Igor Válek: Kolotoč s Dobšinským alebo Príhody Červeného čipa – I., II., III. a IV. časť Ukážky z pripravovanej knihy

509

V autorskej dielni spisovateľa Igora Váleka vznikla kniha Kolotoč s Dobšinským alebo Príhody Červeného čipa – vznik rukopisu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia (FPU) – o dobrodružnom cestovaní svetom detských kníh. Trojica detí v spoločnosti Pavla Dobšinského cestuje časom aj priestorom a ocitá sa v dejoch príbehov a stretáva spisovateľov aj knižných hrdinov… V niekoľkých ukážkach sa postupne – ešte skôr ako vyjde kniha v tlačenej a v iných podobách – môžete pridať k nim. Zasmiať sa, trochu sa (po)báť, poznávať Slovensko. Vďaka pútavému textu aj originálnym ilustráciám Stana Lajdu. Príjemné kolotočovanie, ba vlastne cestovanie časom;-)

Veľmi dlhý spánok

Decká, úplne vážne! Fakt, vážení chalani a milé baby, nevymýšľam si!!! Ani malé písmenko, ani krátke slovko, ani jedinkú vetu… Všetko, čo vám v tejto knihe postupne vyrozprávam, sa naozaj stalo. Akože sa volám Tomáš, chodím do 4. B na ZŠ Priehradná v našom okresnom meste a všetci ma poznáte ako najväčšieho machra na počítače a na tablety a na mobily a na elektronické čítačky kníh a na „apky“, čiže šikovnučké aplikácie… skrátka na všetko, čo sa hoci len trochu obtrelo o super technológie. Keď budem veľký, určite budem ajťákom! Teda chlapíkom, ktorý pracuje s informačnými technológiami – IT, aby bolo jasné. No, veď viete, ten vysoký s rozstrapatenými ryšavými vlasmi, pehami rozsypanými po celej tvári a okuliarmi nasadenými na špicatom nose. No, no… hurá, sláva, vivat a fanfáry, vidím, že ste si spomenuli! Áno, jasné, som ten, čo ho celá škola prezýva Červený čip. Teda akože mikročip, aby bolo jasné. Lebo sa stále vŕtam v počítačoch, a mojou najzákladnejšou výbavou je tablet, lebo mobil mi už dávno nestačí. Teda, ako hovorím, tablet. Ak nie zapnutý v rukách, tak aspoň nachystaný v batohu na chrbte na okamžité použitie. Oco mi kúpil za vysvečko taký, čo vydrží fachčiť aj celých desať hodín v jednom kuse. Paráda, super! Ba vlastne, tak, ako to opisujem v predchádzajúcich vetách, to dlho bolo. Až do toho nešťastného piatku, pravdaže trinásteho, aby bolo jasné…                                                – Hej ty, Červený, postav sa do brány! – prekvapil ma vtedy na ihrisku za bytovkou výkrik šiestaka Filipa alias Hamša, ktorý bol zjavne určený mne. Toho chalana sme tak volali pre jeho neskonalý obdiv k našej futbalovej hviezde Hamšíkovi, ešte aj účes, vlasy v strede hlavy vyčesané dohora na slávneho „irokéza“, mal trochu ako on.

– No a to už prečo? – nechápavo som odtrhol zrak zabodnutý do obľúbenej stratégie na monitore, keďže ma nečakane vyrušil zo sústredenej práce. Hoci boli letné prázdniny v plnom prúde, práve som budoval mesto na ukoristenom území. Mal som s tým dosť roboty a popravde povedané, nerád som sa s touto zábavou lúčil čo i len na chvíľočku.

– Tóno Straka musel ísť strážiť mladšiu sestru Kiku a nám na ihrisku chýba Dúbravka.

Brankár, pochopil som aj napriek veľkým medzerám v športovým vedomostiach. Hoci iní by si mohli myslieť, že Hamšo má na mysli mestskú časť Bratislavy. Ja však nie, veď o našom brankárovi, ktorý perfektne chytá za akýsi mančaft kdesi v Anglicku, často počujem v športových správach, ktoré má večer večne zapnuté oco. Toho, na rozdiel odo mňa, futbal berie. Teda z fotelky a s pivom v ruke pri telke, aby bolo jasné.

– Dobre, idem, ale iba na pár minút, – nechcel som si to s Hamšom rozhádzať (vedel totiž geniálne baliť najkrajšie baby, na rozdiel odo mňa) a už som stál medzi žrďami. Síce nemotorne ako kôl v plote, ale stál som tam, keď to tak chalan chcel.

Prišlo to nečakane, úplne najnečakanejšie v celom mojom dovtedajšom živote, a to už som prelúskal nejednu ťažkú hru, aby bolo jasné! Tentoraz to však hra nebola a blesk z jasného neba sa prevtelil do úplne obyčajnej lopty. Ktorýsi z chalanov prenikavo zapískal, čosi silno žuchlo, pocítil som prudkú ranu do tváre a potom… nič. Úplné ticho a najčernejšia tma, akú si len dokážete predstaviť. Ako keď v tablete dôjde baterka… blik! Mne teda došla zrazu a aj úplne, aby bolo jasné.

Až po mesiaci – veru, tak dlho ma reštartovali! – som sa dozvedel, že moja úbohá hlava stála v ceste Hamšovej dovtedy asi najlepšie trafenej strele. Tak to býva. Vždy, keď sa na mňa prilepí smola, tak je poriadne horúca a aj lepkavá!

Aj to som sa dozvedel, ako sa úplne vážne úplne všetci báli, že úplne umriem. Nečudo, vraj som padol ako presne sťatý strom, celú tvár mi zaliala krv a okolo očí a na lícach som mal kusy rozbitého skla z okuliarov. Aj to mi povedali, že drobná blonďavá Táňa zo 4. C, ktorá číta knihy rýchlo (a stále) ako nejaká skutočná elektronická čítačka, jediná nestratila hlavu (na rozdiel odo mňa!) a z mobilu okamžite zavolala 112. Aby okamžite prišla záchranka, ale úplne okamžite! No a ešte aj to mi povedali, že ma naložili do sanitky a keď s hlasným húkaním odfrčala, Hamšo odkopol loptu za plot. Hoci bola úplne nová! Ba dokonca, že si sadol na zem a plakal. Ako malé decko a to je, pripomínam ešte raz, už šiestak! Hoci sa tváril, že mu tiež niečo padlo do očí, aby bolo jasné.

Toto všetko mi, zoslabnutému a žmúriacemu (hlavne však konečne zobudenému a vidiacemu!) do stlmeného nemocničného svetla, po nekonečnom objímaní a plakaní, porozprávali mamka s ocom. Teda vtedy, keď som sa konečne po tridsiatich dňoch prebral v nemocnici nášho hlavného mesta, kde ma zobrali do parády a dali do poriadku špičkoví doktori. Ba aj ocov aj mamin spolužiak z gymnázia a lekár ujo Filip, ktorý so svojou ženou Evou a ich otravným ufňukaným Karolkom chodia občas ku nám na párty.

– Tomáš, Tomáško, Tomášinko! – to boli prvé tri mamine slová, ktoré som bol schopný po tej tme a tichu (pozor, onedlho zistíte, že to bolo všetko úplne ináč!) ako-tak vnímať. Hoci nemám rád, keď ma volá tak maznavo, vtedy mi to nebolo nepríjemné, čestne priznávam.

No a keď som už po pár dňoch vládal rozprávať aj ja (skúste, keď ste takí frajeri, hovoriť so sánkou zadrôtovanou ako pasca na myši?!), mohol som kamarátom – Hamšovi a Táni, ktorí ma chodili obetavo navštevovať, on s nerozlučnou loptou a ona so zápisníkom (vraj novinárskym!) – prezradiť všetko, čo som v tom zdanlivo nehybnom spánku zažil.

Aby bolo jasné, niečo extrémne nevídané-neslýchané, ba až úplne skutočne neskutočné! Som presvedčený, že nič také ešte v úplne žiadnej počítačovej hre nevymysleli ani tí najchýrnejší ajťácki machri v Japonsku, Amerike a či hocikde. Ba možno sa doteraz nič také nevyskytlo ani v žiadnom dobrodružnom sci-fi filme alebo v knihe. Ale to som si už nie celkom istý, tam je odborníčkou blonďavá čitateľka Táňa. Keď však budete túto knihu čítať ďalej až do konca, zistíte to sami, ba sami sa stanete odborníkmi, aby bolo jasné…

(V budúcej kapitole Tomáš alias Červený čip stretne tajomného starca a potom sa stane niečo také neuveriteľné, až to všetkým úplne zmení životy.)

Neuveriteľná návšteva z minulosti

Tomáš alias Červený čip sedí uvelebený na posteli, veľký vankúš zložený pod chrbtom, a spomína, čo sa stalo, keď ho nešťastná lopta trafila do ešte nešťastnejšej hlavy: – Decká, vtedy ma zrazu obklopili tma a ticho. Ako keď ti úplne vypne tablet, keď doň čumíš pod perinou, lebo ťa vaši naháňajú spať. No ako nečakane rýchlo som odkväcol, tak nečakane rýchlo som sa aj prebral, aby bolo jasné…

– Však to bolo dobre, že si sa prebral, nie?! – vyrazil do útoku futbalista Hamšo s istotou slávneho Messiho ťahu na bránku.

– No hej, ale zrazu bolo všetko okolo úplne iné ako predtým. Iné ako v celom mojom dovtedajšom živote! Farby svietili oveľa žiarivejšie a zvuky zneli silnejšie. Prepadol ma okamžite taký úplne čudný a zvláštny nepokoj.

– Nepokoj?! – vyšepla Táňa dievčensky bojazlivo.

– Áno a aby toho náhodou nebolo málo, ešte mi šepkal akýsi tajomný hlas odkiaľsi zhora: „Vstaň rýchlo, chlapče a choď, hľadaj na našom Slovensku múdrosť, smiech a veselosť. Hľadaj ich a nájdeš viac, ako si vieš predstaviť!“

Vyjavený Hamšo počúva s otvorenými ústami, asi aj mucha mäsiarka by v nich bez problémov zaparkovala, no pohotovejšia Táňa sa, potichu, aby kamaráta nevyrušila zo sústredenia, pýta: – Tomáško (iba ona ho tak môže volať okrem mamy), no a kto ti to šepkal?

Červený čip sa však rušiť nedá. Ani Táňou a asi by ho nevyrušilo, ani keby dnu vletela fialová krava na elektrickej kolobežke. Pokračuje ďalej, naozaj v akomsi tranze, akoby kamarátkinu otázku ani nepočul: – Neviem prečo, ale opäť sa všetko úplne zmenilo. Tentoraz som sa ocitol v akejsi neznámej krajine. Spúšťal som sa ľahko dolu šmykľavými briežkami popri potôčikoch, ťažko som stúpal hore po strmých skalnatých chodníčkoch. Chvíľu som sa brodil po členky v horúcom prachu až ma pálilo, chvíľu po kolená v chladivej rose lúk až ma chladilo. Hoci bola noc, videl som ako cez deň, lebo nado mnou svietil ako reflektor kotúč mesiaca v splne. No veľké guľaté brucho (mal ho ako sused Pišta, „ktorý pije pivo ako by nemal dna“, hovorí naša starká) mu zrazu zakryli husté obláčiky stúpajúce spoza najbližšieho kopčeka…

– Čo, nebodaj horelo? – vytresol Hamšo otázku ako loptu do žrde brány a Táňa od vzrušenia preglgla až jej trochu zabehlo.

– Aj ja som sa v úplne prvej chvíli zľakol, lesný požiar, splašene si hovorím! Vybehnem na kopček, koľko mi utrmácané nohy stačia a čo nevidím…

– Čo nevidíš?! – deti sú vtiahnuté do príbehu až po uši.

– … že na ňom úplne v pohodičke leží, chrbtom opretý o batoh, akýsi starý chlap a bafká z fajky ako komín z našej teplárne. Chápete? To z jeho fajky bol ten dym, čo ma tak veľmi vystrašil, a žiadny požiar, našťastie!

– No dobre a čo ten šepkajúci hlas? – nedá sa odbiť s predchádzajúcou otázkou Táňa.

– Tánička, dvíhaj nohy a nestoj si na kábliku! Ten predsa tiež patril jemu, starkému s bielou bradou skoro až po zem a oblečenému v takom čudnom kabáte, hádam ako z 19. storočia. Pamätáte si asi z učebnice dejepisu napríklad na Ľudovíta Štúra a na jeho kamarátov, tí tiež nosili také.

– No a čo bolo ďalej, začína to byť zaujímavé…

– Chcem starkému povedať niečo ekologické a poučné o fajčení v prírode, aby bolo jasné. No pozriem sa mu do šibalsky privretých očí a zrazu úplne presne viem: ten chlapík tam nie je náhodou. Isto má ten poplátaný batoh plný dobrodružstiev a hlavu ešte plnšiu mnohých príbehov!

– No a čo, mal? – Hamšo vystrelil ďalšiu otázku hádam ešte prudšie ako vtedy na ihrisku loptu do Tomášovej tváre.

– Jasnačka, že mal, pravdaže! Len jedným okom mrkol mojím smerom, trochu popri mne, trochu na mňa a pokojným, no istým hlasom (ako farár v kostole na dedine, kde býva starká) vraví: „Tomáš, čo sa tak vyjavene pozeráš? Sadni si rýchlo ku mne, dlho ťa tu čakám, dobre že si už konečne prišiel.“

– Ujo a vy ma poznáte aj aj moje meno viete?                                                                                                                                – Poznám, akože by som nepoznal! Veď ja poznám všetky deti. Aj tvojich starých rodičov, keď ešte boli deťmi, som poznal, aj tvoju mamu s tvojím otcom som poznal, keď ešte neboli mamou a otcom. No hlavne, a to si zapíš za uši!, poznám všetky dobré príbehy našich predkov a aj ich predkov…

– Čože, akože?! Odkiaľ ich môžete poznať? Kde ste zohnali takú aplikáciu, v ktorom obchode, na ktorej webovej stránke si ju môžem objednať a či stiahnuť? Povedzte prosím, dostal som nejaké eurá od starkej pod stromček, kúpim…

– Chlapče, nie tak zhurta, brzdi! Aká aplikácia, aký obchod a čo to ešte spomínaš? Tie príbehy si nekúpiš, iba ak knihy, kde sú už zapísané. Ja ich poznám z Gemera, Liptova, Pohronia, Turca, Oravy, zo Šariša, Kysúc a z ďalších končín nášho Slovenska. Tam sme ich kedysi s kamarátmi pozorne počúvali. Ba skôr zbierali sme ich ako zrnká zlatého pokladu a zapísali nimi nejeden papier. Aby napokon ostali uložené v knihách a všetci, ktorí ich budú čítať, sa z nich poučili i zabavili sa na nich.

– Starký, teda neviem… no dajme tomu, že vám verím… nie úplne, ale zatiaľ, aby bolo jasné. Hoci, hovorím vám úplne otvorene, budete mať čo vysvetľovať! Ale postupne, ako pri ktorejkoľvek počítačovej stratégii. Najskôr mi povedzte, kto ste, odkiaľ prichádzate, ako ste sa tu ocitli, čo ponúkate a…?

– Chalani, barani, vy neviete, kto to bol? – prerušila Tomáša Táňa, uškrnula sa pobavene najskôr potichu do dlane a potom zasmiala aj nahlas až zaplnila zvončekovým smiechom celú nemocničnú izbu.

– No, aby bolo jasné, hoci mi veľa porozprával, svoje meno mi nestihol povedať… – uvedomil si Červený čip až teraz. Rýchlo sa pred sebou ospravedlnil ranou do hlavy.

– Jasné, stále sa hrabe v knihách, trénuje si hlavu, veľa si pamätá a potom frajerí, čo všetko vie! – polohlasne zahundral Hamšo. Nerád bol za hlúpeho a chcel dievčaťu dať jasne najavo, kto tu nosí kopačky. Podľa neho – odznak sily aj chytrosti.

Na Táni bolo vidno, že je naozaj o poriadny krok, čo o krok, o veľký skok!, pred kamošmi, že vie oveľa viac ako oni len neveľmi tušia. No a to jej stačilo len doterajšie Tomášovo, hoci poriadne farbisté, to mu treba čestne a spravodlivo uznať, spomínanie. To je hlavička, naša Tánička!

Aj sa už nadychovala, že chalanom povie niečo viac, veď boli predsa kamaráti, keď vtom ktosi silno zaklopal na dvere. Deti sa strhli na nečakaný hlasný zvuk a Hamšo, zvyknutý rýchlo konať, sa pohol k dverám, že ich otvorí. No nestihol. Skôr ako položil ruku na kľučku, otvorili sa akoby samé prudko zvonku a dnu vošiel ten, ktorý klopal. Rozhodným krokom človeka zvyknutého neotáľať a bez náznaku zaváhania zastal pred nimi ako živá socha. Táňa sa obrátila od Tomáša, na ktorého sa doteraz pozerala, a ešte viac vyvalila aj tak naširoko otvorené modré oči.

Ba aj zalapala po vzduchu ako (zlatá) rybka na suchu a neveriaco vykríkla tak, až sa jej sýty hlas odrazil od bielych stien: – Pavol Dobšinský! Chalani, ja odpadnem, veď to je predsa Dob-šin-ský!!!

(V budúcej kapitole deti zistia, že sa môžu, hoci to znie neuveriteľne!, vďaka sile príbehov cestovať v čase aj v priestore.)

Úplne všetci zmizli!

Bol to naozaj obraz ako z dobrej nemej komédie. Ako z niektorej grotesky s Charliem Chaplinom a či Laurelom a Hardym, ktoré občas pozeráva Tomášova starká na DVD, keď je jej smutno a chce sa rozveseliť.

Teda takto to vyzerá v nemocničnej izbe. Zdrevenený Tomáš leží ešte meravejšie ako doteraz. Táňa skutočne spadla (ako to predpovedala) vedľa neho na paplón ako podťatá a Hamšo čumí, akoby Messiho videl kopnúť penaltu hádam dvadsať metrov nad bránu. Iba ten chlapík, ktorý vošiel dnu, starký s obláčkovo bielou bradou, oblečený v staromódnom kabáte, stojí spokojne vo dverách. Trochu sa pohupuje na pätách a na špičkách a ešte spokojnejšie (ak je to vôbec ešte možné!) sa usmieva.

„Keby nemal uši, smeje sa určite úplne okolo celej hlavy. Hoci, musím uznať, sympatickejší úsmev som doteraz nevidel,“ skrslo Tomášovi v mozgu trénovanom počítačovými hrami a zvyknutému všímať si všetky detaily.

– Dobrý deň, deti! Tak čo? Haló, ožite, prehovorte konečne, povedzte mi, ako sa máte? Vidím a počujem, že predstavovať sa už nemusím, Táňa ďakujem! No hádam, kým sa preberiete, iba rýchlo vysvetlím, ako som sa dostal až sem. Teda, ak chcete, ak vás náhodou pri niečom vážnejšom nevyrušujem? – príjemný úsmev dopĺňa aj príjemný hlas.                                                                                                                                        Trojica detských hláv ešte stále bezhlasne, no súhlasne prikývla. Ako by pre nich ešte stále platilo obdobie nemého filmu.

– Dobre teda, rýchlo a názorne vysvetlím, aby sa vám vrátila reč. Vyzerá to na prvý pohľad neuveriteľne, no je to všetko vlastne veľmi jednoduché. Keď sa totiž niekto udrie do hlavy tak silno, až tvrdo zaspí na viac ako desať nocí, ako tuto Tomáš, prisnijú sa mu príbehy jeho predkov. Neviem, a ani ma to vlastne nezaujíma, prečo je to tak, ale funguje to už dosť dlho. Ba vlastne, odkedy si svet pamätám, no a, verte, pamätám si už skutočne veľmi veľa. Skrátka, tak živo sa tomu človeku snívajú sny, až ho celkom celého vtiahnu do seba. Ako hladná žaba do otvorenej papule maličkého komára, rozumiete? Chlapče, Tomáš, zdá sa mi, že si práve o tom chcel hovoriť, keď som vošiel, však? Pokračuj, vyzeráš, že ty už dokážeš hovoriť…

Bolo to tak a spamätaného Tomáša nebolo treba dvakrát prehovárať, aby pokračoval v začatom príbehu. Rád bol odmalička stredobodom pozornosti (hlavne pred dievčatami, a už dlhšie najviac pred Táňou, ktorá sa mu páči) a veľmi rád mal aj napínavé príbehy. Čím napínavejšie, tým lepšie! Navyše, čo bola úplná novinka, v tomto sám aj vystupoval…

– Tak je decká, keď sme sa zoznámili tuto so starkým Pavlom (kázal mi, aby som ho tak volal), opýtal sa ma, ktorú slovenskú ľudovú rozprávku mám najradšej. Tie ma už síce dosť dlho nepriťahujú, radšej mám kadejaké aplikácie (teda „apky“) a hry v mobile a či v tablete, no spomenul som si. Asi vďaka spomienke na starkú, na otcovu mamu z Liptova. Presnejšie na jednu smiešnu, ktorú mi práve ona čítavala ešte ako malému, keď ku nám prišla na návštevu. Na takú o jednom Ďurovi-Truľovi…

– Viem, cha, cha, cha! – so smiechom vyprskla Táňa, ktorá tiež ožila ako keď kvet pofŕkajú (živou) vodou.

– To je príbeh o chudákovi hlupákovi, ktorý všetko doplietol. Hrach si pred jedením krájal na štvrtky a plátno predal vŕzgajúcemu drevenému kolu, lebo si myslel, že to nevŕzga, ale že rozpráva…

– … a  namiesto mladej ženy, nevesty, si do svadobnej postele vopchal smradľavú a bradatú kozu! – doplnil ju spokojnosťou žiariaci Dobšinský. Bolo na ňom vidno, že je veľmi rád, keď má v rozprávaní takú šikovnú pomocníčku.

– No a vtedy, presne vtedy, sa to stalo, aby bolo jasné! – prebral starkého štafetu v reči Tomáš alias Červený čip.

– Keď ste sa v rozprávaní dostali sem, úplne všetky farby zrazu zjasneli a úplne všetky zvuky zosilneli. Cítil som sa, verte – naozaj!, ako na veľkom kolotoči, ktorý vždy zmontujú na parkovisku za kostolom, keď máme dni mesta. Od strachu som zavrel oči a stisol ich tak silno, až ma viečka rozboleli. No a keď som ich opäť otvoril, ležal som tu na nemocničnej posteli a objímali ma rodičia.

– No a nič viac, to je všetko?! – tváre Táne a Hamža sa pretiahli od sklamania tak, že vyzerali ako gumené masky z ktorejsi hororovej komédie.

– Tomáš, chlapče, teraz neprestávaj hovoriť, spomeň si, čo sa ešte udialo, nebolo toho málo! – povzbudzoval detského rozprávača starký Pavol.

– Viem, už viem, spomenul som si, konečne to viem! Kázali ste mi povedať verš: „V rozprávke je veľká sila – a za slovom čas sa míňa!“

– Presne tak, Tomáš si chlapík, výborne! Tak čo, skúsite to povedať teraz aj tu, Táňa, Filip a Tomáš? Pravda, ak sa nebojíte? – podpichoval trojicu Dobšinský a z očí mu sršali iskierky iba trochu schovávaného šibalstva. Nenápadného ako… fialový slon a či modrá krava a či červený zajac… a či celý takýto zverinec dokopy.

Traja kamaráti sa, pravdaže, nebáli. Teda, popravde povedané, trochu aj báli, ale hanbili sa to jeden pred druhým, druhý pred tretím a všetci pred starkým priznať. Smelo sa teda pozreli na seba, žmurkli každý najskôr ľavým a potom pre istotu aj pravým okom (to bol ich kamarátsky signál, ktorý si pred časom vymysleli), odhodlane sa chytili za ruky a začali opakovať čarovnú vetu. Najskôr potichu, no každé slovo o niečo hlasnejšie ako to pred ním, a keď už úplne nahlas kričali slovo „míňa“ – stalo sa to!

Odkiaľsi sa cez otvorený oblok prihnal silný vietor a všetko v bielej nemocničnej zahalil zvláštne svetielkujúci prach.

Keď sa po chvíli usadil a opäť sa rozvidnelo, izba zívala – prázdnotou! Vlastne, posteľ, stoličky, stolík, skriňa aj polička boli na svojom mieste… No po Tomášovi, dvojici jeho kamarátov a ani po starom rozprávkarovi neostal ani tieň, ani najmenšia smietka na snehobielom koberci. Ani stopa hodná odtlačenej myšacej labky v najjemnejšom prachu. Všetci štyria zmizli tak dokonale, akoby tam nikdy ani neboli! Azda sa prepadli pod čiernu zem a či ich čosi odvlieklo kamsi do iného času a priestoru, do inej dimenzie?!

(V budúcej kapitole jeden spisovateľ píšuci povesti deťom prezradí, v čom je skrytá neprekonateľná sila spojených prútov.)

Tri spojené prúty nezlomíš

Veľký kolotoč sa zastavil tak prudko a nečakane, ako nečakane sa aj rozkrútil. Jasné svetlá i silné zvuky razom ustali, deti bojazlivo otvorili oči, pomaly rozlepili jedno a potom aj druhé. Trochu ich myklo, Táňu asi najviac, bola najbojazlivejšia, lebo si uvedomili, že stoja v kúte neznámej miestnosti. V jej strede trónil veľký drevený písací stôl a pri ňom stála jednoduchá, na prvý pohľad pohodlná stolička. Pri stene zas najviac miesta zaberala rozložitá knižnica plná až po strop rôznych kníh s rôznofarebnými obálkami a kadejakými, hlavne však detskými, časopismi. Pocity každého z pútnikov časom sa trochu líšili, no jedno bolo jasné každému z nich. Toto určite nie je nemocničná izba, v ktorej len pred chvíľou opakovali čarovnú rečňovanku tak, ako im to kázal starký Pavol.

– Funguje to! Decká, úplne a opäť to funguje! – ako prvý vyšepol v reakciách najbystrejší Tomáš. Ba chcel i radostne skríknuť, no zadržala ho ruka starkého Pavla, ktorý mu stisol plece. Chlapec pozrie naň a vidí, že rozprávkar druhou rukou ukazuje na nevysokého muža sediaceho za stolom. „Zvláštne, najskôr som si ho vôbec nevšimol, to asi kvôli tomu prekvapeniu…“, čuduje sa v duchu nedávny pacient svojej neobvyklej nepozornosti.

Muž zatiaľ so sústredeným výrazom na okrúhlej tvári čosi starostlivo píše do veľkého zošita. Vidno na prvý pohľad, že ho táto robota baví a úplne odrezáva od diania vôkol. Iba občas si prstami ľavej ruky napraví okrúhle okuliare („Sú ako lenonky, ktoré má odložené oco medzi svojimi cennosťami s mladosti“, pomyslel si Tomáš, prekvapený takouto nečakanou podobnosťou.)                                                                                                                          – Poznám ho, to je určite Jozef Cíger Hronský, – vtom Tomáša štuchla do boku natešene Táňa tak, až ho od nečakaného a prudkého dotyku myklo. Vtedy od nahromadeného vzrušenia zabehlo Filipovi alias Hamšovi. Prudko sa rozkašľal, muž pri stole sa strhol na hlasný zvuk, svižne sa obzrel a hľadel priamo na nepozvaných návštevníkov.                                                                                                                               – Aha, Paľko, no pekne vítam u nás! Vidím, že si prišiel s ďalšími novými kamarátmi. Vlastne, prepáčte mi moju neúctivosť, to tá moja robota, vitajte všetci!                                                                                                                                              Bez nejakého väčšieho prekvapenia, akoby podobných návštevníkov čakal odjakživa, rezko vyskočil skokom čiperného človeka, ešte si spoločensky zapol gombíky na pohodlnom saku a už im aj podáva ruku. Jednému za druhým, ba pred Táňou sa aj trošku uklonil ako pred princeznou zo starodávnej rozprávky.

– Jožko… hm, prepáč, opäť prichádzam neohlásený, ale veď vieš, že to ináč s týmto našim samopašným kolotočom nejde, – ospravedlňuje sa rozpačito Dobšinský a obracia sa k deťom.

– Táňa, máš opäť pravdu. Sme v Krupine na strednom Slovensku medzi kopcami, ktoré v minulosti ponúkali bohatstvo vzácnych nerastov, a stojíme priamo v pracovni pána učiteľa a tvorcu pekných kníh Cígera Hronského. No, pán spisovateľ, vidím, že opäť na niečom novom usilovne pracuješ. Vždy keď prídem, nájdem ťa pri tom stole. Raz sa zmeníš na jednu z jeho stoličiek, uvidíš! – žartuje rozprávkar a vidieť, že obom mužom je podobný humor blízky a že nežartujú spolu takto po prvý raz.

– Pravdaže pracujem, aby som stihol všetko, čo chcem, skôr ako sa zmením na tú stoličku, ako mi prorokuješ. Ako prorok Rak z ľudovej rozprávky… No, skrátka, darí sa mi už dlhšie zapisovať povesti z našej dávnej histórie, aby si ich mohlo prečítať čo najviac detí. Aj sa poučia, aj sa zabavia, aj… Ozaj, hostia moji milí, kamaráti, chcete si jednu vypočuť? Zvedavý som, či sa vám bude páčiť a či jej budete rozumieť…

Deti nadšene prikývli, hlavne čitateľka Táňa, ktorá bude asi prvý raz v živote úryvok z knihy skôr počuť, ako si ju bude môcť celú aj prečítať. Aj na chlapcoch vidno, že ich začína toto dobrodružstvo baviť. „Škola hrou sa začína!“, povedal si v duchu Dobšinský a od radosti pomädlil rukami o seba tak, až sa mu spomedzi nich zadymilo. (Tie jeho dymenia!)

Spisovateľ zobral zo stola zošit, do ktorého predtým písal, chvíľu v ňom zamyslene listoval a potom začal čítať pokojným hlasom: „Keď umieral mocný kráľ Svätopluk, slávny zakladateľ a potom aj panovník Veľkomoravskej ríše, pri posteli stáli jeho traja synovia. Mojmír, Svätopluk a Predslav, tak sa volali. Kráľ sa na nich smutne pozeral zhasínajúcimi očami a poslednou iskierkou umu myslel na svoj ľud i na ríšu, ktorú vybudoval. Zdvihol slabú ruku, pokiaľ mu to ešte posledné sily umožnili, a ukázal ňou do kúta siene. Tam stál o stenu opretý zväzok zviazaných prútov. Sluha, čakajúci na tento pokyn, ku nim pobehol, podal mu ich a panovník kázal, potichu no neústupne, najstaršiemu synovi: „Synak, zlom ich!“ Ten sa pokúsil splniť príkaz, no nech robil, čo robil, prúty nezlomil. Nevládal, hoci bol mocný a ťažkým mečom švihal ako prútikom. Po ňom tak isto pochodili i dvaja mladší. Všetci traja, ešte zadychčaní od námahy, a zneistení výsledkom márnej snahy, hľadeli s nevypovedanou otázkou v očiach na otca. Vtedy kráľ Svätopluk opäť kývol na sluhu a kázal mu zväzok prútov rozviazať a podávať mu ich postupne. No a hoci bol v dychu blížiacej sa smrti slabý, jeden za druhým zlomil ľahko. Opäť sa zahľadel na synov, ukázal na úlomky pri posteli a povedal prekvapivo silným prorockým hlasom: „Takto to bude aj s vami, synovia moji. Alebo nebude. Záleží iba na vás. Kým budete stáť pri sebe, držať spolu ako zväzok prútov a chrániť sa navzájom, nik vás nepremôže. Keď sa však rozdelíte a každý bude ťahať iným smerom ako neposlušné kone v záprahu, zničí vás i slabá ruka.“

To boli posledné slová veľkého a slávneho panovníka, vzápätí klesol na lôžko a umrel. Zhasla svieca jeho života, zadymila posledným dymom a s ňou, žiaľ, zhasla aj dovtedajšia bratská súdržnosť jeho synov. Zabudli veľmi rýchlo na otcovu radu. Rozhádali sa ako vlci nad korisťou, odpudili, nuž rozpadla sa potom aj mocná ríša, ktorú za cenu mnohých obetí vybudoval ich otec, veľký kráľ starých Slovákov…“

– Tak nejako to, deti moje, bolo kedysi dávno a tento príbeh, či presnejšie povedané povesť, nájdete v mojej knihe Slovenské povesti.

– Ujo spisovateľ, prezraďte nám, budú tam aj ďalšie podobné? – Táňa chce využiť rozhovor s Cígerom Hronským a dozvedieť sa čo najviac o jeho zaujímavej práci a aj jej výsledkoch, pútavých knihách.

– Pravdaže, dievčatko, ešte sa tam dočítaš, prečo je Váh divá rieka a prečo je toľko červených kvetov po Tatrami, o Jutrobogovom kováčovi, krásnej deve Lietave i čabradskom hvezdárovi, ale aj o skamenených peniazoch… Dosť tam toho ešte nájdeš. No nič, dobre sa mi s vami rozpráva, ale treba vedieť prestať aj v najlepšom.

– Na rukopis už čakajú vo vydavateľstve, však? – s pochopením na učiteľa a spisovateľa pozrie starký Pavol.

– Veru, Paľko, veď to aj sám dobre poznáš zo svojho spisovateľovania a tiež aj zo zbierania rozprávok. Priatelia moji mladí, zdržal som sa, musím písať ďalej, čas sa míňa…

Len čo Cíger Hronský povedal slovo „míňa“, zdvihol sa nám už známy vietor a opäť všetko zahalil svietiaci prach. Kamaráti však už necítili strach ako predtým. Pochopili bystrými detskými umami, že ich vír času určite opäť zanesie k niekomu zaujímavému a k niečomu dobrodružnému. Kde sa ocitnú tentoraz, koho stretnú a čo zažijú?! To boli otázky, ktoré ich, vlastne ako jediné pevné puto priťahovali k budúcemu miestu ich dobrodružstva…

(V budúcej kapitole sa dočítate nielen o slovenských horách, ale aj o vzdialenej exotickej Afrike, ktorá je našim cestovateľom takmer na dosah ruky.)