Iba stagnácia, alebo už úpadok?

244

Vlády prichádzajú a odchádzajú, problémy vysokého školstva zostávajú. Takto lapidárne by sa dal pomenovať vzťah medzi politikou (politikmi) a jej (ich) schopnosťou riešiť problémy slovenského vysokého školstva. Keď si preštudujete programové vyhlásenie ktorejkoľvek vlády v ére samostatného Slovenska, ako mantra sa v nich opakuje: vláda považuje za základ znalostnej spoločnosti a hospodárstva výchovu, vzdelávanie, vedu, výskum, inovácie, digitalizáciu a informatizáciu. Podobne sa dokola omieľa potreba skvalitňovania vysokoškolského vzdelávania a zmeny financovania vysokých škôl, ktoré ich majú motivovať viac na kvalitu vzdelávania a vedeckého výskumu. Po skončení funkčného obdobia vlády zvyčajne s trpkosťou v hlase konštatujeme, že ako po niekoľko rokov aj teraz zostali tieto programové ciele len súhrnom zbožných želaní.

Zatiaľ v bežnej vysokoškolskej realite prebieha pomalý postupný proces degradácie vysokoškolského vzdelávania, sprevádzaný tichým plytvaním verejnými a súkromnými zdrojmi smerujúcimi do prípravy značnej časti nepoužiteľných a nezamestnateľných absolventov vysokých škôl. Väčšina zainteresovaných v tomto procese sa potichu prispôsobila „pravidlám hry“, aby neprišla o prácu, menšia (zanedbateľná) čas občas reptá v súlade s proklamovanými demokratickými zásadami riadenia vysokých škôl. Pritom to reptanie nemá nijaký vplyv na zmenu neutešených pomerov v slovenskom vysokom školstve. Chuť pustiť sa do zápasu o kvalitu, ktorý presahuje horizont ich štvorročného funkčného obdobia, nemajú ani politici. Ak by sme chceli byť objektívni, mali by sme poznamenať, že súčasný stav vyhovuje aj študentom. Pre väčšinu z nich nie je prioritné dosiahnutie kvalitného vzdelania, ale získanie vysokoškolského diplomu. Ak túto prioritu majú, odchádzajú študovať do zahraničia.

Komu to nevyhovuje?

Vysokoškolský sektor v Slovenskej republike prešiel počas samostatného štátu mnohými zmenami. Nutné je konštatovať, že väčšina týchto zmien nemala pozitívny vplyv na kvalitatívne zlepšovanie procesov a výstupov tohto sektoru. Tieto zmeny mali hlavne administratívny charakter a smerovali systém ku kvantite, a nie ku kvalite. Položme si teda otázku, v čom väzia príčiny, že slovenské vysoké školstvo permanentne stagnuje a v niektorých segmentoch upadá? Korektne a objektívne odpovedať na túto otázku nemôžu tí, ktorí sú v procese hlboko zainteresovaní. Väčšia šanca na správne odpovede je pri ľuďoch, ktorí v systéme dlhodobo pôsobili, ale majú od svojho pôsobenia dostatočný časový odstup.

Napriek očakávanej kritike sa nebojím povedať, že k takým ľuďom patrím. Relatívne dlhé obdobie som pôsobil ako vysokoškolský učiteľ doma aj v zahraničí, vykonával som vrcholové akademické riadiace funkcie a zaoberal som sa teóriou riadenia vysokých škôl. Neznamená to, že si osvojujem právo na vyvodzovanie jediných správnych úsudkov týkajúcich sa vysokých škôl. Skôr mi ide o vyvolanie tvorivej a účinnej polemiky, ktorá na akademickej pôde chýba. Preto si dovolím uviesť niekoľko faktorov zapríčiňujúcich podľa môjho názoru súčasný stav slovenského vysokého školstva v oblasti kvality vzdelávania a vedeckého výskumu:

1. Postavenie vzdelania v slovenskej spoločnosti
2. Politika školstva a úloha štátu
3. Učitelia a vedeckí pracovníci
4. Financovanie vysokých škôl
5. Morálny úpadok
6. Schopnosť transformácie

Tieto faktory sa v hraničných oblastiach čiastočne prekrývajú.

Postavenie vzdelania v slovenskej spoločnosti

Jeden z paradoxov slovenskej spoločnosti spočíva v tom, ako sa verbálne na všetkých úrovniach všestranne podporuje vzdelávanie, špecificky vysokoškolské. Realita však hovorí o tom, že Slovenská republika patrí v rámci OECD medzi štáty s najnižším percentom výdavkov HDP smerujúcich do školstva. Ďalší paradox je založený na neustálom akcentovaní kvality vzdelávania, pritom kvalita absolventa prax väčšinou nezaujíma a zamestnávatelia sa uspokoja s diplomom z akejkoľvek vysokej školy. Treba povedať, že tento paradox je oveľa vypuklejší vo verejnom sektore, kde sa pri funkčnom zaraďovaní dokonca abstrahuje aj od špecializácie vzdelania. Typickým príkladom je, že orgány štátnej správy sú na rôznych úrovniach doslova zaplavené absolventmi odboru sociálna práca, bez ohľadu na konkrétne požiadavky daného funkčného miesta. Najnovšie sa akademickými titulmi z toho odboru „zaslúžene“ hrdia aj niektorí členovia slovenského parlamentu.

Summa summarum: slovenská spoločnosť je síce verbálne naklonená vzdelanosti, no v praxi sa to neprejavuje. Výsledkom je skutočnosť, že v medzinárodnom meradle slovenská spoločnosť nie je vysoko vzdelaná. Čo sa dá okrem iného ilustrovať na výsledkoch študentov stredných škôl v medzinárodných porovnaniach a schopnosti slovenských vysokých škôl umiestňovať sa v európskych rebríčkoch kvality na viditeľných miestach. O svetových ani nehovoriac. To sa, pravdaže, odzrkadľuje i na inovatívnej schopnosti slovenskej ekonomiky, ktorej kľúčové odvetvia sa nevyznačujú vysokým stupňom pridanej hodnoty. Našim vrcholovým politickým predstaviteľom (bez ohľadu na delenie koalícia a opozícia) zjavne neprekáža, že sme sa stali montážnou dielňou Európy bez schopnosti generovať taký objem inovácií, aby naša ekonomika nebola závislá od automobilového priemyslu.

Politika školstva a úloha štátu

Štát prostredníctvom svojich reprezentantov a inštitúcií nie je schopný zabezpečiť dlhodobú stratégiu vysokého školstva a vytvoriť nástroje na jej realizáciu. Slovenské školstvo vrátane vysokého nie je flexibilné, žiaduce zmeny sa uskutočňujú ťažkopádne. Ministerstvo školstva je založené na princípe centralizovaného riadenia, ale chýba lokálna implementácia. Riadeniu chýba plánovanie a informovanosť.

Vlády nie sú schopné zabezpečiť primeraný objem zdrojov na vzdelávanie, v slovenskej koalično-opozičnej politike prevládajú na školstvo antagonistické názory a chýba bazálny konsenzus, nevyhnutný na dlhodobé koncepčné riešenie jeho problémov. Štát si nevie poradiť s nadmernou a ustavične sa zväčšujúcou vzdelávacou kapacitou vysokých škôl. Vecné riešenie sa vždy zdegraduje na stranícko-politické hľadiská a ministerstvo zvyčajne nie je schopné presadiť verejný záujem pred stranícko-politickým.

Ako typický príklad možno uviesť maďarskú univerzitu v Komárne. Už pri jej zakladaní bolo jasné, že nespĺňa personálne požiadavky. Akreditačná komisia na jej zriadenie ani nedala súhlas. Druhá vláda Mikuláša Dzurindu však uprednostnila pred verejným záujmom záujem stranícko-politický a dovolila univerzitu v parlamente zriadiť zákonom. Za roky existencie tejto podivnej inštitúcie sa jej kvalita nedostala na požadovanú úroveň a podľa akreditačnej komisie by jej mal byť odobratý štatút univerzity. Keď nastane takáto situácia, maďarské politické strany vždy zašermujú národnostnými argumentmi. Preto je vysoká pravdepodobnosť, že stav sa nezmení a slovenskí Maďari budú „bona fide“ ďalej študovať na nekvalitnej univerzite a získavať na nej nekvalitné vzdelanie. V dôsledku nadmernej vzdelávacej kapacity došlo k strate náročnej súťaže o prístup na univerzity. A tak sú na vysoké školy prijímaní aj uchádzači, ktorí by pri pravidlách normálnej súťaže nemali šancu dostať sa na vysokú školu.

Aj keď služby vysokoškolského vzdelávania nemajú ráz čistých kolektívnych statkov, neznamená to, že by sa štát mal zriecť vo vzťahu k nim svojich funkcií. Ak má dôjsť k ozajstnej transformácii slovenskej ekonomiky na znalostnú, uskutočnenie tohto procesu nie je možné bez významnej koncepčnej a koordinačnej úlohy štátu vo sfére vzdelávania a vedy. Nie je to takisto možné bez vytvorenia komplexného systému školstva a dostupnosti ku kvalitnému vysokoškolskému vzdelávaniu.

Učitelia a vedeckí pracovníci

Aj keď pre kvalitu vysokoškolského vzdelávania je dôležité jeho materiálne a technické zabezpečenie, najdôležitejším faktorom zostávajú naďalej učiteľ a študent. A tu sme pri koreni problému, ktorý sa síce najvypuklejšie prejavuje na vrchole vzdelávacieho systému, ale začína sa na jeho základni. Aby boli na vysoké školy prijímaní kvalitní absolventi stredných škôl, musí byť zachovaná nielen súťaživosť, ale musíme mať aj dostatočný počet kvalitných absolventov. Na to by však stredné školy museli mať na základe podobného modelu k dispozícii kvalitných absolventov základných škôl. Nie je to tak, a bludný kruh sa uzatvára.

Nízky spoločenský status učiteľov základných škôl a ich slabá hmotná motivácia spôsobili neatraktívnosť učiteľského povolania. To sa odráža v skutočnosti, že na fakulty s učiteľským zameraním nejdú najlepší absolventi stredných škôl. Skôr opak je pravdou. Len na porovnanie s Fínskom (ktoré sa teraz tak dáva, a treba povedať že oprávnene, za vzor): vo Fínsku sú vysoko kvalifikovaní a angažovaní učitelia na všetkých školských stupňoch. Iba približne 10 % zo 6-tisíc uchádzačov je každoročne prijatých na univerzitné štúdium učiteľstva. To znamená, že na vysokoškolské učiteľské štúdium sú prijímaní najlepší uchádzači z celého štátu. Ako je to u nás? Škoda reči.

Analogická situácia je na stredných a vysokých školách. Vysokoškolskí učitelia neboli nikdy v našich podmienkach výrazne hmotne motivovaní, no mali takpovediac určitý spoločenský honor. V súčasnosti už nemajú ani ten honor. Keď som pôsobil na našich vysokých školách, bol som neraz svedkom toho, ako najschopnejší absolventi doktorandského štúdia odchádzali z akademickej pôdy do praxe na oveľa lepšie platené pozície ihneď po obhajobe dizertačnej práce. Tí, čo zostali, medzi najlepších nepatrili.

Personálnym hendikepom našich vysokých škôl je aj to, že nevedia do učiteľských radov aspoň na určitý čas pritiahnuť významných odborníkov z praxe. Nie je to spôsobené len slabým odmeňovaním, ale aj skutočnosťou, že čistí akademici akoby sa báli konfrontácie s odborníkmi z praxe.

Aj situácia pri vedeckých pracovníkoch na vysokých školách je ďaleko od požadovaného stavu. Iba jeden údaj, ktorý síce plasticky nepostihuje vedeckú realitu, ale o niečom svedčí. Slovenské vysoké školy generujú len 3 % z celkového objemu vedecko-technických poznatkov. Nie je to trochu málo pri takom vysokom počte vysokých škôl? Smutnou skutočnosťou je, že na väčšine slovenských súkromných vysokých škôl sa seriózna veda prakticky nerobí. A na potreby akreditácie sa len umne prispôsobujú čísla v tabuľkách požadovaných touto zvláštnou komisiou.

Financovanie vysokých škôl

Ak niečo devastuje kvalitu vysokoškolského vzdelávania, tak je to predovšetkým zle nastavený systém financovania vysokých škôl. Nechcem sa teraz zastávať škôl, ale financovanie ich doslova smeruje na nekvalitu. Systém pracuje na báze: máš študenta, dostaneš peniaze, nemáš študenta, nedostaneš peniaze. To, aký kvalitný je tvoj študent, už nikoho nezaujíma. Tak ako nikoho nezaujíma, či sa absolvent uplatní v praxi. Nečudujem sa potom vysokým školám, že v snahe udržať si zamestnanosť prijímajú a držia na štúdiu ľudí, ktorí jednoducho nemajú na to predpoklady, a to vrátane doktorandského štúdia. Aj pôvodne dobre myslená činnosť akreditačnej komisie sa zredukovala na zbieranie a posudzovanie scientometrických ukazovateľov. Ani členov akreditačnej komisie nezaujíma, ako sa absolventi posudzovaného študijného odboru uplatňujú v praxi.

Pri pracovnom pobyte na univerzite v USA som mal možnosť byť externým členom akreditačnej komisie v odboroch manažmentu a ekonomiky zdravotníctva. Prvé, čo komisia žiadala, bol zoznam piatich najúspešnejších absolventov daného študijného odboru. Až potom ju zaujímali scientometrické údaje.

Dá sa predpokladať, že ak v relatívne krátkom čase nedôjde k zásadnej zmene financovania vysokých škôl a jeho nasmerovania na kvalitu (čo zrejme nedôjde), úpadok kvality vysokoškolského vzdelávania sa stane jedným z rozhodujúcich faktorov ekonomického a sociálneho zaostávania Slovenskej republiky v rámci Európskej únie. A o znalostnej ekonomike budeme ďalej len čítať v programovom vyhlásení ďalšej vlády.

Morálny úpadok

Aj keď na prvý pohľad morálka s kvalitou vysokoškolského vzdelávania nemá nič spoločné, nie je to tak. Vysoké školy boli počas svojho trvania nielen miestami na získanie najvyššieho vzdelania. Fungovali aj ako určitý morálny etalón. Považovalo sa za nemorálne, aby sa vedomosti a akademické tituly získavali nečestným spôsobom. Považovalo sa takisto za nemorálne, aby určitá časť mala neoprávnené študijné výhody na úkor ostatných atď. Zdá sa, že morálny kredit vysokých škôl začína byť vážne narušovaný zakrádavým, ale systematicky presadzovaným klientelizmom a korupciou. Napokon, už bolo viackrát dokázané korupčné správanie akademických funkcionárov rôznych vysokých škôl aj ich klientelistické praktiky, keď pomáhali politikom nečestným spôsobom získavať neoprávnené vedecko-akademické hodnosti. Pokles morálky má devastujúci vplyv na kvalitu vzdelávania, lebo hrubým spôsobom demonštruje, že spoločnosť je rozdelená na tých, ktorí musia, a tých, ktorí nemusia dodržiavať pravidlá.

Schopnosť transformácie

Spoločenský vývoj neustále prináša nové požiadavky aj na vysoké školstvo. Akceptácia týchto požiadaviek je možná len vtedy, ak školstvo bude schopné týmto požiadavkám permanentne sa prispôsobovať. Povedané inými slovami: proces zmien v sektore vysokých škôl musí byť trvalý, kontinuálny, nie skokovitý. Musí sa diať prirodzenou nenásilnou transformáciou. Ukazuje sa, že slovenské vysoké školy túto schopnosť strácajú. Fungujú ako priveľmi konzervatívne a málo otvorené inštitúcie, ktoré na spoločenské zmeny nereagujú adekvátnym spôsobom ani z hľadiska času, ani z hľadiska štruktúry. Najvypuklejšie sa to prejavuje v rigidnom ponímaní úlohy spojitosti vysokoškolského vzdelávania a potrieb trhu práce a v pretrvávajúcej orientácii na kvantitu.

Súčasná vláda si v programovom vyhlásení (časť vysoké školy, výskum a vývoj) stanovila ambiciózne ciele. Budeme pozorne sledovať, či sa jej tieto ciele podarí splniť, alebo zostanú ako obvykle len v papierovej podobe zbožných želaní. Má táto vláda odvahu na zásadné zmeny, alebo bude stratené všetko?

(Doc. Ing. Milan Murgaš, CSc., je vysokoškolský pedagóg a bývalý politik.)