Slováci za severnou hranicou (Hovoríme s Ľudomírom Molitorisom, generálnym tajomníkom Spolku Slovákov v Poľsku)

195

PhDr. Ľudomír Molitoris, PhD., sa narodil 20. júna 1957 v obci Nedeca, ktorá bola roku 1920 s ďalšími 12 spišskými a 12 oravskými obcami pričlenená k Poľsku. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Je generálnym tajomníkom Spolku Slovákov v Poľsku (ďalej Spolku), členom Spoločnej komisie vlády a národnostných a etnických menšín v Poľsku, Generálnej rady Svetového združenia Slovákov žijúcich v zahraničí, Rady pre zahraničných Slovákov pri Matici slovenskej a Spišského dejepisného spolku. Venuje sa problematike histórie i súčasného života slovenskej menšiny v Poľsku a regionálnym dejinám severného Spiša a hornej Oravy. Je autorom monografie Dejiny Slovákov v Poľsku do roku 1961 (2017), spoluautorom monografie Tajné dejiny hornej Oravy (2012). Štúdie a polemické články s touto problematikou publikoval na Slovensku, v Poľsku i v iných štátoch. Roku 2013, na 20. výročie vzniku Slovenskej republiky, mu prezident SR udelil Rad bieleho dvojkríža III. triedy.

DUŠAN MIKOLAJ: Zúčastnili ste sa na Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, ktorá sa už tradične koná každé dva roky v Bratislave. Čo považujete na nej za najdôležitejšie z pozície čelného predstaviteľa slovenskej menšiny v Poľsku?

ĽUDOMÍR MOLITORIS: Niekedy sa pýtam sám seba, aký majú tieto konferencie zmysel. Pred dvoma rokmi som na nej nebol, poslal som príspevok, vyšiel v zborníku, no mám pocit, že nikto si ho pozorne neprečítal. Ak sa konferencia má držať nosnej témy, žiadalo by sa, aby si hlasy zúčastnených krajanov okrem zamestnancov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorí ju organizujú, vypočuli aj významní predstavitelia štátu. Bývali časy, keď nás prijal aj prezident republiky a medzi nás prišli podpredsedovia vlády, ministri. V Poľsku úradníci zodpovední za túto problematiku na podobných podujatiach prejavujú podstatne väčší záujem. Z našej strany sa ma zmocňuje pocit menejcennosti.

D. MIKOLAJ: Patríte medzi skúsených aktivistov v oblasti, ktorej sme hovorievali krajanské hnutie. Aké boli nádeje po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, čo sa za dvadsaťpäť rokov existencie štátu odohralo, čo podstatné sa zmenilo?

Ľ. MOLITORIS: Chodím na konferencie do Bratislavy takmer od začiatku ich organizovania, vynechal som nanajvýš dve. Boli sme o mnoho rokov mladší a plní očakávania. Teraz sme skúsenejší, a mám pocit, že vývoj sa spomalil. Ba akoby nastal regres. Nehovorím to s úmyslom tendenčne kritizovať. Vystúpenia delegátov boli limitované siedmimi minútami, zapojil som sa iba do diskusie. Hovoril som napríklad o tom, že zo Slovenska odchádzajú do sveta desaťtisíce mladých ľudí. Začali sa sťahovať aj do Poľska a chcú, podobne ako tí, čo idú do Česka, splynúť s novým prostredím. Nemajú národné potreby, Slovensko je pre nich kategóriou B. Mám obavy, že štát tu zameškal vlasteneckú výchovu na školách, akoby poriadne ani neexistovala. Nie pestovaním nacionalizmu, ale hrdého vlastenectva. Ak Slovákom aj v súčasnosti možno poľahky zavesiť nálepku nacionalizmu či dokonca fašizmu, zdá sa im pohodlnejšie nehlásiť sa k národnému, dokonca ho verejne popierať.

D. MIKOLAJ: Stretávate sa s tým aj v Poľsku?

Ľ. MOLITORIS: Žiaľ, áno, a niekedy tu nenachádzam podporu dokonca ani medzi predstaviteľmi Slovenskej republiky len preto, že upozorňujem na chyby, ktoré stavajú náš národ nespravodlivo do negatívneho svetla. Pritom sa neusilujem o nič iné, iba o to, aby sme informovali o Slovensku pravdivo. Prečo si máme prisýpať viac viny, ako sme v našej minulosti spáchali. Nijaký sebavedomý národ sa predsa takto nespráva. Iba ľudia, ktorí dôkladne nepoznajú vlastné dejiny a preberajú tendenčné výklady susedných národov alebo svetových mocností.

D. MIKOLAJ: Spomenuli ste, že mladí ľudia si hľadajú zamestnanie aj v Poľsku. Aké sú ich záujmy, potreby smerom k činnosti slovenského Spolku?

Ľ. MOLITORIS: Jeden z dôvodov masovej migrácie je ten, že na viacerých vysokých školách na Slovensku sa neraz vyučujú odbory nepoužiteľné pre kvalifikovanú prax. Alebo akoby absolventov na prácu v zahraničí priam pripravovali. V okolí Krakova vo veľkých nadnárodných korporáciách pracuje okolo štyroch tisícok mladých ľudí so znalosťou slovenčiny, účtovníctva, so zručnosťou v informačných technológiách. Zamestnávajú sa tam aj naši krajania. Práca a životný štýl zamestnancov v tých firmách je podstatne odlišný od nedávnych zvyklostí v strednej Európe. Nechcem generalizovať, nateraz máme také skúsenosti, že svoj vzťah k nám starousadlíkom pracujúcim v Spolku prejavujú predovšetkým prostredníctvom osobných požiadaviek. Napríklad pri zapisovaní detí na školskú výučbu by stačilo, aby niekoľko rodičov podalo osobne prihlášku na riaditeľstvo konkrétnej školy. Oni chcú, aby im náš Spolok v Krakove poskytol priestor a zabezpečil aj výučbu detí. Vysvetľujeme im, že Spolok má svoju členskú základňu, je nás okolo tritisíc, spolu vykonávame mnohorakú činnosť. Nových migrantov pozývame na vzájomnú spoluprácu, ponúkame im publikačný priestor v časopise Život na ich vlastnú identifikáciu, dokonca i redaktorské miesto v ňom. Vidí sa im, že v časopise je málo čítania pre deti, ale ak by mali rodičia autorsky prispieť do tohto segmentu, museli by si ho objednať. Na tieto ponuky sme od nich nedostali nijaké ohlasy.

D. MIKOLAJ: V čom by mala konať koncepčnejšie Slovenská republika?

Ľ. MOLITORIS: Nie som kompetentný navrhovať riešenie na tejto úrovni. Je však všeobecne známe, že na Slovensku absentuje vedecká pospolitosť. Nikto koncepčne nerealizuje výskum, dokumentáciu, publikačnú či výstavnú prezentáciu. Prevažujú stykové aktivity, ale to je dosť málo. V rozpočte Poľskej republiky sú presne zakotvené finančné položky na ďalšie aktivity. Instytut Badań Polonijnych a Wspólnota Polska majú niekoľko vlastných budov, odborných pracovníkov i podmienky na plnenie výskumných programov. Ak Matica slovenská do vzniku samostatného štátu garantovala všetky tieto činnosti, v súčasnosti zamestnáva jednu pracovníčku na odbornú i administratívnu činnosť v Krajanskom múzeu, takže nemá základné inštitucionálne parametre.

D. MIKOLAJ: Po predchádzajúcich parlamentných voľbách sa na Slovensku agenda zahraničných Slovákov presunula spod Úradu podpredsedu vlády Slovenskej republiky na ministerstvo zahraničných vecí. V Poľsku je to podobne, aká je výkonná prax tam?

Ľ. MOLITORIS: Áno, presunutie kompetencií na ministerstvo zahraničných vecí akoby kopírovalo situáciu v Poľsku. Minister Sikorski garantoval status quo, no jeho prvým krokom bolo krátenie rozpočtu Wspólnoty Polskej na podporu posilnenia poľskosti v zahraničí na polovicu. Proti nemu sa v poľskej vláde a parlamente zdvihla taká vlna nesúhlasu, že úrad napokon dostal na svoju činnosť ešte vyšší príspevok, ako bol pôvodný. Upozornil som na to pred dvoma rokmi ministra Lajčáka, ale rozpočet úradu na Slovensku na nosné činnosti slovenských spolkov a organizácií vo svete sa znižuje. Navonok to nevidieť, jednotlivé spolky dostávajú podporu na bežné podujatia. Povedzme po tisícke eur, pritom pri nich prevažuje spoločenská stránka. Výška grantov síce vyhovie mnohým žiadateľom, ale bokom ostáva skutočnosť, že úrovne identifikácie a udržiavania slovenskej súdržnosti vo svete sú kvalitatívne rôzne. Koncepčné programy a projekty si žiadajú podstatne vyššiu dotačnú podporu. Ak sa podpora rozmení na drobné, mnohé financie sa skonzumujú jednorazovo. A nezostáva na budovanie pevnejšej základne s pridanou hodnotou, čo by garantovala dlhodobejšiu perspektívu.

D. MIKOLAJ: Aké sú možné riešenia?

Ľ. MOLITORIS: Viem, ministerskí úradníci na mňa pri vyslovovaní takýchto názorov zazerajú, ale nie som osamotený medzi tými, čo nežiadame iba podporu krátkodobých a jednorazových aktivít. Netreba hľadať nové riešenia, stačilo by sa vrátiť povedzme k modelu, ako to fungovalo v druhej polovici deväťdesiatych rokov, keď starostlivosť o Slovákov žijúcich v zahraničí zabezpečovalo Ministerstvo kultúry SR. Na vykonávanie týchto činností vtedajší minister Ivan Hudec zriadil Dom zahraničných Slovákov. Inštitúcia mala samostatné priestory, kde boli výstavné i spolkové priestory, knižnica. Krajanským aktivistov udeľoval Cenu Štefana Romana. Náš Dominik Surma si ju pre chorobu nemohol prevziať, po zmene na poste ministra sa jej už nedočkal. No nielen toto morálne a spoločenské ocenenie zo strany Slovenskej republiky chýba. Minister Kňažko robil celkom opačné kroky, viedli k zániku domu a minister Maďarič konal dokonca tak, že rezort kultúry smerom k našim krajanom už nemá nijakú povinnosť.

D. MIKOLAJ: Kto by mal podľa vás túto starostlivosť zabezpečovať?

Ľ. MILITORIS: Ministerstvo zahraničných vecí SR, ono je zriaďovateľom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí ako jedinej štátnej inštitúcie poverenej starostlivosť zabezpečovať. Je to mocný rezort, nevidím prekážky, aby sa pričinilo o zriadenie podobnej organizácie, ako bol Dom zahraničných Slovákov. Nenavrhujem to preto, aby som sa dožadoval priestorov na prezentáciu kultúry našich krajanov žijúcich v Poľsku. Celý svoj aktívny život sa usilujem, aby sme konali, informovali, hovorili o Slovensku tam, kde žijeme. Na vlastnú prezentáciu a spolkový život si budujeme vlastné domy priamo v obciach na Spiši a Orave. Tam, kde ich máme, spoločenský život je pestrejší a všeobecne kultúrnejší. Lebo ak sa organizuje v provizórnych priestoroch a predstavuje príležitostne na verejnom priestranstve, postupne chradne, až zanikne. Spolkový dom je základňou, pevninou, okolo neho sa začína náš verejný národný život organizovať a upevňovať. Naši ľudia sa v ňom môžu aj pohádať, pretože majú iné názory na niektoré otázky, ale podstatne viac je toho, čo ich spája a dodáva im chuť na spoluprácu na území, ktoré oddávna patrilo ich predkom a v ktorom sa i súčasníci cítia ako príslušníci slovenského národa.

D. MIKOLAJ: Spolkovej činnosti sa venujete od mladých rokov, ešte vás táto práca neunavuje?

Ľ. MOLITORIS: Je to, áno, už tridsaťpäť rokov. Robota je náročná, ale aj povznáša. Prepojil som s ňou aj svoj súkromný život. Staral som sa totiž nielen o osobnú kariéru, konal som, myslím, aj na úžitok iných Slovákov žijúcich v Poľsku, pritom mám stále na zreteli i naše Slovensko. Odtiaľ, zo Spiša, pochádza manželka Milica. Žijeme spolu sedem rokov, spoznáva Poľsko, dôverne Krakov. Mesto sa jej veľmi páči, príjemná pre ňu je už skutočnosť, že naobedovať sa môžeme rovno v centre na historickom Rynku. Podstatnejšie je však to, že jej príchodom mnoho získal i náš Spolok. Jeho činnosť posilnila intelektuálne, je dôsledná v práci, dáva podnety na nové aktivity. Napríklad v časopise Život, editorskou prácou pri vydávaní publikácií, spolkového almanachu. Ten som predtým pripravoval popri inej robote tak „na kolene“, teraz má jeho obsah už úroveň vedeckého časopisu. Práve sme vydali 18. ročník almanachu Slováci v Poľsku. Publikačná činnosť sa začala výrazne rozvíjať. Venujeme pozornosť histórii a aktivitám našej komunity v Poľsku i slovensko-poľským vzťahom. Vydávame monografické diela o slovenskom živote v spišských a oravských obciach na území Poľska, o historických a kultúrnych udalostiach Slovákov. Významné je podrobné zaznamenávanie činností aktivistov v jednotlivých regionálnych skupinách Spolku od ich založenia po prítomnosť. Uchovávanie pamäti je veľmi dôležité, inakšie sa ľahko popiera sama existencia tunajšieho slovenského obyvateľstva.

D. MIKOLAJ: Časopis Život si nedávno pripomenul úctyhodných 60 rokov svojej existencie. Jeho vizuálna podoba a tematický obsah si zaslúži nielen gratulačnú pochvalu. Kedy sa kvalitatívna premena mesačníka začala?

Ľ. MOLITORIS: Keď sme dostávali z Matice slovenskej časopis Slovensko, zakaždým som sníval, aby podobne vyzeral i náš Život. Ten sa začal napĺňať na začiatku deväťdesiatych rokov, keď nášmu Spolku vtedajší prvý podpredseda vlády SR Ján Čarnogurský sprostredkoval prostredníctvom Matice slovenskej finančnú podporu na kúpu tlačiarenského stroja. V apríli 1993 sme na ňom vytlačili prvé číslo časopisu. Keď ministerstvo kultúry viedol Ivan Hudec, dostali sme príspevok na kúpu falcovacieho stroja. Tlačíme množstvo literárnej i odbornej spisby, sú medzi nimi i slovenské knihy prekladané do poľštiny. Zisk z tejto činnosti nám ohromne pomáha a zohráva významnú úlohu v našej spolkovej činnosti.

D. MIKOLAJ: Aké je autorské zázemie medzi krajanmi v Poľsku?

Ľ. MOLITORIS: V Poľsku nemáme odborné ústavy, vydavateľstvá či kultúrne pracoviská, ako majú Slováci v Maďarsku, Srbsku, Rumunsku. Sme mimovládna organizácia, ktorá časť financií získava od aktívnych členov a podporovateľov Spolku Slovákov v Poľsku, z vykonávanej hospodárskej činnosti alebo z grantov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Usilujeme sa nakladať s rozpočtom tak, aby sme mohli podporovať aj výskum a publikovanie jeho výsledkov. Stabilnými prispievateľmi do časopisu, almanachu či do knižných publikácií sú profesor Jozef Čongva, Agáta Jendžejčíková, moja manželka Milica Majeríková-Molitorisová i ja. Školstvu a kultúre venujú pozornosť Dominik Surma, Anna Krištofeková i mnohí ďalší.

D. MIKOLAJ: Je to postačujúce?

Ľ. MOLITORIS: Ktorí krajanskí spolkoví aktivisti by nežiadali viac? Naše postavenie je o to náročnejšie, že v Poľsku pracuje niekoľko inštitúcií na výstupoch dokazujúcich, že Slovákov na tomto území nikdy nebolo. Že ich prítomnosť je iba propagandou slovenského štátu. Lenže v oblasti Spiša a Oravy tu žije – ak rátame len od vzniku prvej ČSR, teda v období uplynulých sto rokov – už piata generácia Slovákov. To by mal byť dostatočný argument na zriadenie aspoň jednej našej inštitúcie, ktorá by odborne objektivizovala reálny stav.

D. MIKOLAJ: Aká bola situácia v národnostnom školstve v minulosti a aká je v súčasnosti?

Ľ. MOLITORIS: Mohli by sme byť spokojní akurát v porovnaní so situáciou v Českej republike, kde sa v základnej škole nevyučuje jediná hodina slovenčiny. Ale to by bol chabý dôvod na to, aby sme sa povyšovali. Situácia v Poľsku sa od roku 1947 výrazne zmenila. Vtedy sa otvorili dve slovenské školy. Na Spiši vo Vyšných Lapšoch a v oravskej Jablonke. Neskôr v tejto obci v roku 1951 vzniklo aj lýceum. A o štyri roky neskôr v Krakove otvorili postgraduál na prípravu učiteľov, ktorí po absolvovaní nastupovali do slovenských škôl na Spiši a Orave. Postupne boli v každej krajanskej obci. Učili v nich slovenskí učitelia, keď začali chýbať, prichádzali na výpomoc hosťujúci učitelia zo Slovenska. Momentálne je v Poľsku trinásť škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako jeden z predmetov v celom vzdelávacom programe. Žiakov je do 250. Tento stav by bol na dlhé rozprávanie. Pred významnou povinnosťou teraz stoja priamo rodičia detí. Koľko si ich na výučbu slovenčiny prihlásia do konkrétnej školy, toľkým štát garantuje kvalifikovaného učiteľa. Náš Spolok v Krakove zabezpečuje výučbu slovenčiny v priestoroch redakcie Život i pre Poliakov vo veku od pätnásť rokov. Každý rok ich je na našich kurzoch dvadsať až tridsať. Aj toto je jedna z aktivít nášho Spolku, ktorou sa usilujeme prispievať k tomu, aby slovenčina ako dorozumievací prostriedok bola v Poľsku známejšia a kvalitnejšia.

D. MIKOLAJ: Ako vám pomáha cirkev?

Ľ. MOLITORIS: V šiestich farnostiach máme bohoslužby v slovenčine, lenže v kostoloch, s výnimkou jedného, nekážu slovenskí kňazi. Ich slovenčina je niekedy až nezrozumiteľná (tak bolo do poslednej výmeny kňaza vo Vyšných Lapšoch a je v Jablonke, žiaľ). Protestoval som opakovane u krakovského arcibiskupa, dostal som prísľub nápravy v jednej obci, ale zmeny podobnej situácie v inej obci sa zase musíme dožadovať od počiatočného kroku. Poľská katolícka cirkev má mocnú hierarchiu, postupnými krokmi vám zoberú i z toho mála, čo vám patrí. Príkladov na vymazávanie slovenskosti z tohto regiónu by som mohol uviesť desiatky. Moje pripomínanie krívd označujú za nacionalizmus, lenže ak by sme sa nebránili, postupne by sme prišli o svoju národnú podstatu.

D. MIKOLAJ: Nesprávate sa „xenofóbne“?

Ľ. MOLITORIS: Ak by sme sa nebránili, dostane sa nám akurát dobromyseľnej „pochvaly“, že sme prehnane citliví na malichernosti. No ako nemáme reagovať citlivo, keď nám zjavne krivdia len preto, že sa usilujeme uchovať kultúrnu a duchovnú pestrosť tejto rozľahlej zeme s mnohoznačnou históriou. K nej patrí aj mnohokultúrnosť, a tá je bohatstvom veľkých i malých národov. Napokon, je to zakotvené i v zmluve Poľska s Vatikánom, kde stojí, že v obciach, kde žijú menšiny, budú organizovať bohoslužby v ich jazyku.

Foto: Katarína Koláriková