Mosty ponad čas … Aj takto by sme mohli nazvať 300 haiku (japonský literárny útvar, 17. – 19. st.), z ktorých je zložená jedenásta kniha spisovateľa, maliara, pedagóga a publicistu Miroslava Bartoša (na fotografii) Živá voda/haiku.
Viac v úvode zbierky píše Slávka Sudorová: „Veršová skratka (17 slabík v troch veršoch – 5, 7, 5), myšlienková a pocitová hĺbka tohto žánru hrá dôležitú úlohu pri zhmotňovaní Bartošovho vnímania sveta. Každé slovo má v haiku svoje miesto a silu, čím nám môže pripomínať naše príslovia, porekadlá, ale i aforizmy. Vlastné skúsenosti, postrehy, pocity, ale i pravdy, overené tisícročiami ľudskej existencie, autor významovo rozčlenil do piatich častí – Pramene, Z prachu a vody, Benátky, Hlas čerí vodu, Po rieke detstva. Motív vody je dominantný, najlepšie totiž vyjadruje tok, sled okamihov, ktoré vtekajú do našich duší (vonkajšia krása – impresie) a naopak, tok našich myšlienok, emócií, ktoré tvoria svet – Ako sa dívaš,/také zázraky bytia/si privolávaš. Voda je pre autora symbolom detstva, lásky, očisty duše i tela – Voda je láska,/napája ňou živý svet./Rozkvitá krása.
Bartoš formálne aj obsahovo nadväzuje na predchádzajúcu knihu Ticho rúk/haiku (2015), o čom svedčí aj trojveršie: Preniká ma hluk/ z rečí, hudby, lomozu./Som priateľ ticha. Nevtieravo nás nabáda, aby sme v tichu, v pokore zhodnotili v sebe odžité, porozmýšľali, kam a ako ďalej ísť. Zaznamenáva to, čo je pominuteľné – krásu prírody, chvíle zaľúbenia, radosti, nostalgie alebo rozčarovania, smútku z ťažkej osobnej či spoločenskej situácie. Opäť pre nás otvára priestor na vnútorné doznievanie, rozjímanie, jednoducho nám poskytuje čas na samých seba. Môžeme sa zastaviť, či vrátiť v čase, ponoriť sa do ticha a nechať sa unášať impresiami, zmyslovosťou, významovou čistotou, zvukomalebnosťou, jednoducho si tak „haiočkať“ v rytme slova, v pohybe života, a tak si uvedomovať, že ľudská duša nezaniká, že tu všetko už raz bolo, že sme súčasťou niečoho veľkého, čoho zmysel nám často uniká v zhone každodennosti. Autor nás upozorňuje na tento zázrak života, na jeho kontrasty, paradoxy, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú harmóniu, čím v nás vyvoláva pocity bezpečia, istoty, podporuje nás vo viere, že život je večný – Každý je navždy,/láska sa nevie stratiť,/hoci ňou blúdiš.
Bartošovu knihu Živá voda/haiku by sme mohli prirovnať k tzv. jednohubkám, k minútkam s výraznou, bohatou chuťou, ktorú autor dosahuje výberom pestrých výrazových prostriedkov (poetizmy, novotvary, neologizmy, a i. ), obsahovými kontrastmi: neha – údernosť, pokoj – pohyb, ticho – hluk, pokora – vzdor, osobné – spoločenské apod. „Ľahučké“ ilustrácie autora (abstrakcia, náznak) nepôsobia rušivo, práve naopak, ešte viac znásobujú silu slova. A ako to už pri jednohubkách býva, keď začneme, nevieme (alebo skôr nechceme) prestať. Čítame, vnímame, vychutnávame si ich – jedno haiku na jeden nádych a výdych … ako život.“
