Hrozivé mračno nad našou budúcnosťou

430
Vizualizácia novej bratislavskej nemocnice Rázsochy, ktorú plánuje postaviť štát. Zdroj: ajm-

Ešte ho nevidieť, ale blíži sa. A odvrátenie bude ťažké. Nielen pre nedostatok peňazí, ktoré zdravotníctvu všade na svete odjakživa chýbali, ale pre rozmer problému. Zdravotníctvo a sociálny systém sú dve najcitlivejšie oblasti spravovania štátu, nič sa v nich nedá utajiť, nič prekrývať prejavmi: sú, aké sú. S uznaním treba konštatovať, že od vzniku Česko-Slovenska, napriek medzivojnovej svetovej hospodárskej kríze a zaostalosti našej krajiny, sa vďaka osobnostiam ekonomiky, sociálneho rozvoja a medicíny v obdivuhodne krátkom čase slovenská zaostalosť pred očami Európy vytrácala, a dnes v zdravotníctve patríme k tridsiatim najvyspelejším krajinám sveta. S jednou vážnou hrozbou: počet lekárov a zdravotných sestier je predzvesťou, že ak nebudeme ihneď a rázne konať, čaká nás ich katastrofálny nedostatok.

Na správu Inštitútu zdravotnej starostlivosti Ministerstva zdravotníctva SR o rastúcej absencii lekárov v teréne i nemocniciach vláda už vlani reagovala neodkladným opatrením: od jesene na tri naše lekárske fakulty (Bratislava, Martin, Košice) prijali dovedna o 185 poslucháčov všeobecnej medicíny a zubného lekárstva viac, za čo školy dostali do rozpočtu navyše dva milióny eur. Táto operatívnosť, priznajme si, že neobvyklá, stojí za pozornosť, len si treba uvedomiť, že problém je oveľa väčší, ako sa zdá, a každým rokom sa zväčšuje. Ak ho – aj za cenu veľkých financií – nebudeme ihneď riešiť, prerastie nám cez hlavu.

Stav núdze

Inštitút zdravotnej starostlivosti Ministerstva zdravotníctva SR vlani konštatoval, že na Slovensku chýba len podľa aktuálnych kritérií 3 500 lekárov, pritom treba rátať s tým, že nároky obyvateľstva na lekársku starostlivosť rastú, kým počet lekárov bude klesať – už dnes v nemocniciach, kúpeľoch, na poliklinikách a v ambulanciách na vidieku pôsobí vyše 2 200 dôchodcov, z ktorých asi päťsto ročne odchádza, často bez náhrady vo svojom rajóne.
Celosvetovým problémom sa stali kvalifikované zdravotné sestry. U nás, čo susedíme s krajinami, v ktorých sú ich mzdy vyššie, to pociťujeme už dávno. Odborníci tvrdia, že na Slovensku v nemocniciach, hospicoch, kúpeľoch, ambulanciách a rozličných zdravotných zariadeniach chýba štyritisíc až 4 500 sestier – a to už je armáda! Boli prípady, keď sa zatvárali nemocničné oddelenia nie pre pokles pacientov, nedostatok lekárov, zastaranosť zariadenia, ale pre nedostatok sestričiek.

To nie je poplašná správa. Len konštatovanie. A varovanie. Tridsať rokov sa nám pred očami rozpadá areál novej univerzitnej nemocnice v Bratislave, súkromná spoločnosť ide stavať luxusný špitál pri Devínskej Novej Vsi – a pred očami sa nám budú po celom Slovensku zatvárať oddelenia a ambulancie pre nedostatok lekárov a sestričiek. Z tohto uhla pohľadu sa zrazu inak javí aj opatrenie vlády. Nebude stačiť. Riešenie musí byť komplexnejšie.

Možné kroky

Situácia nás núti prijímať lekárov zo zahraničia, najmä z Ukrajiny a Poľska. Radi prídu – pre nich sme Amerikou: úrovňou, technikou, vyšetrovacími metódami, liečebnými postupmi, platom. Zrejme si nimi budeme musieť pomôcť, ak sme v honbe za všeličím pozabudli na zdravie. Musíme však rátať s tým, že to bude znamenať aj istý úpadok úrovne zdravotnej starostlivosti (neznalosť nových vyšetrení, nezvyk na prístroje, obmedzená znalosť liečiv, jazyková bariéra) – ale radšej taký doktor ako nijaký. Lebo prijímanie väčšieho počtu medikov je múdra vec, ale sľúbených tristo lekárov ročne navyše situáciu nevyrieši. A to ešte na výsledok budeme čakať najmenej desať rokov! Šesť rokov štúdia, stáže, atestácia. A nám už dnes chýba 3 500 lekárov! Ďalších dve- až tritisíc je jednou nohou v penzii.
Svedectvo o spoločnosti

Nechcem vyvolávať paniku. Iba upozorňujem, že akútna úloha prijať na lekárske fakulty o tristo poslucháčov ročne viac, čo sa sčasti splnilo už niekoľko týždňov po rozhodnutí, bolo múdrym opatrením vlády. Ale je to iba poskytnutie prvej pomoci. Nič viac. Štát musí riešiť problém vcelku, perspektívne aj s potrebnou rezervou, lebo nie každé opatrenie sa naplno vydarí. A musí mať na zreteli okrem bežných pacientov aj starostlivosť o starých a trvalo chorých ľudí. V tom už teraz máme obrovský problém, s ktorým si obce a mestá nevedia rady. Pritom počet ľudí, odkázaných na pomoc i celodennú opateru, bude prudko rásť predlžovaním života a opatera si logicky bude vyžadovať štandard tretieho tisícročia.

Potreba deratizácie

Od novembrového prevratu sa v zdravotníctve zahniezdilo veľa príživníkov. Istotne, mnohí sa tam motali už za socializmu, len mali neporovnateľne obmedzenejšie možnosti vlastného prospechu. Podmienky na pokútne obchody boli síce nepriaznivé, ale mnohých to neodradilo, ba čo viac – rokmi získali skúsenosti a rutinu. A po novembri si z nemocníc, zdravotných stredísk, kúpeľov a iných zariadení zdravotníctva urobili svoj biznis. O Sliač bola legálna pouličná vojna medzi esbéeskou pána ministra a žoldniermi toho druhého, až Sliačom lietali rámy okien a veraje dverí. Aj v ústavoch, ktoré zostali štátu, sa prebúdzali vši pod chrastou. Paleta možností bola veľká. Spomeňme napr. farmaceutickú turistiku (za predpisovanie istých liečiv agenti firiem pozývali lekárov na sympóziá po svete). Liečivá sa odjakživa aj dovážali, a zrazu vznikali spoločnosti, ktoré sa stali medzičlánkom medzi výrobcom lieku a lekárnikmi. Svoje si, prirodzene, za to vzali – a to sa odrazilo na cene. Namiesto jednej štátnej zdravotnej poisťovne sme zrazu mali tri – a, prirodzene, aj tie dve nové potrebovali z niečoho žiť a ich majitelia bohatnúť. Nevznikli predsa z lásky k vlasti. Ani štátna poisťovňa však neslúžila ako predtým – aj v rokoch hlbokej stratovosti si členovia predstavenstva vyplácali pod stromček dvadsať- až tridsaťtisíc eur… Zarábalo sa na nákupoch techniky, tam najviac, lebo šlo aj o miliónové položky, nehanbil sa v tom pohybovať ani sám predseda Národnej rady SR, všeobecne sa vedelo, že zdravotníctvo je jeho biznis. Rozum človeku zastával: keby liberáli, ale predstavitelia sociálnej demokracie figurujú v takýchto kšeftoch! Iný podpredseda zasa kupuje akcie podvodníka Baštenráka za takmer pol milióna, netušiac, že ho onedlho pod tlakom verejnosti bude musieť hnať do basy. Inému ministrovi zdravotníctva sa zase hovorilo doktor Pentliarik, lebo cical inú dojnú kravu, vo veľkom podnikajúcu aj v zdravotníctve. Tá to nepocítila, istotne nie, skôr naopak, preto bola k svojmu Pentliarikovi veľkorysá. Pocítili to, pravdaže, lekári a sestry. A pacient. Ako inak?

Neznámy pojem

Diakritickou veličinou, zákonom nad zákonmi by mala byť morálka. V takej výsostne humánnej a citlivej oblasti, ako je medecína, zdravotná starostlivosť a človek-pacient predovšetkým. Tu by mali byť kšefty, podvody a okrádania pod najprísnejším režimom, s trestami, ktoré by azda odradili aj nenásytných. Žiaľ, nebolo to tak, nie je to tak a zatiaľ nič nenapovedá tomu, že by sa to v blízkej budúcnosti zmenilo. Pritom nedostatok financií v zdravotníctve nespôsobujú pacienti, výdavky na ich vyšetrenia, liečbu, operácie, hospitalizáciu, kúpele a zdravotné pomôcky, ale zlodejstvá vo vnútri systému.
Ťažko si človek vie predstaviť horšiu vec ako okrádanie chorých. A vidíte, koná sa. Kto sa obohacuje, nehľadí na zdroj peňazí. Veď si pomeňme: Keď po cisárovi Nerónovi zostali Rímu dlhy a nová hlava štátu Vespasianus prikázal zdaniť aj verejné záchody, vyberači daní krútili nosom a bránili sa chodiť do smradu starovekých záchodov, Titus Flavius Vespasianus povedal vtedy známu vetu: „Pecunia non olet.“Peniaz nesmrdí.

Dávno sa minuli sa časy, keď sa úroveň spoločnosti merala ročnou produkciu ocele, cementu a hrubého domáceho produktu. Kritériami čoskoro budú spôsob trávenia voľného času a starostlivosť o chorých a starých ľudí. Nepatrí sa nám klesať v rebríčku, po ktorom sa síce pomaly, ale celkom potešiteľne šplháme.

Zdroj: Ján Čomaj: Hrozivé mračno nad našou budúcnosťou. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 7 – 8 (27. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6.