Hra s kórejskými premenami

284

Kórejský polostrov je v súčasnej svetovej politike výnimočný. Dve rozdielne Kórey predstavujú posledné rezíduum dohôd po skončení druhej svetovej vojny o rozdelení štátov spojené s vytváraním sfér vplyvu. Rozdelenie Kórey ako japonskej kolónie nebolo na programe rokovaní o povojnovom usporiadaní sveta. Uvažovalo sa o zavedení poručníctva nad ňou, ale nedosiahla sa zhoda. Po príchode sovietskych vojsk na Ďaleký východ a ich úspechoch sa USA začali obávať, že obsadia celú Kóreu. Dvoch dôstojníkov (jedným z nich bol plukovník D. Rusk, v rokoch 1961 – 1969 minister zahraničných vecí USA) 10. augusta 1945 narýchlo splnomocnili vyhlásiť okupačnú zónu USA. Navrhli rozdelenie územia okolo 38. rovnobežky na severnú a južnú časť. Sovietsky zväz s návrhom USA súhlasil a po piatich rokoch malo dôjsť k zjednoteniu krajiny. Prišla však kórejská vojna, ktorej históriu necháme na pokoji. Poukážeme len na fakt, že Južná Kórea sa k prímeriu podpísanému v júli 1953 nepripojila. V roku 2009 Severná Kórea vyhlásila, že sa už necíti viazaná prímerím. Po ostatnom summite kórejských vodcov by sa azda aj tento problém mohol skončiť.

Po vojne došlo na polostrove k viacerým čudným premenám. Severnú Kóreu pokladali až do sedemdesiatych rokov minulého storočia za druhý najindustrializovanejší štát v Ázii po Japonsku. V osemdesiatych rokoch sa začal jej hospodársky vývoj zhoršovať a v polovici deväťdesiatych rokov ľudia v štáte dokonca masovo hladovali. Prozápadné médiá ani politici nielen v našich končinách (boja sa toho, že prestanú prúdiť juhokórejské investície?) dnes už nespomínajú, že Južná Kórea patrila takmer do konca osemdesiatych rokov k surovým diktatúram. Potom sa stala jedným z ázijských tigrov. Jej neoliberálny ekonomický rozvoj sprevádzajú časté korupčné škandály juhokórejských politikov.

Vytvorila sa špecifická situácia, vhodná na veľké politické divadlo. Priživujú sa na ňom médiá, vykresľujúce nelichotivý extravagantný obraz mladého vodcu Kim Čong-una. Veľký part v ňom začal hrať D. Trump, ktorý, zdá sa, čoraz väčšmi prepadá politickému exhibicionizmu a dojmu o svojej dvojnásobnej výnimočnosti – ako Američan sa spupne predvádza zvyšku sveta (najmä nezápadného) ako výnimočný vodca a navyše aj ako výnimočný Američan… Naposledy tomuto „čaru“ výnimočnosti podľahol francúzsky prezident E. Macron. Ešte šťastie, že Frau Merkelová ním taká nadšená nie je.

Mladý Kim však zmenil svoje postoje tak, že už nie je taký zlý a nebezpečný, ako sa to vykresľovalo na Západe. Stal sa ústretovým pri riešení problému, ktorý najmä severoamerický hlavný mediálno- politický prúd podáva ako jednu z najhorších bezpečnostných hrozieb súčasnosti. Zatiaľ prisľúbil ukončenie jadrového programu severnej Kórey a ponúka aj možnosť kontroly tohto kroku. Nelenia však ani sily oddané D. Trumpovi, a hoci ešte k ničomu nedošlo, už ho navrhujú za kandidáta na Nobelovu cenu mieru. Ak to s ním bude tak ako s mierumilovnosťou B. O bamu, svet sa má na čo „tešiť“. Zatiaľ sa stavia na tom, že D. Trump vykonal kolosálnu prácu na príprave prvého stretnutia so severokórejským vodcom. Historicky sa vyvíjajúci kórejský problém a usporiadanie vzťahov na polostrove má však prinajmenšom tri roviny. Prvá je relatívne najjednoduchšia, aj keď sa zdá najnebezpečnejšia – ukončenie kórejských vojenských programov. Situácia sa po nádejných americko-severokórejských dohodách z deväťdesiatych rokov skomplikovala najmä v dôsledku iracionálnej politiky G. Busha ml., ktorý Severnú Kóreu zaradil na os zla. Tá v roku 2003 odstúpila od zmluvy o nešírení jadrových zbraní, čo zdôvodnila tým, že USA nedodržali uzavreté dohody. Nádej svitla, keď v roku 2007 odstavili hlavný jadrový reaktor v Jongbjone.

V júni 2008 Severná Kórea materiály o svojom jadrovom programu odovzdala Číne. Neskôr sa však uskutočnili jadrové pokusy Severnej Kórey, a tým začala realizovať raketový program, čo situáciu výrazne zhoršilo. Druhá (zložitejšia) rovina je zjednotenie Kórey, ktoré bude po vyše 70 rokov rozdelenia veľmi zložité. Rôzne pokusy o hľadanie tejto cesty sa zjavujú už od začiatku deväťdesiatych rokov. Juhokórejský prezident Kim Te-džung získal v roku 2000 Nobelovu cenu za mier za „slnečnú politiku“ voči Severnej Kórei a iniciovanie dialógu medzi Kóreami. Spojeniu posledného národa, ktorý na konci druhej svetovej vojny narýchlo a neplánovane rozdelili, sa však do cesty nahrnulo veľa prekážok.

Usporiadanie vzťahov na Kórejskom polostrove by nebolo také zložité, keby Washington pripustil, že v prípade zlepšenia situácie odtiaľ odíde. Zatiaľ svoju vojenskú prítomnosť pod rozličnými zámienkami severokórejskej hrozby využíva aj na viac či menej skryté protičínske bezpečnostné aktivity. Peking má však veľké možnosti zasahovať do situácie na polostrove a jeho postoje nemožno pri riešení kórejského problému ignorovať.

Konanie Washingtonu má aj skrytú, nebezpečnú dimenziu, lebo na pozadí kórejského úspechu môže vyhrotiť situáciu okolo Iránu. Naivne prefíkaná nevyspytateľnosť prezidenta USA sa zvyšuje, čo komplikuje bezpečnostnú situáciu vo svete.

Pokrok, ktorý sa dosiahne na Kórejskom polostrove, môže mať pozitívny dosah na medzinárodnú bezpečnosť, hoci aj len regionálne. Lež to, čo predvádza D. Trump so svojou bojovnou družinou aj v prípade Kórey, nemá za cieľ zmierniť problémy globálnej bezpečnosti, ale prinavrátiť silu USA.

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.)


Bibliografický odkaz:
František Škvrnda: Hra s kórejskými premenami. In: Literárny týždenník, č. 17 – 18, ročník: XXXI, vyšlo 9. 5. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 3. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/hra-s-korejskymi-premenami/>.

Ilustračné foto: pixabay.com