Igor Válek: Povesti o slovenskej vode, Vydavateľstvo MS, 2020

179

Voda – zázračná tekutina – je prazákladom života. Vedeli o tom ľudia vo všetkých kútoch sveta, keď si rozprávali príbehy o živej vode. Aj v slovenskej povesťovej klenotnici nájdete zázračnú vodu, živú i mŕtvu, pokojnú aj divú, priezračnú aj mútnu… Plnú osudov ľudí aj tajomných bytostí, dobrodružstiev aj poučenia. Autor úspešnej „vodnej trilógie“ (Povesti o slovenských riekach, Povesti o slovenských liečivých prameňoch a  kúpeľoch, Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách) vybral teraz do jednej knihy tie najkrajšie mýtické príbehy s tematikou vody. Navštívite v nich bájne rieky, plesá, jazerá i vodopády od východu na západ, od severu na juh Slovenska. Stretnete v nich tajuplných vodníkov, škriatkov, víly, žabiu kráľovnú i čerta. Dozviete sa, ako sa zrodil Dunajec, že rieka Nitra zachránila kaplnku, že Váh je hore orol a dolu rieka, prečo Hron tečie spod Kráľovej hole až do mora a prečo rieka Orava spieva. Lúčanský vodopád ponúkne úľavu, Brankovský záchranu kurucom, Ráztocký ukrýva Jánošíkov poklad a Šútovský inšpiráciu maliarovi Benkovi… Spoznáte ako ženský vtip rozosmial cisárovnú; dunajský rybolov na Štedrý deň, i to, ako zvonia dukáty kastelána V Bojniciach. Stretnete Rimanov v Dudinciach, Cyrila a Metoda pri brode cez Moravu, štúrovcov pri studničke pod Tatrami. Toto a ďalšie zaujímavé príbehy po­núka kniha, ktorá je zavŕšením jedinečného projektu.

 Liečivý Lúčanský vodopád

Ako medzi zvieratami majú najlepšiu pamäť tie najväčšie, v krajine si zas najviac pamätajú kopce. Nečudo, staré sú dosť, stáli pri jej zrode a od začiatku zo svojej výšky hľadia na všetko, čo sa pod nimi deje. Ba často nemajú inú prácu, len ju chrániť. No kto chce zo srdca chrániť, musí svojho chránenca aj dobre poznať, mať ho rád a mať aj dobrú pamäť.

Toto všetko staroslávny Choč mal a tomuto obrovi v hrudi navyše tĺklo aj prekvapivo mäkké srdce, hoci telo mal tvrdé, skalnaté. Nehanbil sa za svoju vnútornú mäkkosť a slzami preliatymi nad pohnutými ľudskými osudmi často pridájal Lúčanský vodopád. Ten bol, ako všetky vodopády, raz na vodu bohatší, inokedy chudobnejší. Raz sa však skoro vylial z miesta, ktoré mu bolo určené, lebo majestátny Choč bol priveľmi dojatý životom rodiny, ktorý sledoval…

To sa na jeho úpätí, pri nohách stolca, na ktorom sedel, usadili vedľa seba tri rodiny troch bratov: drevorubačova, pastierova a uhliarova. Na peknej a širokej poľane, lebo im to dovolil zemepán, ktorému patrila. Boli to úplne prví usadlíci v tomto kraji a aj preto to nemali ľahké. Dookola nič súce, všetko halí temrava hustých lesov – tu však chceli stvoriť svet pre svoje svetlé životy. Proti sa však postavili v lesoch na seba natlačené veľké stromy a silnými koreňmi si bránili svoju zem. Práve tú však zo všetkého najviac potrebovali aj rodiny prišelcov, no a chcel ju od nich aj pán.

Pustili sa teda bojovať odveký boj. Les nechce prepustiť ani piaď zo svojho odvekého majetku a človek tiež potrebuje čo najviac miesta. Boli ako oheň a voda. Pod Chočom vtedy akoby neustále hrmelo, no neblýskalo sa. Čudná búrka! No nie je to búrka, to drevorubač Ondrej a jeho dvaja susedia ťažkým sekerami rúbu les a hrmocú pri tej ťažkej robote.                                                                                                                           Na toľké hrmenie dohrmel aj zemepán, vyrušený zo svojho pohodlia a aj poriadne zvedavý. Pridržal spoteného hnedáka chlapom za ich nemenej spotenými chrbtami a pozerá sa. Nepáči sa mu však, čo vidí, nespokojne hlavou krúti až mu fúzy poletujú okolo nej a tiež hrmí hrubým slovom: – No ale či som vám kvôli takejto robote dovolil tu žiť? Slabo rúbete, pomaly z hory odbúda. Pošlem na vás hajdúchov s bičmi!

Na hrubé vrece hrubá záplata. Dvaja chlapi síce sklonili chrbty, no Ondrej nie. Bol z nich najtvrdší, neudržal si jazyk za zubami a odfrkol na urážku tak, akoby zaťal sekerou do kmeňa stromu: – Nedobre hovoríte, pán náš! Nepotrebujeme, aby nás niekto bičom naháňal, ale potrebujeme, aby nám ďalšie ruky s ďalšími sekerami pomáhali.

Po ňom sa odvážil hlesnúť aj uhliar Martin: – Nerobíme málo, len nám od toľkej lopoty ustali ruky…

– Ba ani chrbty a kríže nemáme zo železa! – nechcel ostať bokom pastier Štefan, hoci bol najmladší.                                                                                                                  Zemepán má však svoj rozum a robotnému uvažovaniu nerozumie, lebo nechce.                – Teda čerstvých rúk sa vám zachcelo, lenivci?! A čo ruky vašich žien a detí, hlivejú, hlivejú? Ale to sa od zajtra zmení! Každý človek, ktorý na tejto poľane do úst jedlo nesie, bude aj rúbať a klčovať.

Proti rozkazu pána, ktorý ani na odpoveď nepočkal a odcválal, niet odvolania. Na druhý deň, ledva sa nad Chočom rozvidnelo, už všetko, čo malo ruky a vládalo, rúbalo. No, vládalo – nevládalo. Veď ako dlho sa vládze ťažkou sekerou proti hrčavému stromu oháňať drobná a či samodruhá žena? Ako dlho dokážu hrubé korene pňov zo zeme vyvracať ešte drobnejšie dieťa alebo hoci aj mladíci a devy, ktorým sa telá životnou silou ešte len nalievajú?

Odpovedí na tieto otázky sa nešťastníci dočkali onedlho. Najskôr neustávajúca únava a neústupný les zlomili spomínanú trojicu chlapov. Po nich odpadli ženy a deti lopotiace s nimi. Do ťažkej roboty sa museli zapriahnuť aj tí, ktorí sa dovtedy starali o stravu a ďalšie potreby rozrastajúceho sa ľudského kŕdlika. Aj pastierov mládenček Janko odovzdal ovčí kŕdlik mladšiemu bračekovi Paľkovi a chytil do ruky sekeru.

Keďže otec bol popri ťažkej robote aj po nociach dobrý chlap, postupne sa k Jankovi pridali ďalšie štyri páry rúk – dvoch dievčeniec a dvoch chlapcov. No a tak sa pod Chočom aj ďalšie deti rodili a hrmenie rubárskej roboty neutíchalo dlhé roky.

Už ani pánovi, tiež starol, sa nechcelo chodiť na kontrolu, na lopotníkov posielal brechať sluhov. No a viete, panský sluha je často horší ako pes! Ktorýsi takýto Pišta vysnoril, že Jankova mať, zmorená lámkou aj vekom, už nechodí rúbať.

– Žena jedna netrebná, ulap sekeru a obracaj sa, ako pán kázal, ináč uvidíš! – rozkričal sa na chuderu a ešte ju aj švihol bičom.

Ba, veru, aj uvidela. Ešte tri dni sa chodila mordovať medzi stromy, no na štvrté ráno sa už nemohla ani z prične v biednej chatrči na nohy postaviť.                                                                                                                     – Deti moje, celé telo mám ako v ohni, všetko ma bolí a všade ma láme… – iba toľko vládala Jankovi a jeho súrodencom vyšepnúť. Boli to však dobré deti, nemohli dopustiť, aby ich jediná mať, ktorá ich na svet priviedla a pri živote držala, takto trpela. Ba nebodaj, aby sa pobrala za otcom, ktorému povyše hory ku krížiku chodili od minulej jari na hrob klásť kvietky.

– Musíme mamke pomôcť, choďte každý jedným smerom a hľadajte kvietok zvaný černobyľ. Z toho uvaríme čaj a keď ho bude každý deň aspoň mesiac popíjať, uľaví sa jej, – rozhodol Janko.

Deti sa rozpŕchli ako kvapky rosy, on sám sa vybral do neďalekej doliny. Spomenul si na otcove slová, ktorý mu rozprával, že práve v nej ten kvet rastie pri vysokej bielej skale. Chodí, Janko, dlho chodí, no nič nenachodí. Už sa chcel na päte obrátiť, že sa vráti a bude v hľadaní pokračovať zajtra… No vtom posledný denný lúč zasvietil do redšej hory a od čohosi sa jasne odrazil. Tam stojí biela skala a vedľa nej sa stelie koberec z kvietkov černobyľu! Od toľkého chodenia, hľadania a náhlej radosti zrazu na Janka padla únava hádam ťažšia ako tá skala. Až sa mu hlava zakrútila a musel si sadnúť. No a keď si sadol, razom zadriemal. Nie nadlho, keď mu klipkajúca hlava udrela o hruď, hneď bol na nohách. No až vtedy sa strhol, lebo vidí, že neďaleko neho stojí starček. Belší ako skala, len modravé oči na bradatej tvári mu svietia ohňom života a teplou láskavosťou.                                             – Pánboh daj šťastia, mládenec!                                                                                      – Pánboh daj aj vám, starý otec!                                                                                    – Si prekvapený, že ma tu vidíš?

– No… aj som zaspal, aj som si myslel, že som tu úplne sám…                                          – Veď aj si, to len ja tu žijem od nepamäti a viem všetko o tunajších horách, zvieratách a rastlinách.                                                                                                                    – Tak mi, starký, poraďte, ako pomôžem tamtým černobyľom mojej na smrť chorej mamke?!                                                                                                                     – Dobré máš srdce, synak, no vedz, že čaj, ktorý z tých kvietkov uvaríš, síce pomôže, ale iba na chvíľu.                                                                                                                – Čo mám teda robiť, pomôžte?!                                                                                    – Hja, chlapče, tu som aj ja s radou krátky, ale viem, kto naisto tvojej mamke od hroznej lámky pomôže. Dobre ma počúvaj!                                                                          Janko počúva, pre istotu aj dych zadržiava, aby mu ani jedno starcovo slovko neušlo, lebo ten hovorí dosť potichu a aj nočná zver sa už okolo začína revom ohlášať.                          – Už zajtrajšiu noc sa vo vašej osade, keď bude najjasnejšia hviezda -večernica na oblohe najvyššie, zjaví čarovná víla. Neboj sa jej a nasleduj jej kroky. Povedú ťa k žltým skalám rastúcim na úbočí Choča, ktoré sú nad seba naskladané ako nejaké terasy. Tam sa víla prstom dotkne najvyššej a z tej vytryskne vodopád. K nemu na druhý deň odnes mať, namáčaj jej tými vodami celé telo a uvidíš, čo sa stane.