Hviezdoslav ožíva (Pripomíname si 170. výročie narodenia velikána slovenskej literatúry Pavla Országha Hviezdoslava)

568

V uplynulých desaťročiach Hviezdoslav zišiel z našich veľkých javísk, zostal len v podobe monumentu na „Hviezdku“, pred bývalým Národným divadlom… Po „veľkom tresku“ v deväťdesiatych rokoch zamĺkol, prednosť mala reč politiky, a nie reč umenia, a už vôbec nie reč básnická. Možno si písal poznámky z tej vravy voľného trhu a politiky. Napríklad: „Ja nie, nie som súci o zisk do boja… / Ja nerozumiem vám vy zase mne: / i krížime sa, rôzne plamene, / môj k výši, váš šľahá dolu; / váš oltár trhu korisť ovíja, / môj obletuje peruť génia, / nemôžme žertvovať spolu. / Mňa uráža, čo blaží vás; / mojemu zraku iný kynie cieľ: kým miesite svoj mútny kvas, / môj duch si k svetlu tamo podletel, / súladu kde rozkoš, kde niet odboja… // Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja!  Od jeho narodenia už uplynulo 170 rokov, od jeho smrti uplynie, čo nevidieť, okrúhlych 100, a tak je hádam načase, že Hviezdoslav začína ožívať aj na doskách, ktoré znamenajú náš malý divadelný svet, konkrétne v maličkom štúdiu SND na nás Hviezdoslav volá: Časy, časy, mrcha časy v réžii Petra Weinzillera a v interpretácii hercov Štefana Bučku, Petra Pavlíka a Andreja Remeníka. Aj rozhlas nám k výročiu priniesol jeho juvenílnu drámu Otčim v dramaturgii Petra Pavlaca. Nedávno som bol svedkom recitácie jeho kratších epických a lyrických básní v podaní študentov herectva, a bol som prekvapený, že väčšina našla pod patinou hviezdoslavovského monumentu pozoruhodný rytmus tlkotu ľudského srdca, pocítila, že tento „nezrozumiteľný“ básnik nám aj dnes kladie zrozumiteľné a naliehavé otázky, napríklad túto: Čo skrývaš sa?: Že opatrnosť hadov? – A či hadov / má počítať za svojich tento rod?! / Chcem rodoľubstvo, ale s žiadnou vadou, / chcem plný kvet, zdroj čistý, zrelý plod / zo stromu chcem! Preč polovičatosti! // Bez boja nebolo, niet bohatierov, ni nebude! Hviezdoslav ožíva, tak ako napokon ožila celá naša klasika, pretože spoločenské i medziľudské vzťahy sa opäť odohrávajú v prísnom rámci zvanom: súkromné vlastníctvo, ktoré ich podmieňuje a určuje v dobrom i zlom. Hviezdoslav ožil aj v pohľade na jeho ženu Ilonu Novákovú v knihe Jany Juráňovej Žena moja drahá (2016), ktorá nasvietila cez zachované dobové dokumenty (listy, fotografie, pohľadnice, noviny a pod.) Hviezdoslava ako muža a manžela, ale aj otčima, ktorý so svojou ženou vychováva dve bratove deti… A napokon ten „nezrozumiteľný“ Hviezdoslav ožíva a prevráva k nám aj v novom anglickom preklade Krvavých sonetov z pera Johna Minahana, ktoré vyšli pri príležitosti 100. výročia ukončenia prvej svetovej vojny vo vydavateľstve Literárneho informačného centra (LIC, 2018) s doslovom, pri ktorom by sme sa v niektorom z nasledujúcich čísiel Literárneho týždenníka radi pristavili.

Velikán Pavol Orzságh Hviezdoslav (* 2. 2. 1849 – † 8. 11. 1921)