Hovoriaci svedok katolíckej moderny Ján Frátrik

123

Keby Žilinčan a Žilinec Ján Frátrik nepatril k malému národu, ktorého duchovné hodnoty poriadne nepoznajú už ani v prvej dedine za hranicami jeho štátochotára, jeho meno by sa spomínalo jedným dychom s Claudelom, Elliotom, Jeseninom, le Fortovou…”, hovorí v doslove k posmrtne vydanej knihe básní Jána Frátrika Rozdávať lásku (Knižné centrum, Žilina 2001) dlhoročný básnikov priateľ, spisovateľ Ján Lenčo. Hoci má doslov viac charakter osobného vyznania než literárnokritického postoja, hovorí a napovie veľa o básnikovi, ktorý bol svojím životom a dielom fyzicky prítomný v slovenskej literatúre rovných šesťdesiat rokov a jeho poéziu popri nespočetných či s ťažkosťami spočítateľných časopiseckých prezentáciách reprezentuje štrnásť zväzkov, knižiek, zbierok; z nich publikácia Večné dialógy (Knižné centrum, Žilina 1996) je výberom autorovej knižnej i rukopisnej tvorby a bibliofília Kým je ešte čas. Pozdrav miléniu (Knižné centrum, Žilina 1999) je kratšia poéma a vlastne ide o pätnásty tlačou vydaný titul.

Antológia Večné dialógy je v poradí tretím výberom Frátrikovej poézie. Predišli ju výbery Zem zvoní (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1972) a Svedectvo slova (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1986).

Vo výbere Zem zvoní nachádzame aj “najstaršiu” knižne publikovanú báseň z čias, keď jej autor stál na prahu dospelosti. Aj keď jedinú báseň nemožno pri troche serióznosti povýšiť na meradlo stupňa autorskej vyspelosti, možno (so všetkou serióznosťou) s jej pomocou usudzovať na vplyvy, zdroje a podnety. Báseň O čo sa podelíme zaznieva trošku ozvenami Novomeského Nedele (1927) i Romboidu (1932), Smrekom, Lukáčom i Beniakom. To všetko v jednej básni? Má iba dvanásť veršov, no predsa je to tak. Radi by sme si tu pomohli iným Frátrikovým dielom – Moderné postupy pri rozbore verša – a odmerali slovko po slovku každučký obraz, spojenie, stopu, rým i rytmus. Bola by to ľahšia cesta než prebíjať sa úvahami a usilovať sa o dôkazy tam, kde sú zbytočné. Trošku to tak asi cítil aj Ján Frátrik. Aj sa z toho vyznal: Do čerta aj s -izmami./ Mám rád život./ A to je môj nepremenný a večnostný -izmus./ Dobrý deň, poézia!/ (Vzácna po dúhe. Vydavateľstvo Osveta, Martin 1984). Takže – a teraz sa vráťme k otázke. To všetko v jednej básni? Áno i nie. Lebo aj v mnohých ďalších, napríklad hoci aj v tej, z ktorej sme zacitovali štyri záverečné verše. Na jej začiatku je poézia vecí, poézia videného, trocha hravosti, trocha vitalizmu. Ale servírované inak. Srdcom, po ktoré Frátrikovi vždy siahala poézia, ktorej a v ktorej u neho ide o príbeh, o svetlo myšlienky a o ľudí.

Odbehnime k Monológom na úvetrí (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1980), v nich k triptychu Diaľky plné hviezd a v ňom k textu (básni v próze) More. V “odistených myšlienkach” Jána Frátrika tu nachádzame významovo presné dávne autorovo krédo, ktoré vedci, kritici, biografisti či redaktori zaoberajúci sa Frátrikovou tvorbou takmer unisono vyslovujú, hoci používajú rozličné slová. Pomenúvajú však autorovu ľudskosť, lásku k človeku i človečenstvu, z ktorej sa vyznal v toľkých podobách, obrazoch a veršoch, že možno práve pre ich – s odpustením – “presilu” akosi sa nevdojak prehliadnu a teda nezacitujú aj takéto “odistené myšlienky”: “Letieť podľa vetrov, podľa vĺn a podľa človeka.” A takmer vzápätí až takáto pokora: “Robíme sa svetlom, a koľko tmy je ešte v nás.” Len pripomeňme, že skladba More, rovnako ako druhá časť triptychu, Zem, sú datované rokom 1970. Potvrdenia lásky ako jednej z najpevnejších kotiev Frátrikovej poézie nachádzame na každučkom mieste, prezentujú sa nepretržite, tak ako nepretržite autor tejto svojej istote veril, držal sa jej a vyznával sa z nej. Hoci aj tak, ako v už spomenutej skladbe Zem: “len láska bude mať miesto na tejto omrvine kozmu.” A na jej záver: “Len zostať. Zostať pri človeku! Zem je v nás!”

Ponechajme ako večné tajomstvo, veď autor ho už nevyjaví, či bolo autorským zámerom stupňovať v tejto knižke silu výpovede až po “to najlepšie, čo ako umelec hlásal a v básni realizoval” (I. Vaško), alebo chcel iba, ako sa sám vyznáva, “spriadať čisté monológy na úvetrí do tejto skromnej knižky.”

Okolnosti chceli, aby knižka básní Sneží na lásku (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1981), hoci bola pripravená skôr než práve spomínané Monológy na úvetrí, stala sa pripomenutím životného jubilea básnika. Slová na záložke tejto knihy prisudzujú jej “sviežosť lyrického postrehu” i “nepatetickú intonáciu veršov”. Iný v nej vybadá “stíšený spev” (I. Vaško) vovedne s inšpiráciou predchodcov.

Štúdia Imricha Vašku na záver výberu Svedectvo slova priniesla niekoľko pozoruhodných pohľadov na dovtedajšiu tvorbu Jána Frátrika. Ponúka aj paralely – popravde a právom. Predovšetkým však prenikavo poukazuje na básnikovo krédo, ktoré je v jeho láske k životu. Len akoby mimochodom sa tu spomína Frátrik ako básnik “mimo literárneho centra”.

Možno má miesto, kde sa literatúra rodí, pre ňu samu dajaký význam. Nepochybne má. Keď nie iný, aspoň ten, že ovplyvňuje mieru vzájomných kontaktov generačne príbuzných autorov

Zdá sa, že sme dospeli k bodu, keď si musíme pripomenúť známe skutočnosti a fakty. Nazdávame sa, že to nebude na škodu. Prinajmenšom preto nie, lebo to pomôže vniesť trochu lepšiu orientáciu po veľmi presne zmapovanom “teréne”, ktorý pre literárneho teoretika (akými sú I. Vaško a V. Peťko) básnická tvorba Jána Frátrika predstavuje.

Máme k dispozícii niekoľko prameňov. Prinajmenšom dve encyklopedické heslá zo slovníkov slovenských spisovateľov (Rosenbaum, K. a kol.: Encyklopédia slovenských spisovateľov 1, 2. Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1984 a Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Slovenská národná knižnica, Bratislava, Martin 2001). Tretím zdrojom je Slovenský literárny kalendár 1996 (Rezník, J. a kol.: Slovenský literárny kalendár. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 1996). Poslúži nám aj personálna bibliografia Jána Frátrika (Kol.: Ján Frátrik. Personálna bibliografia vydaná pri príležitosti 80. narodenín. Severopovažská knižnica, bibliografické oddelenie, Žilina 1996) a v neposlednom rade dve fundované štúdie z autorských dielní Valéra Peťku (Peťko, V.: Doslov. In: Frátrik, J.: Zem zvoní. Vybrané verše. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1972) a Imricha Vašku (Vaško, I.: Slovo a čas. In: Frátrik, J.: Svedectvo slova. Vybrané básne. Vydavateľstvo Osveta, Martin 1986). Voľnými pomôckami sú nám aj ďalšie, nazvime ich  pomocne teoretickými, materiály, napr. Slovo vydavateľa (In: Frátrik, J.: Večné dialógy. Knižné centrum, Žilina 1996) a na začiatku citované vyznanie Jána Lenču (Lenčo, J.: Posolstvo básnika. In: Frátrik, J.: Rozdávať lásku. Knižné centrum, Žilina 2001).

Mimoriadne cenné sú pre nás autorove vlastné myšlienky o tvorbe, jeho pohľade na svet a dianie, s ktorými sme sa sporadicky stretli na záložkách jednotlivých kníh a v neposlednom rade aj vzácne a neopakovateľné okamihy osobných stretnutí a rozhovorov. Pravda, čas uberá osobným reminiscenciám na presnosti a citovať slová, čo odzneli v tých vzácnych a zriedkavých chvíľach, je prakticky nemožné. Aj preto vari na tento čas i potrebu je tým najcennejším a najpresvedčivejším materiálom básnické slovo, ktoré je odkazom básnika, i jeho výpoveďou platnou aj pre dnešok. Je umeleckým, etickým i filozofickým posolstvom, ale aj estetickým zážitkom, apelom lásky a človečenstva, ľudskosti i priameho, otvoreného vzťahu básnika ako človeka k ľuďom, či už sú to jeho najbližší, ktorým sa vo svojich básňach vyznáva, alebo jeho “rodní”, ktorým sa prihovára svojím básnickým knižným debutom, alebo dnešní či budúci čitatelia jeho čistej a brilantnej poézie.

Svojím životom učiteľa, trochu hudobníka, trochu športovca, trochu spolutvorcu sviatočných chvíľ kultúry a umenia vo svojom bezprostrednom okolí, prechádzal Ján Frátrik už od polovice tridsiatych rokov ako básnik, človek pociťujúci i prežívajúci potrebu a nevyhnutnosť hovoriť viac a dôraznejšie, lebo aj viac a prenikavejšie videl a dovidel. Sám sa z toho trochu neskôr vyznáva: A dovidieť za diaľky a výšky/ a za veci/ a trvať nepremenný v zauzlení zraňovania/ o seba ďalej na pochode lásky/ za dobrým slovom človeka. (Sneží na lásku III. In: Sneží na lásku, Bratislava 1981).

V čase tohto básnikovho vyznania však už v slovenskej literatúre malo svoje miesto päť jeho zbierok a jeden výber. Poďme trochu po ich stopách.

Vám, rodní moji (Žilina 1941) je Frátrikov básnický debut. Viacerí autori hodnotiaci jeho tvorbu sa zhodujú, že v zbierke ide o vyjadrenie autorovej spätosti s prírodou a ľudom rodného Považia.

Výber Svedectvo slova (1986) obsahuje tri básne z ranej autorovej tvorby. Prvú z nich sme už spomenuli v inej súvislosti ako “najstaršiu” knižne publikovanú autorovu báseň. No ona vovedne s ďalšími dvoma (a tak je to s celou zbierkou) nie je iba vyznaním “spätosti”. Je viac. Spozorovali to už spomenutí a citovaní V. Peťko aj I. Vaško a pripísali to ozvenám tvorby starších básnikov. Nie azda neprávom, no vari – nech nám obaja odpustia – trochu zjednodušene. Ono “viac” je silný sociálny aspekt tejto i ďalších dvoch básní zo zbierky Vám, rodní moji, trpké konštatovanie biedy: O čo sa deliť? O čo, lásky moje?/ Kto by tu ešte veril babským poverám./ Na biede ostríme si všetky boje./ Pod nami kolíše sa osudový trám. (O čo sa podelíme). Kým povedzme Novomeský najmä v zbierke Nedeľa je popri trpkosti aj trochu vyzývajúci k odporu, Frátrik hľadá a nachádza východisko v láske: …lebo je nevýslovným šťastím odpúšťať a milovať/ a nazývať sa bratom,/ kto vieru v ľudstvo nestratil,/ keď človek človeku bol katom. (V poli).

Vidí sa, a to už aj na takej malej ploche, akou sú tri básne, že oná “spätosť” tu prerastá kraj i jeho ľud, že odkaz, myšlienka platí širšie. Široko. A tu je možno kľúčik k tajomstvu, prečo sa na Jána Frátrika ani v čase jeho vyše dvadsaťročného básnického mlčania nezabudlo. Čitateľská verejnosť vo filozoficky i svetonázorovo skyprenom ovzduší rokov 1968 – 1969 privítala Frátrikove bibliofílie Pramienky (1968) a V domovine zvonov (1969) rovnako nadšene, ako jeho básnické a umelecky brilantné vyznanie rodnému mestu Kamenný vzdych (1969). Dovedna majú tieto tri publikácie len sotva osemdesiat strán a prvé dve spolu iba dvanásť. Zaznieva v nich spomienka na detstvo, ale aj silný sociálny akcent (ako ozvena i kontrapunkt k všeobecnému nadšeniu i relatívne pozitívnemu vnímaniu sociálnej skutočnosti záveru šesťdesiatych rokov). Vyznanie rodnému mestu (Kamenný vzdych) sa zaraďuje celkom prirodzene do prúdu analogických literárnych činov tej doby. Veď bola časom hojného pripamätúvania slávnej histórie slovenských miest i časom nádejí, ale aj obdobím, keď už Slovensko a najmä jeho centrá zaznamenávali istú zmiešanosť obyvateľstva. Nuž nečudo, že po knižke venovanej Žiline siahali aj čitatelia majúci žilinský pôvod a žijúci v Bratislave, na slovenskom juhu či východe.

Ostaňme ešte pár slovami pri knižke Kamenný vzdych, len aby sme pripomenuli, čo hovorí o tvorbe J. Frátrika V. Peťko, že je “vo výraze a v ustrojení svojich veršov tradičný, akoby kraskovský, i modernista, …”. Toto tvrdenie zaznieva pozoruhodne najmä v súvislosti s touto zbierkou, osobitne jej časťou Na pergamen, ktorá má podobu sonetového venca, kým druhá časť je kompozíciou pozostávajúcou z voľného verša.

Peťko podľa všetkého oprávnene a nie bezdôvodne – veď sa odvoláva na Frátrikovo osobné priznanie – naznačuje vplyvy I. Krasku, V. Beniaka i medzivojnovej moderny, no zároveň zdôrazňuje účasť jeho (Frátrikových) osobných a ľudských osudov, snahu vyjasniť si prostredníctvom poézie svoje postavenie k bezprostrednému i vzdialenému svetu.

S nedlhým odstupom troch rokov predstavuje sa Ján Frátrik prvým výberom zo svojej tvorby Zem zvoní (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1972). Uvádza tu päť básní z predchádzajúcich knižných publikácií, ostatné pochádzajú z rukopisov z rozpätia vyše tridsiatich rokov (1937 – 1969). Viaceré básne sú venované miestam, na ktorých vznikli, osobitný tón má v tomto smere časť Stretnutia, v ktorej autor popri rokoch uvádza aj miesto vzniku básne (zväčša z cudziny; Zlaté piesky, Baltik atď.). Sú to lyrické záznamy z ciest, ktoré absolvoval ako člen Speváckeho zboru slovenských učiteľov.

Básnickej zbierke So zdvihnutou básňou (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1976) sa v príslušných heslách pripisujú “všeľudské témy”, “osobné témy” i vyjadrenie autorovej nádeje a viery v čistotu medziľudských vzťahov. Povedzme. A súhlasme aj s tým, že cyklus (časť) Na odlete lastovíc je venovaná celoživotnému autorovmu povolaniu, teda škole. Všimnime si však aj ostrý protivojnový tón viacerých básní tejto časti zbierky. Aj ako všeľudskú tému, jednu z viacerých v tejto zbierke. Ako najvypuklejšiu z nich v ozvenách ľudských tragédií druhej svetovej vojny v básňach Na matematike (Za ostnatým drôtom/ prišlo mu zrazu ľúto za číslami// Sám bol číslo./ Plieskali vzorce po pätách./ Desať – dvadsať – sto…/ Voľný pád./ A voda!/ ), Jazyk slovenský (A potom videli ho kdesi pri múriku stáť./ Už mal lysinu, ruky poviazané lykom./ Pušky nezlyhali./ Zachytila ho materina dúška a polynok./ Už ani nedopísal školský trest./ Hviezdy sa tíško zahniezdili do astier.). Báseň Fyzika podobne (Medzitým kdesi v púšti zatriasli sa vrstvy/ neba i zeme./ Izotopy neistôt./ Titulky novín vybuchovali./ Rozbitý atóm. Nový vek ľudstva./ Atóm v rukách človeka.// A o dva týždne premleli sa reťazové reakcie/ až celkom ku hríbom./ Koloidné jazvy v kvetoch Hirošimy.)

Aj v týchto nezmieriteľných postojoch voči vojne ako jednej z najhorších katastrof, čo postihuje ľudstvo, nachádza Frátrik svojské východisko: Ó, srdce sveta,/ premeniť tak nenávistnú skazu na lásku!

Z vročenia zbierky je zrejmé, že vyšla k životnému jubileu autora. A trochu reflexie na túto tému si autor aj dovolil básňou Keby som dožil, v ktorej je popri skepse vari aj trošku nádeje v poslednom dvojverší: A čo priam dotkneme sa Marsu,/ najďalej bude predsa k človeku a k sebe? Azda preto nádej, že autor končí báseň otázkou. A azda aj preto, lebo nádej má (nielen) vo Frátrikovej tvorbe tak blízko k láske, ktorá mu je takmer univerzom. Vyznáva to aj v titulnej básni tejto zbierky. V inej však nezabudne aspoň na okamih vrátiť sa vyznaním k rodnej krajine: Dobrý deň, rodná krajina./ Akvarel tento nikdy nie je na predaj! (Rodná krajina).

Knižku Monológy na úvetrí (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1980) sme si už pripomenuli najmä v súvislosti s básňami v próze v jej prvej (Zlatorezom lásky) a tretej (Diaľky plné hviezd) časti. “Stred” zbierky tvorí tridsať básní, zväčša venovaných dieťaťu (vnukovi Brankovi, ako znie podtitul časti Rozvíchrenie krvi). Sú to rozhovory na diaľku, listy, možno odkazy (25 osemveršových útvarov datovaných v Bardejovských kúpeľoch – jún 1976). Albín Bagin tento cyklus básní hodnotí ako “zaujímavú konfrontáciu detstva a životnej jesene…” a konštatuje, že u autora ide o novú a povšimnutia hodnú polohu. Povšimnutia hodná je v každom prípade celá táto knižka, ktorá prináša nové posolstvá, témy hľadania totožnosti človeka tvárou v tvár prírode a živlom. S odstupom takmer tridsiatich rokov môžeme konštatovať, že to, čo A. Bagin označuje ako nóvum, odolalo času a zaznieva dnes rovnako naliehavo, ak nie naliehavejšie, osobitne tretí oddiel knižky Diaľky plné hviezd.

Sneží na lásku (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1981) je siedma kniha básní Jána Frátrika (ak nepočítame výber Zem zvoní; 1972).  Sneží na lásku je súbor básnických textov zdanlivo nerovnorodý tvarovo i obsahovo. Stretávame sa tu s voľným veršom v susedstve sonetu, s kratšími útvarmi popri básňach rozmerov menšej skladby. Je tu však ústredný motív, ten neodškriepiteľne prítomný v celom lyrickom diele autora, a to je láska v rozmanitých svojich podobách. Tu navyše rozvinutá do pozoruhodnej myšlienkovej osnovy “…žiť a milovať, tvoriť a rásť, znieť a nedoznieť” (I. Vaško). Na dôkaz svojho tvrdenia, že Frátrik v tejto zbierke prispel “k rozvíjaniu odkazu najvýznamnejších predstaviteľov… lyriky, ktorých životná púť sa skončila v predchádzajúcom desaťročí”, vybral si pred chvíľou citovaný I. Vaško záverečné verše básne (skladby) Sneží na lásku: A dovidieť za diaľky a výšky/ a za veci,/ a trvať nepremenný v zauzlení zraňovania/ o seba ďalej na pochode lásky/ za dobrým slovom človeka. Básňou Nad knihami básnikov autor vystavil či naskicoval skvelý a smelý, dodajme, že aj úctyhodne vysoký oblúk, na ktorého obvode cez Frátrikove verše priam jasajú hviezdne osobnosti svetovej poézie, počnúc (ako inak – doma) Jankom Kráľom cez A. Rimbauda, P. Verlaina, preberúc sa vekmi i krajmi a krajinami a končiac G. Apollinairom. A všetkým bez výnimky prisudzuje svoje básnické epiteton ornans – čistej lásky prorokov.

Básne zo zbierky Vzácna po dúhe (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1984) znejú ako “krédo (Frátrikovho) básnického zápasu” (I. Vaško). Podstata i zmysel lásky je azda ústredným motívom tejto zbierky. A množstvo podôb lásky, ako aj zdanlivo nevyčerpateľná škála obrazov, metafor, vyjadrení i prirovnaní. Áno, je tu opäť láska, no Frátrik taký skutočne je, a nám sa žiada iba želať si, aby mu dali všetci, nielen jeho čitatelia, za pravdu.

Súbežne vychádzajú ďalšie dve knihy. Diaľky v nás, básne z ciest (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986) a výber Svedectvo slova (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1986). Básnický cestopis Diaľky v nás má štyri časti, keby sme chceli, azda dosť presne lokalizovateľné. Až podivuhodne presný je autor v nezvyčajných lyrických videniach vecí, no najmä ľudí a historických súvislostí: V arkádach kráľovského zámku špliecha dávna láska,/ legendu spriadli Mária a Mohamed -/ zvetraný čas už v rozvalinách na terase praská,/ kým nepremenné kolísanie  večne z mora znie…  Časť Prskavky nad Seinou prezrádza dosť veľa aj o tom, že básnik nielen nezvyčajne lyricky vidí, ale že svoj osobitne vrúcny (blízky) vzťah k francúzskej kultúre, literatúre, histórii hlboko vnútorne prežíva: Dnes som sa dostal celkom do Paríža,/ dnes som sa dostal/ celkom k sebe. (Na cintoríne Pére-la Chaise). Záver zbierky Na zlatej strune je kontrapunktom, nie však celkom protiváhou prvým trom štvrtinám knihy. Básnik si len potvrdzuje spätosť s krajom (báseň Doma, ale aj Našli sme seba), no zároveň sa akoby mihne aj sociálny motív (Zázrivá v zime). Celou zbierkou akoby sa autor trochu posúval vo vlastnom básnickom čase od “mladistvého lyrizmu” k veku životnej skúsenosti a poznaniu, že kvalita nového začiatku nie je vždy rovnaká a zavše je človeku “smutno samému v sebe”.

Tretím výberom z básnického diela Jána Frátrika je reprezentatívna publikácia Večné dialógy (Knižné centrum, Žilina 1996). Publikácia vyšla k životnému jubileu autora a je prakticky poslednou knihou, ktorú autor vydal za svojho života (skutočne poslednou je bibliofília – poéma Kým je ešte čas. Pozdrav k miléniu. Knižné centrum, Žilina 1999). Výber zahŕňa popri básňach z vydaných zbierok (Kamenný vzdych, Zem zvoní, Vzácna po dúhe, Monológy na úvetrí, So zdvihnutou básňou, Sneží na lásku, Diaľky v nás a Pramienky) aj básne z rukopisov, viaceré napísané v čase, keď pre svoj obsah a básnický odkaz nemohli byť publikované. Práve ony, povedané slovami autora (neuvedeného) edičnej poznámky k tejto knižke, “… sú aktuálnym svedectvom, že poézia… Jána Frátrika nepodľahla naskrz nijakým literárnym prúdom v poplatnom čase, tiekla v akomsi osobitnom a svojskom riečisku, inklinujúc skôr k poézii duchovno-spirituálnej…” Bez toho, aby sme sa zaoberali rozoberaním otázky, ktorý čas bol poplatný viac a ktorý menej a komu či čomu, prijmime ako fakt, že “akési prúdy” existovali a Ján Frátrik k nim nepatril, nehlásil sa k nim a hoci mohol, nestal sa tribúnom. Nikoho a ničoho. A nesvedčala, či nebola by mu svedčala ani rola barda. Dobre si vedomý márnosti epigónstva či privolávania prežitých modernistických, nadrealistických, nebodaj socialistickorealistických (podenkových) postupov, až do konca najmä obsahovo načieral v svojej tvorbe dôsledne a dôkladne z vlastných prameňov. Tým najhlbším  mu boli ideály pravdy, krásy a dobra v úzkej spätosti “s národným a všeľudským osudom v zápase o bytostnú existenciu človeka na Zemi”. Žilo a prežívalo v ňom však čosi, čím nemohol nebyť. Bol učiteľom. Rad slovenských autorov sa k jeho umeleckej škole hlási podnes.

Život a spolu s ním aj dielo Jána Frátrika sa uzatvorili roku 2001 (31. 7.). Zachovala sa bohatá rukopisná pozostalosť, ktorá umožnila posmrtné vydanie básnickej knižky Rozdávať lásku (Knižné centrum, Žilina 2001).

Vidí sa nám, že niet čo dodávať. Naše úvahy neboli vedené ani len najmenším úmyslom niečo prikrášľovať či k niečomu pridávať. Frátrikovo dielo to nepotrebuje. Ani o to nestojí.

Text k fotografii na titulke: Pamätnátabuľa venovaná Jánovi Frátrikovi je umiestená na Ulici Antona Bernoláka v Žiline, autorom pamätnej tabule je akad. sochár Ondrej Lipták.

Foto: archív