Hra o korunu Viliam Apfel

420

Renomovaný spisovateľ literatúry Viliam Apfel (*1940 v Novom Meste nad Váhom), dvojnásobný nositeľ Ceny E. E. Kischa, sa aj v knižnej tvorbe programovo venuje historickým udalostiam a osobnostiam spojeným so slovenskými dejinami, napr. Čas pekelných ohňov: Procesy s bosorkami na Slovensku (2001), Panteón zlomených nádejí: Nezvyčajný a predsa pravdivý príbeh mohyly M. R. Štefánika na Bradle (s Ľubicou Apfelovou, 2004), Čas bez rozlúčky: Prvá svetová vojna a taliansky front na Piave 1915 – 1918 (s Ľ. Apfelovou, 2005), Čas služobníkov diabla: Tri storočia procesov s bosorkami v Európe i zámorí (2008). Aj práve vydanou knihou Za oponou času pripravil „exkurz“ do reálií, ktoré boli súčasťou našich dejín. Pojivom dvoch desiatok príbehov sú osudy neobyčajných žien, napr. uhorskej princeznej a dcéry kráľa Bela IV. Margity, grófky Alžbety Bátoriovej, Žofie Bosniakovej, Márie Sečianskej – slávnej Muránskej Venuše, Hurbanovej družky Aničky Jurkovičovej, ale aj tých, ktoré kradmou rukou siahli na významný korunovačný klenot…

Viliam Apfel – HRA O KORUNU

Sedím na zvyšku akéhosi múrika a pozerám sa, čo tu pre nás súčasníkov zanechali dejiny, ktorých – či chceme alebo nie – sme boli, sme aj budeme súčasťou, veď Uhorské kráľovstvo bolo aj našou vlasťou. Históriu – pravdaže, už len s použitím veľkej dávky predstavivosti – pripomína hrad, ktorého steny kedysi dávno vítali korunované hlavy, pred ktorými sa triasol vtedajší svet. Nič však netrvá večne: ani panovanie veličenstiev, ani mapa dŕžav, upevňovaných intrigami, prípadne mečom, najskôr oboma. Predstavujem si v akejsi malej súkromnej vizualizácii, ako vyzerali mocné hradby, paláce, komnaty a hlavne veža, ktorá v tomto príbehu, čo pre nás napísal osud, čoskoro zohrá dôležitú, ba priam rozhodujúcu úlohu. Poddávam sa magickému pôsobeniu ducha miesta a som stratený. Ani sa nemusím prinútiť k tomu, aby som prijal podmienky tejto zvláštnej hry, ktorú so mnou precvičuje moja fantázia, veď aj ona má oporu v tom, čo o tom nezvyčajnom prípade viem.

Koho dnes zaujíma, že nad tým, čo sa tu odohralo, medzitým prehrmelo viac ako päťstosedemdesiat rokov? Udalosti tých nezvyčajných dní si v každom prípade zaslúžia našu pozornosť.

Pomocou čarovného závoja predstavivosti sa prenesme do priestorov uhorského Vyšehradu, aby sme sa stali nemými účastníkmi udalosti, ktorá – ako sa neskôr ukáže – nemá v dejinách obdobu, hoci na jej začiatku nič nenaznačovalo, čo sa odohrá.

Ale neprerušujme tajomnosť chvíle… Je noc a po tmavej chodbe veže mlčky ako duchovia kráčajú dve postavy – onedlho spoznáme, že jedna z nich je žena – s cieľom splniť poslanie neobyčajného charakteru, veď z viacnásobne uzamknutej klenotnice majú ukradnúť uhorskú kráľovskú korunu! Nie sú to obyčajní zlodeji, ako by sme si mohli myslieť, konajú na najvyšší príkaz samotnej kráľovnej Uhorska. Letmý pohľad do kalendára – blíži sa polnoc z 20. na 21. februára 1440, kráľovstvu Uhrov vládne dcéra voľakedajšieho rímsko-nemeckého cisára a českého i uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského Alžbeta (toho času v požehnanom stave), vdova po jeho následníkovi Albrechtovi Habsburskom. Tá, čo sa podujala splniť zvláštny a vskutku nebezpečný rozkaz, je jej oddaná dvorná dáma Helena Kottanerová. Pri odvážnom diele ju sprevádza neznámy muž, ktorý sa dokonale „vyzná vo veci“.

Opusťme na chvíľu dvojicu, aby sme absolvovali malý „exkurz“ do dejín, ktorý nám mnohé z toho, čo sa čoskoro stane, objasní. Aspoň v skratke: kráľovná Alžbeta Habsburská bola jedinou dcérou posledného panovníka z rodu Luxemburgovcov Žigmunda a jeho druhej manželky Barbory Celjskej a už krátko po narodení sa stala– ako to bolo vtedy zaužívané – vhodnou figúrkou na dynastickej šachovnici. Už ako dvojročnú ju v dnešnom hlavnom meste Slovenska zasnúbili s vtedy štrnásťročným Albrechtom Habsburským, za ktorého sa neskôr ako trinásťročná vydala.

Po svokrovej smrti sa Albrecht stal panovníkom pomerne veľkej a významnej ríše, ktorú však neriadil sám. Jeho manželka totiž nemienila byť len poslušnou a nenápadnou osobou v pozadí, ba práve naopak. Neoplývala len krásou (na rozdiel od manžela), ale aj mocichtivosťou, čo sa prejavilo najmä v tom, že chcela vládnuť, a aj úspešne vládla napriek tomu, že časti domácich magnátov to vôbec nebolo po chuti. Doba bola zlá: sever ríše obsadili poľskí Jagelovci a zdola sa do Uhorska chystali vpadnúť Turci. Albrecht stál pred životne dôležitou úlohou sústrediť čo najskôr mocné vojsko proti armáde sultána Murada II. Malo sa tak stať v Segedíne, kam kráľovský pár odcestoval po návšteve Prešporka a Budína. Kráľovná Alžbeta, ktorá predtým manželovi a ríši porodila tri deti (dve dievčatá a jedného chlapca, ktorý však zomrel), bola opäť tehotná, no aj napriek tomu sa rozhodla sprevádzať muža na vojnovej výprave.

Osud ale rozhodol inak: v habsburskom tábore prepukla červienka, vojsko sa rozutekalo, a čo bolo najhoršie, infekčnou chorobou, proti ktorej vtedy nikto nepoznal liek, ochorel aj panovník, ktorý 27. októbra 1439 neďaleko maďarskej dediny Nészmély pri Komárne zomrel. Na druhý svet odchádzal presvedčený, že sa jeho manželke narodí syn a v tom duchu ustanovil časti veľmožov povinnosti, ako sa o budúceho panovníka budú až do čias jeho plnoletosti starať. Rozhodol aj o tom, že Prešporok sa stane jeho sídelným mestom.

Škoda len, že dejiny si vybrali iný smer a cestu.

Komplikácie do prípadu vniesli niektorí významní uhorskí šľachtici, ktorí – v snahe rýchlo zabezpečiť nového kráľa, čo zorganizuje obranu krajiny pred Osmanmi – vyvinuli na Alžbetu nátlak, aby sa vydala za šestnásťročného panovníka Vladislava Jagelovského. Bez ohľadu na to, či sa jej narodí syn. V tejto súvislosti je zaujímavé, že kráľovná (ako aj jej nebohý manžel) bola skalopevne presvedčená, že porodí syna, ktorému zabezpečí trón. Tomuto cieľu bola ochotná podriadiť všetko – vrátane spáchania zločinu najťažšieho, akým vtedy bola krádež korunovačných klenotov, zvlášť kráľovskej koruny, pripisovanej svätému Štefanovi. Práve ona poverila vernú dvornú dámu Kottanerovú, aby riskantný a nadmieru odvážny čin vykonala.

Možno sa dnešný človek hádam aj trochu začuduje, keď si prečíta tieto riadky, naplnené hurhajom pre čosi, vyrobené z drahého kovu a povýšené na posvätný klenot. No v pätnástom, ba aj v ďalších storočiach sa ľudia na takýto symbol moci, okrem iného predstavujúci milosť Božiu, pozerali s posvätnou úctou. Kráľovská koruna – práve tá, o ktorú pôjde – si práve preto zaslúži na vysvetlenie zopár viet. Je to vskutku vzácny klenot, zhotovený zo zlata, perál a polodrahokamov, a dnes je jeho trvalé miesto v maďarskom parlamente v Budapešti. Pomenovanie svätoštefanská koruna je zavádzajúce, je totiž dokázané, že vznikla najskôr okolo roku 1270 ako nutný komponent korunovácie kráľa Štefana, toho času Piateho, a tak je vylúčené, aby zdobila hlavu zakladateľa uhorského štátu. Tá pravá „svätoštefanská“, ktorú do Ostrihomu v roku 1000 na korunovačný akt Štefana I., nazývaného Svätý, poslal pápež Silvester II., mala tvar akejsi čelenky a pôvodne ju vyrobili pre Boleslava Chrabrého. Jej stopy v toku času zmizli tak dokonale, že ju celkom pokojne môžeme považovať za stratenú.

Ak sa tej súčasnej prizriete bližšie, istotne vám neunikne, že jej vrchol zdobí malý zlatý krížik, ktorý je akýsi skrivený. Na vysvetlenie existujú viaceré verzie. Jedna tvrdí, že krížik bol pôvodne rovný a k jeho deformácii došlo pričinením osudu, ktorý predstavovala Helena Kottanerová. Vraj sa skrivil neopatrnou manipuláciou pri krádeži, keď ju Alžbetina dvorná dáma narýchlo zašívala do podušky, aby ju čo najnenápadnejšie priviezla z Vyšehradu do Komárna, kde už na ňu netrpezlivo čakala jej pani.

Ďalšia verzia hovorí, že krížik poškodili v roku 1638 tesne pred korunováciou prvej manželky Ferdinanda III., keď korunu prevážali vo zvláštnom puzdre z medi, a keď ho chceli otvoriť, zaseklo sa. Zámočnícke nástroje potom už vykonali svoje, schránku síce otvorili, ale odniesol si to krížik.

Ani ďalšie osudy koruny uhorských kráľov neboli priamočiare. V našom rozprávaní sa k nim ešte určite vrátime, no teraz dajme prednosť dobrodružnej výprave do vyšehradskej klenotnice, na ktorú sa podujala Kottanerová a jej tajomný spoločník. To, čo sa rozhodli vykonať, nebolo vôbec jednoduché, veď museli s veľkou dávkou šťastia nenápadne prejsť chodbami dobre stráženého hradu a hlavne prekonať viacnásobne zamknuté dvere do klenotnice. Helena si na túto akciu skutočne dobre zvolila partnera, takže sa im podarilo preniknúť do miestnosti, vybrať z puzdra korunu, pozatvárať troje dvier, namiesto vylomených zámok pripevniť iné a na ne pritlačiť pečať kráľovnej Alžbety. Potom už bolo treba vzácny klenot zašiť do pripravenej podušky, pobudiť ostatné dvorné dámy a spolu s nimi sa vydať do Komárna, kde sa už schyľovalo k toľko očakávanému pôrodu.

Stal sa zázrak: v tú istú noc, v ktorej sa z vyšehradského hradu „stratila“ kráľovská koruna, v Komárne Alžbeta naozaj porodila syna, ktorému dali meno Ladislav. Krátko nato absolvoval krst, ktorý celebroval ostrihomský arcibiskup Dionýz. Panovnícky rituál však predpisoval aj kadečo iné, a Ladislavova matka na nič nezabudla. Dvanásťtýždňové dieťa ešte pred korunováciou vojvoda Mikuláš mečom pasoval za rytiera, aby ho potom už bez prekážok 15. mája 1440 mohol ostrihomský arcibiskup pomazať za kráľa. Tak boli dodržané všetky tri zákonné podmienky, na základe ktorých sa kráľ stáva právoplatným panovníkom: Ladislava korunovali svätou korunou, korunoval ho ostrihomský arcibiskup a stalo sa tak v korunovačnom meste uhorských kráľov v Sékešfehérváre, teda v Stoličnom Belehrade. Všetko nasvedčovalo tomu, že boj o uhorský trón sa definitívne skončil. Vrtošivý osud však zamiešal karty…

Bol tu totiž ešte jeden uchádzač o najvyšší post v krajine. Poliak Vladislav Jagelovský, ktorý sa o dva mesiace dal v tom istom Stoličnom Belehrade od toho istého arcibiskupa korunovať za uhorského kráľa, ktorý mal v krajine silnú podporu vplyvných veľmožov.

Ak sa bližšie prizrieme Vladislavovmu korunovačnému aktu, zistíme zaujímavé odlišnosti od stáročia uplatňovaného ceremoniálu, pre ktorý kráľovná Alžbeta neváhala dať svojej dvornej dáme príkaz vykradnúť vyšehradskú klenotnicu. Pri korunovácii Vladislava Jagelovského použili repliky korunovačných klenotov (možno ich na túto príležitosť dali vyrobiť zvlášť), a keďže originálna svätoštefanská koruna „nebola k dispozícii“, Vladislava museli korunovať korunou takpovediac náhradnou, ktorú vraj sňali zo sochy svätého Štefana.

A tu je namieste hriešna otázka: Bola teda Vladislavova korunovácia platná, keď posvätné predmety – okrem koruny k nim patrí žezlo, jablko a legačný kríž – nahradili replikami?! Nevedno, najskôr áno, pretože v tom čase a ani nikdy potom tieto pochybnosti nikto nevyniesol ako protiargument.

Bezvládie sa teda skončilo a Uhorsko malo namiesto jedného hneď dvoch kráľov, a to v ťažkých časoch, keď krajinu ohrozoval nebezpečný nepriateľ. Je celkom pochopiteľné, že aj preto ju zachvátila občianska vojna. Boj o trón však nepriniesol pokoj či šťastie ani jednému zo súperiacich panovníkov. O štyri roky v bitke proti Turkom pri bulharskej Varne zahynul Vladislav Jagelovský, keď so svojou päťstočlennou osobnou rytierskou gardou vletel do pasce, ktorú mu pripravili Muradovi janičiari. Tí v krutom boji jeho i jeho verných nemilosrdne zmasakrovali.

Veľa šťastia si v ďalších rokoch neužil ani kráľ Ladislav, nazývaný Pohrobok, pretože sa narodil po smrti svojho otca. Ten v Prahe v roku 1457 vo veku sedemnásť rokov, v čase príprav na vlastnú svadbu, náhle zomrel na leukémiu a stratil dejinnú šancu, ktorú šťastnejším panovníkom pripravuje osud. Možnosť stať sa mocným a nespochybniteľným kráľom.

Ani jeho matka na tomto svete nepobudla dlho: v roku 1442 zomrela takisto náhle a už v čase jej smrti sa objavilo podozrenie, že ju otrávili. Pravda, to ani vtedy, ani podnes nikto neskúmal.

Ešte malý dodatok k ďalšiemu osudu svätoštefanskej koruny. Občianska vojna v Uhorsku si vyžadovala veľké finančné sumy aj z pokladnice Alžbety, ktorá krajinu bránila v mene svojho syna, a tak sa nemožno čudovať, že viaceré svoje venné majetky a s nimi aj uhorskú krajinu dala do zálohu cisárovi Fridrichovi III. za dvetisícpäťsto zlatých. Po dvadsiatich rokoch ju Matej Korvín od tohto panovníka vykúpil za osemdesiattisíc v tej istej mene. Klobúk dolu pred Fridrichom: to bol nesporne obchod storočia!

A napokon „čestné miesto“ pre tú, ktorej je venovaný tento príbeh, pre dvornú dámu uhorskej kráľovnej Alžbety Habsburskej – Nemku Helenu Kottanerovú. Veď práve jej vďačíme za verný opis spomínaných udalostí, ktorý sa – nedokončený a v podobe torza pozostávajúceho zo sedemnástich strán textu – pod číslom 2920 zachoval v oddelení rukopisov Rakúskej národnej knižnice vo Viedni. Aj keď jeho autorka bola bystrá, inteligentná, verná a odvážna žena, nemôžeme ju upodozrievať, že v roku 1450, teda v čase, keď ho písala s odstupom desiatich rokov od oných dramatických udalostí, mohla čo len tušiť, že tým činom práve kladie fundamentálny kameň pre evidentne najstaršie dielo ženskej memoárovej literatúry, vytvorenej v nemeckom jazyku, v ktorom zanechala napínavý osobný príbeh a cenné historické svedectvo. Od času, v ktorom Kottanerová existovala, už veľa vody pretieklo v Dunaji, no ešte vždy provokuje istým závojom tajomstva. Prečo sa vlastne rozhodla dať na papier zápis o najvýznamnejších štátnopolitických dejoch, odohrávajúcich sa na uhorskom kráľovskom dvore? Taký čin bol z pochopiteľných dôvodov aj v tých časoch veľmi nebezpečný, čo si aj sama uvedomovala, veď sa k svojmu autorstvu verejne nepriznala. Komu ho vlastne adresovala? Bol to mladý kráľ Ladislav Pohrobok, alebo jeho matka, od ktorej pani Helena celkom oprávnene očakávala odplatu za ojedinelú službu?

Závoj tajomstva zahaľuje aj pohľad do stredovekých kroník. Ich autori krádež koruny obchádzajú mlčaním – výnimkou je kronikár Wolfgang zo Štajerska, mních z kláštora v Melku, ktorý už v roku 1440 zaznamenáva, že malý Ladislav bol korunovaný za kráľa korunou, ktorú Uhrom ukradla „mulier prudens“, teda predvídavá, múdra žena… Ani on Helenu nemenuje, pretože – ako sa zdá – tá sa postarala o svoje utajenie. Urobila tak zo strachu?

Škoda, že nevieme, kde je a či sa vôbec podnes zachoval zvyšok textu, a zaujímavé by bolo vedieť aj to, čo obsahuje. Ani na túto kardinálnu otázku nepoznáme odpoveď. Zostáva však zvláštny príbeh z dejín, ktorý nám predkladá svedectvo, že vždy žili ľudia, ktorí uprednostňovali vernosť, odvahu i obetavosť pri splnení náročného cieľa bez ohľadu na následky. Ako to v polovici 15. storočia dokázala jedna nenápadná dvorná dáma.

Ilustračné foto: internet