať posádky a zbrane. Nezáležalo na tom, aké množstvo zbraní predtým sabotérsky zničili a koľko národných pesničiek si pri odchode z kasární hrdo bez boja porazení zaspievali z bezmocnosti.
Západ obetoval Česko-Slovensko, keď si myslel, že Hitler sa s tým uspokojí a zároveň tým nebudú ohrozené záujmy Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a USA. Keď však Hitler vtrhol do Poľska, cítili sa aj oni ohrození. Bolo však neskoro, lebo Hitler porazil Francúzov za pár dní, podrobil si Škandináviu, Britániu zatiaľ nechával na pokoji, útok presmeroval na Sovietsky zväz a začal tam prehrávať. A Golian mal teraz veriť, že západné mocnosti dnes slovenskému odporu proti Nemcom pomôžu! Veď aj napriek Benešovým sľubom z Londýna Západ dosiaľ neotváral druhý front, akoby vyčkával, kto sa v zápase Nemecko – Sovietsky zväz skôr vyčerpá a potom sa pridá na stranu víťaza, prípadne sa dohodne s Hitlerom a spolu sa spoja proti Sovietskemu zväzu. Ani to by Goliana ako vojaka už neprekvapilo.
Keď Golian zobral do rúk depešu od poručíka Krátkeho z informačnej skupiny Flóra, Benešom riadenej informačnej skupiny, ktorá mala tajnú vysielačku a ktorá mala informovať o situácii na Slovensku a zabezpečovať komunikáciu medzi Slovenskom a Londýnom, uvedomil si, že Benešovým prísľubom o pomoci Západu Slovensku aj v tejto chvíli celkom úprimne, ľudsky aj ako vojenský veliteľ vážne neverí a pochybuje o nich, tak ako neverí a pochybuje o Benešovi ako človeku a pravdivosti jeho slov.
Západ mal už predsa dávno otvoriť druhý front! Západ opäť vyčkával. Navyše, Beneš chcel prechod slovenskej armády Slovenského štátu na stranu protinemeckých spojencov organizovať pod heslom obnovenia česko-slovenského štátu predmníchovskej republiky! Beneš sa teda nepoučil, nepochopil, že jeho praktický čechoslovakizmus vyhnal veľa Slovákov za robotou do cudziny, presne ako za Maďarov maďarské asimilačné snahy nahradili české a Beneš chce teraz pripravované ozbrojené povstanie slovenskej armády a partizánske hnutie Slovenského štátu zastrešiť pod zástavou boja proti vlastnému Slovenskému štátu, za obnovenie predmníchovskej republiky, v mene jednotného československého národa, ktorý nikdy neexistoval a bol fikciou v Benešovej pomätenej maločeskej mysli!
Samozrejme, pripúšťal Golian, tento Benešov syndróm bol aj dedičstvom Masarykovho komplexu z vlastného pôvodu, ktorý sa zrejme ako syn slovenského kočiša a moravskej práčky hanbil v Čechách, no aj na štúdiách v Rakúsku za svoj „nízky“, ale zrejme predovšetkým slovenský pôvod. Preto Masaryk podporoval šovinistickú myšlienku Palackého či nezorientovaného Kollára o historickej podstate jednotného československého národa. Masaryk z komplexu menejcennosti, lebo jeho otec bol kočiš, pohonič, ktorý pracoval s koňmi, na koňa vysadol až ako šesťdesiatsedemročný, a to aj tak na veľké naliehanie okolia, že tak lepšie vynikne jeho národná dôstojnosť, lebo aj iní vladári sa dávali fotografovať sediac v sedle koňa, a nielen kočiši a pohoniči. Golian bol roztrpčený a v duchu nadával Benešovi do krátkozrakých zadubených bláznov.
Veď keby Beneš uvažoval len trochu takticky a pragmaticky, a nie takto česko-šovinisticky a dogmaticky, veci by sa dali organizovať v spolupráci so Šmidkem, Husákom, Gottwaldom, ba aj Čatlošom či Tisom celkom inak. Áno, za Slovensko, ale bez fašistického režimu, za postavenie rovnocenného partnera v novom štáte Čechov a Slovákov po vojne. Ale o tom ten starý dogmatik nechce ani počuť, pomyslel si Golian. O to bezmocnejšie sa cítil, keď sa v ňom rozochvela myšlienka na jeho ešte nenarodené dieťa.
Goliana kontaktoval prednedávnom aj Husák z novovytvorenej Slovenskej národnej rady, ktorý nechcel mať s benešovským čechoslovakizmom nič spoločné a trval na tom, aby plánované ozbrojené vystúpenie slovenskej armády a partizánskeho hnutia riadila v mene rovnoprávneho Slovenska Slovenská národná rada. V mene boja za zmenu fašistického režimu Slovenského štátu a za nastolenie nového demokratického samostatného Slovenského štátu, možno s Čechmi, možno s Rusmi, ale ako rovný s rovným, ako o tom husákovci písali už v Hlase ľudu v roku 1940.
Golianovi dnes nebolo ľahko, keď sa dozvedel, že so ženou čaká dieťa. Tieto myšlienky mu preblysli hlavou, keď sa chystal zvolať navečer neoficiálnu taktickú poradu velenia pozemného vojska slovenskej armády v Banskej Bystrici dňa 19. novembra 1943. Hitler totiž netrpezlivo žiadal, aby do bojov proti Rusom na východnom fronte bolo po boku Nemcov nasadených viac slovenských vojakov ako doteraz, aby doplnili nemecké straty. Hoci o tom už hovoril s Čatlošom, na postupe sa ešte nedohodli. Premýšľali, akým spôsobom by odmietavé stanovisko predložili prezidentovi Tisovi tak, aby ho mohol obhájiť aj pred Hitlerom, lebo Tiso začínal mať u Hitlera za nekompromisný odmietavý postoj v otázke deportácií slovenských židov a nenasadzovaní slovenských vojakov v zahraničí pochybné až nelojálne postavenie, čo by mohlo ohroziť pripravované plány a predčasne ich odhaliť.
Vždy keď Goliana prepadla z pocitu bezmocnosti podobná melanchólia, vytiahol si z pracovného stola nôž, dýku, ktorú mu daroval ako pamiatku na vojenskú službu jeho otec.
Pohrával sa s jej ostrou čepeľou a pestrofarebnou výplňou pevnej kovovej rukoväte. Uvažoval, že Nemci pravdepodobne vojnu prehrajú, a on je jedným z vrchných veliteľov slovenskej armády, ktorá je oficiálnym spojencom Nemecka, a on so ženou čaká dieťa. Na druhej strane sa mu nepozdával ani Benešov tlak na obnovenie predmníchovského Česko-Slovenska po vojne pod heslom ozbrojeného vystúpenia slovenského ľudu a armády proti vlastnému slovenskému štátu. Slovenský štát nebol jediný prorežimistický štát nemeckej ríše, a už zďaleka nie najväčší a najvplyvnejší.
Prečo by teda nemohol po vojne iba zmeniť režim a rozvíjať sa v nových pomeroch buď samostatne, alebo v rovnocennom postavení s Čechmi? Ani Golian, čerstvý budúci otec, nechcel, aby sa jeho syn stal „národnosťou“ akýmsi politickým hybridom – Čechoslovákom – len preto, že on, Golian, je Slovák a jeho žena Češka, keďže Beneš si to tak podľa Masarykovho života a myšlienok predstavuje, ale najmä presadzuje v praxi. Golian mal v hlave už svoju vlastnú cestu a tú sa rozhodol nasledovať napriek Benešovi.

(Úryvok z dosiaľ neuverejnenej románovej eseje o mysli a srdci slovenského človeka Golianova cesta)

Generál Ján Golian, jeden z hlavných organizátorov SNP, ktorého úloha v príprave bola najmä v rokoch 1948 – 1989 zamlčiavaná, resp. skresľovaná, a dodnes je nedocenená. Skončil tragicky, po porážke SNP sa stiahol do hôr, no zajali ho Nemci a deportovali do Nemecka. Jeho ďalší osud nie je známy. Foto: archív