Hrejivá zima v Danubiane

370
Snový svet Vladimíra Komárka. Reprofoto: Danubiana

Tretiu januárovú sobotu smerovalo doslova niekoľko stoviek osobných áut do Danubiany. Galéria na konci bratislavskej časti Čunovo nesie oprávnene medzinárodný názov Meulensteen Art Museum – podľa jej zakladateľa holandského zberateľa a podporovateľa umenia Gerarda Meulensteena z Eindhovenu. A obdivuhodnú zásluhu na tom, že najvýznamnejšia ustanovizeň umenia a kultúry v Slovenskej republike (radená medzi najromantickejšie múzeá moderného umenia v Európe) od svojho vzniku priťahuje popri verných nových návštevníkov, má organizačne neúnavný slovenský galerista Vincent Polakovič. Každá kolekcia, výstava predstavuje tvorbu niekoľkých významných výtvarníkov zo Slovenska, štátov Európy aj z iných kontinentov.

Základnú predstavu o ich tvorbe si vytvoríte cez inštalované diela v majetku galérie, podrobnejšie sa s nimi zoznámite cez katalógy a monografie priamo v obchode s umením.

Robustná maľba prírody                                                                                                Na prvej tohtoročnej vernisáži si návštevníci mohli pozrieť diela šiestich výtvarných umelcov. Od našich rakúskych susedov to bol korutánsky rodák FRANZ GRABMAYR (1927 – 2015), považovaný za kľúčovú osobnosť akčnej maľby a happeningov. Jeho postabstraktná tvorba je ďalším výrazným príspevkom do prezentačnej dramaturgie Danubiany, ktorá vyvracia populistické strašenia o priam vymieraní maľby, a tým akoby aj klesajúcej inšpiračnej potencie súčasných výtvarníkov venujúcich sa tomuto druhu.

Franz Grabmayr: Zavesená koža, 1992. Reprofoto: Danubiana

Grabmayr nepotreboval laické mediálne odporúčania na únik od tradičných východísk, do súčasnej európskej umeleckej scény prispel práve sústredenou vernosťou svojim dvom nosným témam. Prvou bolo zaujatie moderným tancom, druhou krajina. Na modernistov môže pôsobiť doslova starosvetsky, že jeho celoživotnou istotou a sviežou mobilitou bola božská príroda. V nej ho priťahovali skalnaté vrchy i piesky, roľnícke polia, rybníky či korene stromov. Práve cez prírodu sa dopracoval k žánru označovanému abstraktným expresionizmom. Kurátorka výstavy Eva Trojanová hovorí o umelcovej potrebe prírodu premeniť, odhaliť jej vnútornú duchovnosť prostredníctvom farby i formy. O pastóznosti sa kedysi hovorievalo, keď maliar naniesol na plátno štetcom či špachtľou zopár vrstiev farby. Grabmayerove farby majú silný expresívny výraz, ich intenzite a príťažlivosti dodávajú niekoľko centimetrové husté farebné pasty. Na plátno ich nanášal alebo rovno vylieval. Brutálny charakter jeho maľby sa stal podnetom pre „mladú divokú“ maľbu záveru sedemdesiatych rokov, dodáva Trojanová.

Dotyky ticha                                                                                                              O podstatne iné východiská sa opierala tvorba českého maliara, grafika, ilustrátora a pedagóga VLADIMÍRA KOMÁRKA (1928 – 2002). V grafike majstrovsky ovládal techniku suchej ihly, jeho maľbu charakterizuje imaginatívnosť vychádzajúca z poetizácie ľudských situácií, lyrizácie krajiny a všedných vecí. Poetické motívy – kvety, oblaky, stromy, zátišia, labute, anjelské bytosti i obyčajné predmety – oblok, dvere, priečelie, rebrík či postavy, tváre a biblické témy sa v jeho maľbách vynárajú ako nejasné kontúry z imaginárneho priestoru, uvádza Eva Trojanová.

Ilustrácie manželov                                                                                                MARTINU MATLOVIČOVÚ (1975) predstavuje Barbara Brathová takto: „… žije v Doľanoch so svojím manželom Vladimírom Králom, s kocúrom Timurom a psami Arturom a Pančom, alebo vo svojom bratislavskom ateliéri, kde jej robia spoločnosť korytnačky Žaneta a Vilo, agama bradatá menom Adolf a škrečica Zlatica”. K spracovávaniu jej tém dodáva, že disponuje zmyslom pre humor, vyjadruje sa iróniou a sarkazmom, figúram vnáša hravú infantilnosť a figliarstvo. Za svoju ilustrátorskú tvorbu získala cenu Najkrajšie knihy Slovenska 2001, Zlaté jablko BIB 2009 a českú Zlatú stuhu 2010 udeľovanú tvorcom a vydavateľom detskej knihy. Na výstave v Danubiane prezentuje ilustrácie z kníh: Pero le Kvet: Chlapec s očami ako hviezdy, William Saroyan: Tracyho tiger, Frida Nilsson: Vránova neobyčejná dobrodružství, Halka Marčeková: Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka.
VLADIMÍR KRÁL (1974) má tvorivý záber ako ilustrátor, autor bábkovej scénografie, grafický dizajnér, režisér animovaných televíznych spotov. Pri maľbe na plátno sa inšpiruje stredovekou tabuľovou maľbou, knižnými ilumináciami, priťahujú ho renesančné portréty, naivistické diela Henriho Rousseaua či Otta Dixa. Na výstave prezentuje ilustrácie, napríklad z publikácií Analfabeta Negramotná Jána Uličianskeho, Vtáčia legenda Daniela Heviera, Kozliatka, O troch prasiatkach, Ako šlo vajce na vandrovku z dielne Márie Rázusovej-Martákovej, O Janíčkovi Márie Ďuríčkovej.

Snový svet Vladimíra Komárka. Reprofoto: Danubiana

Ormandíkove novodobé eposy                                                                        Najväčšiu pozornosť návštevníkov zimnej kolekcie výtvarných diel v Danubiane pútala expozícia MAREKA ORMANDÍKA (1968). Dôvodov bolo viacero: maliarovo životné jubileum, jeho obdivuhodná tvorivá vitalita, frekvencia autorských prezentácií vo verejných i súkromných galériách a súbežne s nimi narastajúci záujem súkromných zberateľov. V nezanedbateľnej miere k tomu prispieva umelcova priateľská otvorenosť a nadčasová angažovanosť jeho diel, ktorou v súčasnej dosť uzavretej a názorovo diferencovanej spoločenskej klíme vyvoláva sympatické odozvy i medzi návštevníkmi, ktorí k modernému umeniu nemajú vyhranený názor alebo ho odmietajú z bežných laických zásad.

Rodina výtvarníkov                                                                                            Ormandíkovci sú už traja, krstné mená všetkých sa začínajú na M. Výnimočné azda v celej rodine aktívnych výtvarníkov na Slovensku je to, že všetci traja začínali svoju kariéru štúdiom na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu. Sochár Milan Ormandík absolvoval bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení v umelecky a tvorivo cennom ateliéri Jozefa Kostku. V misii svojho profesora pedagogicky pokračoval na Strednej umeleckej škole v Kremnici, mesto je mu trvalým domovom už toľko rokov, koľko má jeho syn Marek. A ten je autorom svojho syna Michala, ktorý žije v Prahe, kde absolvoval Akadémiu výtvarných umení a vo vizuálnom kumšte sa stáva známy pod zvukomalebným menom Mišo Ormoš. Spolu som ich stretol na jeseň 2017 na výstave Dej  – Nádej  – Beznádej v zaujímavých priestoroch galérie Statua v podzemí Pálfyho paláca na Zámockej ulici. Mišo kurátoroval i súčasnú otcovu výstavu v Danubiane a po fundovanom hodnotení diela Franza Grabmayra výstavu Mareka Ormandíka uviedol niekoľkými slovami, takže moderátorke vernisáže a riaditeľke Slovenského inštitútu vo Viedni Alene Heribanovej uľahčil prekladanie.

Putovanie od mýtov k reálnemu svetu                                                              Nekonvenčný je i názov Ormandíkovej výstavy: Múr marekov Marek Maker. I cezeň má každý návštevník dostatočný priestor na vnímanie a rozjímanie rozvetveného diela Marošovho Ormošovho otca. Veľkorysý výstavný priestor na prvom podlaží Danubiany to naplno umožňuje. Predstavuje viacero maliarových nových diel, ústredné dokončil už v tomto roku. Úctyhodné rozmery má aj niekoľko plastík. Rovnako cenné sú obrazy z komorných cyklov napríklad Svätých za dedinou, z novších je to Stôl s biblickými postavami Poslednej večere, najnovším je cyklus HitLenin. Viacerí komentátori označujú za ústrednú tému aktuálnej Ormandíkovej výstavy cyklus Night cruise  – Nočná plavba. I v ňom možno poukázať na maliarove inšpirácie mytologickými príbehmi, dávnymi eposmi pôvodných kultúr, Bibliou, dielami autorov prvých veľkých literárnych diel i moderných klasikov. Na jeho obrazoch môžeme nájsť alebo hľadať celé desiatky kultúrnych, historických odkazov, cítiť v nich jeho ľudskú spoluúčasť, vnútorné prehováranie k svojim súčasníkom. Na pozícii maliara zakotveného na pevnej slovenskej pôde sa plaví so skupinkami ľudských bytostí na bárkach po rozbúrenom mori, aby podával svedectvá predovšetkým o svojom osobnom postavení v súčasnom svete. S nimi rozpráva bájne príbehy mýtov, vlnením lások počínajúc a prevážaním duší do záhrobia končiac. Sú to podnetné cesty za poznávaním, objavmi či hľadaním iných svetov, než pozná ľudstvo žijúce na súši, kde sú zakorenené jeho rodiny, rody, kmene, národy. Pri súčasných migračných pohyboch sa zákonite vynára téma, ktorá sa diametrálne posudzuje na politickej úrovni najvyšších mocností sveta a citlivejšie vníma medzi obyvateľstvom nazývaným kedysi pospolitým ľudom.

Ilustrácia Martiny Matlovičovej z knihy Vránova neobyčejná dobrodružství. Reprofoto: Danubiana

Angažovanosť                                                                                                             Pri máloktorom výtvarnom umelcovi sa mi žiada pripomenúť jeho angažovanosť ako práve pri tvorbe Mareka Ormandíka. Zároveň si uvedomujem riziko, či tým toto slovo neberiem nadarmo. Teda na úkor umelca, lebo o takúto poctu vôbec nemusí stáť. Lenže záujem o Ormandíkovu tvorbu narastá, a to v našich pomeroch nebýva pravidlom. Keby to bolo ako v prípade našich herečiek a hercov, mal by to zdanlivo jednoduchšie, ihneď by sa na jeho osobnosť nalepil prívlastok popularita. Tej mediálnej, dobre vieme, sa príčinlivo ujímajú ambiciózni ideologickí vykladači, čo by nedbali aj povedzme z trpiacich, ubolených, meditujúcich či priamo modliacich postáv utrhnúť si ako z Kristovho plášťa kúsok rúcha, aby si ho sťa fábor prilepili na viditeľné miesto alebo nebodaj na pouličný transparent. Nepripisujte mi k týmto slovám, prosím, politikum, expresívnejšie som sa vyjadril, mysliac na zástupy súčasných výtvarníkov. V rozšírenejšom slova zmysle na skupinky vizuálnych umelcov, ktorí si vlastným únikom od svetskej reality namiesto obdivu širšej pospolitosti vysluhujú všeobecný nezáujem. Ten pramení povedzme v tom, že sa prednostne spoliehajú na úzko zameraný modernizmus ako na formálnu auru, hoci tá vynesie ich diela na pomyslený vrchol popularity akurát skrz potľapkávanie úzkej partie propagátorov. Nikto z nich však nepodvýši ich neochotu alebo dokonca neschopnosť stvárňovať zložitosti súčasného sveta na svetové umenie.

Ilustrácia Vladimíra Krála Janko Hraško. Reprofoto: Danubiana

Umelec na vlastnej ceste                                                                                        MAREK ORMANDÍK je robustný svojou postavou, sugestívne pôsobilo jeho pársekundové široké rozpätie náruče pred stovkami tlieskajúcich fanúšikov na vernisáži v Danubiane. Ak by sme chceli takéto priateľské pozdravenie nebodaj povýšiť na mediálny imidž, v predpolí maliarových veľkoplošných malieb a monumentálnych sôch ostane až asketicky skromné. Čo uňho formálne označujeme veľkosťou, to garantuje, podporuje premysleným vedomostným poznaním a osobnostným zhmotňovaním príbehov z dávnych kultúr a náboženstiev v našom každodennom živote a spolunažívaní. Či už prichádzame pred jeho diela po rušných vernisážach, teda do zvyčajne podmanivého ticha galerijných priestorov. Alebo rozmýšľame o ich posolstvách atakovaní mnohorakými vonkajšími šumami, výkrikmi, burcovaním do prehnane akčných reakcií alebo priamo skutkov. V diele päťdesiatročného umelca nachádzame mnohé znaky a výpovede zrelej tvorby. V nich napríklad: napätie medzi dobrom a zlom, ruchom a tichom, minulosťou a prítomnosťou, úctou k remeslu a oslobodzujúcim smerovaním k osobnostnému výrazu. Zladiť tieto a mnohé iné podnety do celkov si žiada pri umelcovom rozhľade predovšetkým ľudskú pokoru.

Marek Ormandík: Z cyklu Vlci. Reprofoto: Danubiana

Zdroj: Dušan Mikolaj: Hrejivá zima v Danubiane. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 8.