Humorista a spisovateľ Milan Lechan je „nákazlivý“

76

V absolútnych číslach je počet knižných publikácií Lechanovej tvorby daný. Dvanásť. No je ich desať, ale aj jedenásť, ba dokonca aj dvanásť. Za istých okolností dokonca deväť. A tak nezaškodí, keď hneď na začiatku nášho čítania Lechanovej tvorby, no azda predovšetkým poézie, urobíme v tých knižkách trochu poriadok.

Predovšetkým je tu spomenuté číslo dvanásť. Taký pekný jánošíkovský, rozprávkový, alebo hoci aj novozákonný tucet. Ako hôrnych chlapcov, mesiačikov či apoštolov. No jeden titul (Smiem prosiť?) dvakrát, teda druhé, hoci prepracované a doplnené vydanie. Takže knižiek dvanásť, no titulov jedenásť. Zároveň však je medzi nimi jedna knižka (Učebnica na prestávku) tak trochu aj pre deti. Ostáva desať, no medzi nimi ďalšia (Žiacka knižka Milana Lechana), možno tiež trochu pre deti. Ostáva deväť. Priemerne tak na necelých päť rokov jedna, no skôr to budú štyri roky. (Ale sa len bavíme s číslami, až to vyzerá ako obchádzanie horúcej kaše. A tá Lechanova je veru dosť horúca, hoci už aj ten zatiaľ posledný zväzoček poézie mal čas vychladnúť, veď od jeho vydania uplynulo osem rokov.)

Treba sa však pekne rad-radom chytiť do odčitovania jednotlivých vrstiev Lechanovej tvorby, aby sme sa napokon (ne)dopracovali k akýmsi všeobecným a – povedzme – platným či (nedajbože) múdrym záverom. Vo vedomí, že sa nám nemôže podariť vyvodiť akékoľvek závery po prečítaní toho, čo Lechan vydal knižne, prejdime sa, či prelistujme autorovým privátnym knihobraním.

Na počiatku bola láska. To už mal autor za sebou pár rokov dobrých pokusov v časopisoch. Rátajú sa, samozrejme, no nedorátali by sme sa. Veď kedysi už bolo povedané, že nikto neprečítal celého Lechana, ani Lechan. Rok 1970 je teda dátumovou hranicou. V Matici slovenskej vychádza knižka Je to láska. Skôr bibliofília, zväzoček jedného a polovice tlačiarenského minihárka. Aforizmy, vraví lakonicky bibliografia a pritakáva tak kritike, ktorá o. i. hovorí o knižôčke ako o bujarej clowniáde (Ivan Kučma). Decentný prísľub budúcej poézie, vieme už teraz, veď sme o vyše štyridsať rokov múdrejší.

Nedala na seba báseň čakať dlho, možno už čakala pripravená na zaradenie do ďalšej knižky v čase vydania debutu, no nešpekulujme. Básnické prviesenky sa zjavujú v prvom vydaní knižky Smiem prosiť? (1978). Už je tu poézia nielen v epigramoch (Epigraham), ale aj v paródiách na „vážnu“ poéziu, na rodiacu sa reklamu v médiách, na rozličné heslá a agitátorské kampane. Inými slovami, je tu z neskorších čias až dôverne známa lechanovská básnická satira. Tá, čo je vraj (podľa istej bakalárky Niny a ňou citovaného pána Bergsona) ostrejšou formou komična.

Preskočme na okamih tretiu knižku v poradí, veď sa k nej máme kedy aj prečo vrátiť.  Len aby sme mohli v druhom a doplnenom vydaní knižky Smiem prosiť? (1984) nájsť niekoľko skutočných básní; zatiaľ sa s autorom tvárme, že ide o paródie. Je tu však osem „epigrahamov“. Aj samostatne by zavážili ako pozoruhodná zbieročka – bibliofília. Zavážili napriek ľahkovážnemu tónu, v akom sa nesú. (Keď je leto tu / a s ním čulý turistický ruch, / v praxi uplatňujem vetu: / SLNKO – VODKA – VZDUCH.  S. 64.) K aforizmom, už spomínaným básňam a epigramom sa tu radia fejtóny a malé prozaické útvary, na ktoré bola dobová literárna teória krátka, súčasná ňou ostala a budúca (ak sa dajaká zachová) bude na tom rovnako. Lebo polymorfný Lechan môže báseň ukončiť aforizmom, báseň však môže vyústiť epigramom, prípadne sa neskončiť. Pri obidvoch vydaniach knižky Smiem prosiť? treba ešte pripomenúť, že  Východoslovenské vydavateľstvo sa postaralo o pôsobivé grafické vystrojenie spoluprácou so Svetozárom Mydlom.

O tretiu Lechanovu knižku sa postaralo autorovo domáce ihrisko. Vydavateľstvo  Osveta vydalo v roku 1982 knihu básní (podč. P. M.) Žena, ulica, dlaň, kosť. Dovedna štyridsaťšesť básní zdanlivo náhodne rýmovaných. Bezpochyby veľmi sofistikovane komponovaných (autora a jeho hru na náhodu prezrádza precízny rytmus) a s korunkou čohosi, čoho dnes v poézii takmer niet – pointy. Býva prekvapením. Príjemným. A núti myslieť. Je pointou i hádankou. Takou, na ktorú sú vždy najmenej dve správne odpovede:  … ty blázon v húšti / svojich dobrých básní (Potúžme sa… S. 36). Tu sú odpovede najmenej štyri: 1. autor je naozaj blázon, 2. autor nie je blázon, iba to o sebe vraví, lebo chce, aby sme mu to vyvrátili (veľmi rád, Milan, ti to vyvrátim, vyhovorím, vytlčiem z hlavy; pozn. P. M.), 3. píše dobré básne, 4. píše dobré básne, ale schválne to o nich hovorí, lebo chce, aby sme mu vraveli, že darmo pochybuje, básne sú ozaj dobré (sú dobré, Milan, v čase prípravy spomínanej knihy som o nej dlho a rád hovoril aj s redaktorkou Ivou Kadlečíkovou). Rozobrať, interpretovať, vykladať básne. Mohli by sme všetky a čas by nám prešiel jedna radosť. No bol by to náš pohľad. A teda báseň síce hotová autorsky, no vieme, že definitívna je až po prečítaní. Každá inak a každému, čo mu ráči vkus i hrdlo. Autorovi týchto riadkov, s dovolením, osobitne posledný verš záverečnej básne: A ty si iba tvrdo zaspal na vavrínoch. (Namiesto edičnej poznámky, s. 65.)

Štvrtou knihou sa Lechan kompozične vracia k svojej prvotine. Pravda, Učebnica na  prestávku (1988) je výrazne bohatšia. O poviedku. O báseň. O anekdotu a epigram. Prípadne o paródiu na slohovú prácu. V časoch vydania knižky sa v námetových listoch uvádzalo čitateľské určenie. Deti. Lepšie starší školský vek. No bezpochyby je to publikácia, na ktorej sa pobaví dospelý vari ešte viac než dieťa. A je zároveň vďačným materiálom na interpretáciu, a to, prosím, aj scénickú (školské besiedky, akadémie a pod.). Téma i atmosféra knižky (táto knižka má atmosféru) sú dodnes živé (25 rokov je na knižku už kmeťovský vek) a vari čoraz aktuálnejšie. V každom prípade oslovujúce mladých ľudí, čo je azda postačujúci dôvod predchádzajúcich uznanlivých slov. Niekoľko ich patrí aj ilustráciám (Róbert Brun) a grafickej úprave (Peter Ďurík).

Edícia Žihadlice vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ  sa autorsky rozrástla  o Lechana knižkou Pêle-mêle-chan (1991). Z každého rožka troška, povedali by sme, no vytratila by sa slovná hračka. A na tú (na tie) si autor potrpí. Popri a-forizmoch, b-forizmoch, c-forizmoch, d-forizmoch, e-forizmoch a výklepkoch tu však už ide trochu viac do tuhého, lebo nastupuje poézia. Tváriaca sa ako paródia, no pri pozornejšom pohľade ide o silnú výpoveď. Vzťah žena – muž. Odveký, až sa zdá, že otrepaný, tak o ňom prevrávajú verše, ktoré sa navyše ešte navonok aj uškŕňajú: Si / slnko / voda, / vzduch. //  Ak si, som. //  No táák, čo je to dnes s tebou? / Meškáš…! (Svetelný zdroj, s. 40.)  No a pomedzi to všetko báseň, pri ktorej úškrn i úsmev zamrzne: Bežím si oproti, / chystám krátku uvítaciu reč… //  Pomýlil som sa. / Tá podoba, / tie tvary, / to sa dalo čakať.  //  Utekám zo seba preč. (Tempo, s. 38.) Poézia, ktorá si zaslúži podrobný estetický, verzologický, obsahový a všakovaký iný rozbor. A dostáva sa jej ho, pravda, od povolanejších. A tam, kde je na to dosť priestoru, veď iba interpretácia jednej Lechanovej knižky vyšla jej autorke na takmer štyridsať strán (už tu spomenutá Nina Szabová a jej bakalárska práca).

Pomaly dozrieval čas na ďalšiu knižku poézie. Milan Lechan a iné básne (1994). Bez recesie a posmeškov by to nebolo ono, no predsa len tu máme do činenia so zbierkou ľúbostnej lyriky (toto tvrdenie neplatí pre strany 45, 49 a niektoré ďalšie). Hojne preloženej erotikou: Pod prstami / mi vybuchujú / tvoje sopky (Koniec koncov… s. 48), aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá. Lyrický hrdina i autor akoby jedno boli a vovedne trpia. Lebo veď aj v opätovanom cite sú iba trpení a zdá sa, že ich to obidvoch celkom zabáva. Veď sa na tých básňach dá celkom dobre zasmiať. Teda dalo by sa, keby nešlo o smrteľne vážnu vec, čo sa tvári smrteľne nevážne. A smrť sa tam tiež niekoľkokrát mihne. Ako prívlastok života, ako nenápadný tieň. Veď tak to aj stačí: „…ten starý bol ale číslo!“ (Recenzia staroby, s. 45.) Niekde ešte Hlina / zaklopala kondolenčnými hrudkami, (s. 59), ale ani to nič nemení na skutočnosti, že  …láska je kdesi uprostred. (tamže). Uprostred celého diania knižky, uprostred takmer všetkého a všadiaľ. Keby sa niekto pýtal na Lechana ako na lyrika, táto knižka mu dá odpoveď. A nasledujúca ju potvrdí.

Prihovárať sa žene je v ľúbostnej lyrike osvedčený spôsob. Niekedy aj užitočný  a niekedy dokonca veľmi zaujímavý. Lechan nás o tom presvedčí v knižke Láskovanie s (h)láskou (1998). Dovoľte exkurz, ktorý nič neznamená, ale je zaujímavý: knižka má LV (55) strán, presne ako autor v roku jej vydania. Platí o nej v podstate to čo o predchádzajúcej, no keď sa Lechan pustí filozofovať (Pri prevádzkovaní tela, VIII; Kamene, XXI; Báseň na hniličku, XXIV; Dohra, LIV) v tejto knižke v práve spomenutých básňach (rímskymi číslami sú číslované strany), čitateľa trošku zamrazí. Aj sa človeku chce pousmiať, aj mu nedá. Nie každému príde na um Seneca (veď komu aj), no spomenuli sme si na jeden jeho výrok, ktorý na Lechanovu lyriku (nielen) v tejto knižke sedí ako uliaty. Nie je doslovný a nie je to ani úplne presný preklad, no približne takto hovorí rímsky filozof z prelomu letopočtov (nášho a toho pred ním: Ľudskejšie je životu sa vysmiať, než nad ním lamentovať. Miera ľudskosti básnika, s ktorým máme česť, je tu vrchovatá.

Knižka, ktorá sa zvykne radiť do literatúry pre deti a mládež, no nemusí tam patriť  celá a ani výhradne, sa volá Žiacka knižka Milana Lechana (2001). Nevedno, prečo Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1960 (Z. Stanislavová a kol., 2010) tohto autora obišli. Je to škoda, no dá sa napraviť. Knižka má podobnú kompozíciu ako Učebnica na prestávku. Anekdoty, aforizmy, paródie na slohové úlohy (napísané fejtónovým perom), no aj poézia. Básne sú takmer na mieru šité staršiemu školskému veku a dokazujú, že autor tejto vekovej kategórii rozumie (ba možno ide aj o viac, má ju rád, fandí jej) a núka úsmev. Úspešne. Komolením slov v básňach: Voda svieti, / slnko láka, / snehuľme si / postaviaka (s. 13), paródiou: Na zimnú báseň / treba veru chladnú hlavu / a takú istú náladu, / lebo je celá z inovate, / snehu a z ľadu. (s. 20), tou aj v obľúbenej lechanovskej téme parodovania názvov literárnych diel, resp. paródií na učiteľské výroky či na kuchárske recepty. (Aj z mimoknižnej autorovej tvorby sú tieto jeho „kúsky“ dobre známe.)

Každá ďalšia knižka akoby bola spolovice sumárom toho, čo autor napísal v čase pred  ňou, doplnená o tie najvydarenejšie texty z predchádzajúcich vydaní a scelená na mieru písanými fejtónmi či paródiami. Tak približne vyzerá aj publikácia Vírusy smiechu (2002). Lechan sa púšťa (nie prvý raz) do témy chorôb, zdravia a zdravotníctva. Počína si ako v dôverne známom prostredí a nie je to náhoda: Počas základnej vojenskej služby v Bzenci a Senici nad Myjavou bol vycvičený na funkciu zdravotného inštruktora. (Chorobopis autora, s. 76.) No náhoda nie je ani to, že vo Vydavateľstve Osveta, kde dlhé roky pracoval, stretával sa so zdravotníckou literatúrou (populárnou i odbornou) aj profesionálne spočiatku ako redaktor, neskôr ako propagačný pracovník. Pri jeho zmysle recesiu je táto knižka priam zákonitosťou. Plnou na smrť smiešnych a rozosmievajúcich drobností typu lakonickej anekdoty: – Prečo lekári hovoria medzi sebou pred pacientom po latinsky?  – Aby si zvykol na mŕtvy jazyk. (S. 66.) , aforizmov: Operácia sa nevydarila. Pacient žije. (S. 17.). Tu už vážne ide o život.

Knižka, ktorá má opäť rovnaký počet strán ako autor v roku jej vydania, je opäť zbierkou lyrických textov. Poézie ľúbostnej, ako inak, uškŕňajúcej i usmievajúcej sa.  Mesto, srdce, vysvedčenie, dievča (2003). Práve túto publikáciu dôkladne rozpitvala v svojej bakalárskej práci už spomínaná Nina Szabová v roku 2010. O tomto spôsobe Lechanovho básnenia už bola reč, no nedá nám, aby sme nezacitovali Szabovú, ktorá prichádza s takýmto poznaním: V našom prípade vo väčšine básní je menším motívom časť ženy. Menšie motívy sú rozpisované po veršoch. Vo väčšom motíve už vidíme ženu vcelku, nielen jej vonkajší zjav, ale jej počiny, zmýšľanie, existenciu a v neposlednom rade jej prínos či už negatívny, alebo pozitívny. V básňach žena vždy na lyrický subjekt nejakým spôsobom vplýva, buď je zobrazovaná ako osloboditeľka všetkých mužských túžob, alebo naopak – ako rázna a dominantná hlava rodiny. (Szabová, N.: Milan Lechan v interpretácii… Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Bakalárska práca, 2010, s. 24.)

„Popredná osobnosť slovenskej literárnej a rozhlasovej satiry sa predstavuje iskrivým výberom poézie, epigramov, aforizmov, fejtónov, žiackych vtipov a ďalších krátkych hier so slovom a pointou. S príznačným šťavnatým humorom, parodujúcim i samého seba a akýkoľvek nádych patetizmu, sa Lechan v jednotlivých kapitolách knihy postupne zaoberá svojimi „životnými“ témami: zdravím, školou, láskou, cestovaním i „vážnym“ veršovaním.“

Citát azda treba pripísať Štefanovi Haviarovi, ktorý bol redaktorom (verme, že len) nateraz poslednej Lechanovej knižky Slovo robí múza (2005). Do mozaiky, ktorou sa napokon naše uvažovanie o Lechanovej tvorbe stalo, citát presne zapadol. Možno by sa žiadalo len dodať, že v „dlhodobom tvorivom pláne“ ňou Lechan znovu prestriedal poéziu. Nie žeby v knižke nebola, no kompozične ide o dielo typu pêle – mêle (pozri Smiem prosiť?). Možno ide naozaj o plán, teda úvodzovky sú zbytočné, možno je to náhoda, u Lechana nikto nevie. A nikdy. Svoju knihu Pêle-mêle-chan opatril mottom Frigyesa Karinthyho: Keď ide o humor, nepoznám žarty. U Lechana je to viac než pravda.

Možno mnohí, isto však viacerí (novinári, spisovatelia, kolegovia a nebodaj aj psychológovia a iní odborníci) s ním chceli urobiť rozhovor. Ostalo pri pokusoch. A v Lechanovej réžii. Aj preto vznikla táto úvaha namiesto rozhovoru, ktorým sa zvykne pripomenúť spisovateľovo jubileum. A ešte asi ostáva zdôvodniť jej ľahkovážny, skoro nedbanlivý tón. Za oboje sa autor ospravedlňuje. Čitateľom, no predovšetkým Milanovi Lechanovi. Ale čo robiť, keď Lechan je taký nákazlivý?

Poznámka autora: Materiál uverejňujeme aj v súvislosti s nedávnym festivalom Kremnické gagy, kde ešte stále je Milan Lechan pravidelným účastníkom.