Iniciatíva hnutia zdola (Prijatie zákona o česko-slovenskej federácii v roku 1968 – významný medzník na ceste k samostatnej Slovenskej republike)

393

V polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia rezonovala na Slovensku požiadavka nanovo riešiť slovensko-české vzťahy. Hospodárska kríza znamenala v roku 1962 nielen totálny krach ambicióznych plánov tretej päťročnice, ale rýchlo prerástla do politickej krízy a zasiahla aj samo centrum moci reprezentované prvým tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom ČSSR Antonínom Novotným. V roku 1963 vystriedal Alexander Dubček na poste prvého tajomníka ÚV KSS Karola Bacílka. V protiklade s postojmi nového vedenia KSS, ktoré naďalej obhajovalo asymetrický model riešenia slovensko- českých vzťahov, začali sa na Slovensku čoraz väčšmi ozývať hlasy volajúce po novom štátoprávnom usporiadaní. Nositeľmi názorov na novú štátoprávnu úpravu sa stala nastupujúca generácia štyridsiatnikov – ekonómov, právnikov, jazykovedcov, historikov, sociológov, filozofov. Spoločenské iniciatívy, akými boli požiadavka na uzákonenie Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska, na používanie národnej zástavy a národného znaku, uzákonenie slovenčiny ako štátneho jazyka; kritika exploatácie slovenského hospodárstva a ľudských zdrojov alebo postavenia Slovenskej národnej rady, vyústili nakoniec do celospoločenskej požiadavky federalizácie Česko-Slovenska. Na rozdiel od avizovanej reformy socialistického systému hnutie za federáciu nebolo iniciované a organizované z ÚV KSS alebo z ÚV KSČ. Do roku 1968 nenachádzalo pochopenie ani podporu v ústredných orgánoch moci, či už v Bratislave alebo Prahe. Českí reformní komunisti nielenže nerátali vo svojich plánoch s federalizáciou republiky, ale nepokladali ani len za potrebné zaoberať sa riešením slovenskej otázky. Slovenské národnoemancipačné hnutie za federalizáciu republiky bolo typickým občianskym hnutím zdola, ktorého cieľom bolo skoncovať s hegemónnou politikou českého centralizmu a vydobyť pre Slovensko národnoštátnu suverenitu. Na čele tohto hnutia stál všeobecne uznávaný Gustáv Husák, ktorý sa od roku 1964 začal politicky angažovať a stal sa významnou osobnosťou slovenských reformných komunistov – ich veľkým víťazstvom bolo presadenie federatívneho usporiadania ako súčasti pripravovanej reformy socialistickej spoločnosti.

Nezastupiteľná úloha Gustáva Husáka

Federácia prestávala byť v KSČ politické tabu po konferencii slovenských a českých spoločenskovedných pracovníkov, ktorá sa konala začiatkom marca 1968 v Smoleniciach. Významnú úlohu pri obhajobe a presadení federatívneho usporiadania zohral na konferencii predovšetkým Gustáv Husák. Medzníkom bolo Vyhlásenie Slovenskej národnej rady (15. marca 1968), ktoré pripravila 11-členná skupina poslancov na čele s úradujúcim predsedom SNR Františkom Barbírkom. SNR odmietla Prahou naoktrojovaný asymetrický model a ako jediný akceptovateľný model deklarovala federáciu budovanú zdola, na národnoštátnom princípe. Historické zasadnutie SNR 14. – 15. marca 1968 ohlásilo začiatok Slovenskej jari 1968, ktorej vodcom a tribúnom sa stal Gustáv Husák.

Na snímke z 30. októbra 1968 Alexander Dubček (vpravo) s Gustávom Husákom po podpise ústavného zákona o česko-slovenskej federácii. Zdroj: archív Pavla Dubčeka

Vyhlásenie SNR významne ovplyvnilo prípravu akčných programov KSČ a KSS. V zápase za federáciu bolo rozhodujúce, že táto myšlienka si získala nielen podporu celej členskej základne KSS, ale predovšetkým podporu celej slovenskej spoločnosti. Tento národnoemancipačný zápas vedený Prahou nebol však ešte ani zďaleka vyhratý. Návrh Akčného programu KSČ, ktorý 19. marca 1968 podával Vasil Biľak na zasadnutí predsedníctva ÚV KSS, predpokladal riešenie štátoprávnych otázok v dvoch etapách. V prvej etape sa mala riešiť len otázka konštituovania a kompetencií SNR (išlo len o kozmetické úpravy), ako aj jej vzťah k celoštátnym orgánom. Až v druhej etape, v súvislosti s prípravou mimoriadneho zjazdu KSČ a avizovanými ústavnými zmenami, sa navrhovali dva varianty riešenia štátoprávnych vzťahov: prvý očakával ďalší rozvoj jestvujúceho asymetrického modelu a druhý pripúšťal aj možnosť federatívneho usporiadania. V novom vedení KSČ nebola ani po januári 1968 vôľa skoncovať s hegemónnym postavením českého národa v republike. Pokiaľ sa Česi spočiatku s blahosklonným úsmevom pozerali na úsilie Slovákov o federalizáciu republiky, po vymenovaní novej vlády na čele s O. Černíkom nastala nová situácia. Na základe vládneho uznesenia vznikol v polovici mája 1968 výbor na prípravu nového štátoprávneho usporiadania a zároveň zriadili komisiu na riešenie odborných otázok, ktorú viedol podpredseda vlády Gustáv Husák. Zápas o federáciu vstúpil do kvalitatívne novej etapy. Formu a obsah tohto zápasu však určovali nielen vnútropolitické, ale aj zahraničnopolitické faktory poznamenané prehlbujúcimi sa rozpormi medzi vedením KSČ a vedením KSSZ.

Návrhy z českej strany

V otázke príprav nového štátoprávneho usporiadania bola česká strana do mája 1968 v podstate pasívna. Paradoxné bolo, že česká politická reprezentácia sa nielenže neusilovala o vlastnú českú štátnosť, ale v podstate ju odmietala. Vo vládnej komisii vedenej Gustávom Husákom veľmi skoro nastala patová situácia. Proti návrhu na federatívne usporiadanie vypracovanom Slovenskou národnou radou postavila česká strana dva extrémne protichodné návrhy. Prvý predložili Jiří Grospič a Zdeněk Jičínský, ktorí proti národnoštátnemu princípu budovania federácie postavili princíp centralizovaného spoločného štátu so širšími kompetenciami federálnych orgánov. Tento centralizačný model „federácie“ bol v súlade s názormi českých ekonómov reprezentovaných Otom Šikom, ktorý autoritatívne upozorňoval slovenských ekonómov, aby zabudli na ekonomickú suverenitu Slovenska. Podľa Šika federácia nemôže v nijakom prípade narušiť „celistvosť jednotnej ekonomiky“. Druhý protinávrh predložil Jiří Boguszak, ktorý navrhoval spojenie Slovákov a Čechov v akomsi voľnom konfederatívnom zväzku. Presne v duchu vyhrážok Antonína Novotného na aprílovom pléne ÚV KSČ (1968): keď Slováci chcú federáciu, tak dôsledne: „Každý za své!“ Z českej strany to však boli len prázdne demagogické gestá. Oba protinávrhy boli veľmi rýchlo zmietnuté zo stola.  Ťažiskom sporov o obsah, ako aj

o podobu federatívneho usporiadania sa stala predovšetkým ekonomika. Česi od počiatku nekompromisne presadzovali centralizovaný model jednotnej ekonomiky a jednotného socialistického trhu. Za nijakú cenu sa nechceli vzdať „vymožeností socializmu“, ktoré umožňovali Prahe ekonomicky koristiť zo Slovenska. Do zápasu o ekonomický obsah federácie sa zapojili slovenskí ekonómovia Viktor Pavlenda, Ján Ferianc, Hvezdoň Kočtúch, Jozef Rosa, Pavol Turčan. Proti sovietskemu modelu centralizovanej ekonomiky presadzovali koncepciu národných ekonomík. Česká strana sa zjednotila na projekte centralizovanej federácie, pre ktorú bolo charakteristické mocensky a kompetenčne silné postavenie ústredných federálnych orgánov v ich uzavretom systéme. Tento sovietsky model socialistickej federácie sa podarilo českej strane presadiť v období normalizácie. Odvolávali sa pritom nielen na marxisticko- -leninskú ideológiu, ale najmä na bohaté sovietske skúsenosti s leninským riešením národnostnej otázky.

Na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ (8. júla 1968) sa podpredseda vlády Gustáv Husák stal predmetom ostrej kritiky tak zo strany reformných komunistov, ako aj konzervatívcov. Členovia predsedníctva sa postavili nielen proti návrhu na federáciu presadzovaného SNR, ale aj proti tomu, aby sa mimoriadny zjazd KSS konal pred mimoriadnym XIV. zjazdom KSČ, zvolaným na 9. septembra 1968. V otázke mimoriadneho zjazdu KSS išlo predovšetkým o to, kto bude stáť na čele KSS a povedie delegáciu KSS na XIV. zjazd KSČ. Na Slovensku sa vo všeobecnosti očakávalo, že na zjazde KSS dôjde k zásadným personálnym zmenám. Vasila Biľaka vystrieda vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS Gustáv Husák a novozvolený ÚV KSS ovládnu národne orientovaní reformní komunisti. Z tohto scenára mala Praha veľký hlavybôľ. Ako východisko navrhovali členovia predsedníctva ÚV KSČ, aby namiesto mimoriadneho zjazdu KSS sa konala pred mimoriadnym XIV. zjazdom KSČ konferencia KSS, na ktorej by delegáti prediskutovali rozličné varianty štátoprávneho usporiadania. Federácia mala v tomto prípade poslúžiť ako ventil, ktorý mal odviesť pozornosť delegátov od hroziacich personálnych zmien vo vedení KSS. Podľa platných Stanov KSČ konferencia nebola kompetentná voliť nový Ústredný výbor KSS, a preto Vasil Biľak mohol aj naďalej zostať vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS.

Banskobystrická konferencia

Historická úloha rozhodnúť o tom, či mimoriadny zjazd KSS sa bude konať pred, alebo až po mimoriadnom XIV. zjazde KSČ, pripadla Krajskej konferencii KSS v Banskej Bystrici, ktorá sa začala 13. júla 1968. Šanca pražského vedenia KSČ ovplyvniť rozhodnutie konferencie v otázke termínu zvolania mimoriadneho zjazdu KSS bola v podstate nulová, keďže vedúci tajomník Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici Anton Ťažký patril k Husákovým prívržencom. Prejav Gustáva Husáka na krajskej konferencii bol najostrejšou kritikou politiky českého hegemonizmu, aká vôbec odznela po roku 1945: „Asi dve percentá ľudí z celej tej ohromnej masy v Prahe (ktorá vládne v republike) sú Slováci. V politických špičkách je na majorizácii založený ÚV KSČ a predsedníctvo tohto orgánu. Na tom je založený parlament, na tom je založená vláda.“ Podľa Husáka sa slovenská otázka dá demokraticky vyriešiť, „len sa musí dakto vzdať privilegovaného postavenia v tomto štáte, ktoré mal. A nemyslieť si, že pod novým heslom federácie udrží svoje staré postavenie. Sú len dve možnosti: alebo budeme mať čo hovoriť do spoločných celoštátnych vecí ako rovný partner, alebo zas nás bude niekto chcieť tlačiť do úlohy podnájomníka v tomto štáte a to odmietame.“ Husák nebol členom ÚV KSS ani ÚV KSČ. Jeho pozícia v komunistickej strane bola v podstate bezvýznamná. Pri presadzovaní federatívneho usporiadania sa však mohol oprieť o ten najsilnejší mandát, o podporu širokých vrstiev slovenskej spoločnosti, najmä o podporu slovenských reformných komunistov, inteligencie a mládeže.

Na reakciu z Česka nebolo potrebné dlho čakať. Delegáti Mestskej konferencie KSČ v Prahe a delegáti Juhomoravskej krajskej konferencie KSČ v Brne navrhovali, aby v otázke nového štátoprávneho usporiadania sa uskutočnilo „ľudové referendum“. Nech občania rozhodnú, či chcú alebo nechcú federáciu. Samozrejme, výsledok takéhoto referenda bol už vopred známy. Znemožniť vytvorenie federácie na národnom princípe, a to prostredníctvom referenda, populisticky presadzovali aj niektorí muži januára, najmä predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský. V tejto otázke sa českí reformní komunisti veľmi rýchlo zhodli nielen s Indrovými konzervatívcami vo vedení KSČ, ale aj s Novotného dogmatickými sektármi. Celé to pestré politické spektrum spájala ideológia čechoslovakizmu, úsilie udržať hegemónne postavenie českého národa v republike, ktoré sa za vlády Antonína Novotného stalo súčasťou štátnej doktríny. Predsedníctvo ÚV KSČ nakoniec kapitulovalo pred slovenským národnoemancipačným hnutím, ktoré evidentne nadobúdalo na sile. Napokon sa vo vládnej komisii pohli ľady a 8. augusta 1968 poslal podpredseda vlády Gustáv Husák Návrh zásad federatívneho usporiadania ČSSR prvému tajomníkovi ÚV KSS V. Biľakovi so žiadosťou na ich posúdenie Ústrednému výboru KSS zvolanému na 22. augusta 1968. Návrh zásad federatívneho usporiadania sa pripravoval ako základná politická smernica na rokovanie mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ a prerokovať ho mala aj vláda, Česká národná rada, ako aj Slovenská národná rada.

Prezident ČSSR Ludvík Svoboda podpisuje 30. októbra 1968 na Bratislavskom hrade ústavný zákon o česko-slovenskej federácii. Foto: ČTK

Situácia po okupácii

Po 21. auguste 1968 vznikla v ČSSR nová situácia. Po podpísaní Moskovského protokolu sa politika normalizácie niesla na vlne upevňovania centralizovaného modelu socialistickej spoločnosti. Federácia budovaná zdola, ako ju navrhovala SNR, sa stávala bezpredmetnou. Pokračujúce útoky z českej strany, a to či už z radov reformných komunistov, konzervatívcov alebo dogmatických sektárov, sa naďalej zameriavali predovšetkým proti koncepcii národných ekonomík, ktorú po roku 1970 odsúdili a kritizovali ako prejav revizionizmu. A je len šťastím, že Národné zhromaždenie prijalo 27. októbra 1968 ústavný zákon číslo 143/1968 o česko-slovenskej federácii a do platnosti vstúpil 1. januára nasledujúceho roku. V onom kritickom období projekt federácie stál a padal s Gustávom Husákom. Reálne hrozilo, že federácia skončí rovnako, ako skončil Akčný program KSČ. Ak by sa Husák dostal do politickej nemilosti, indrovci a biľakovci – za tichého súhlasu českých reformných komunistov – by bez váhania označili federáciu za prejav slovenského nacionalizmu a ľudáckeho separatizmu.

V podmienkach nastúpenej normalizácie nebol už možný iný model ako model centralizovanej federácie, o ktorý sa pred okupáciou intenzívne usilovala česká strana. Okupácia ČSSR im v tom úsilí veľmi pomohla a slovenská strana už ťahala za kratší koniec. V konfrontácii s nastúpeným českým centralizmom nemali Slováci šancu vyhrať zápas o demokratický obsah federácie budovanej zdola, na národnoštátnom princípe.

Môžeme mať rozličné názory na podobu a vývoj federatívneho usporiadania, na postupné okliešťovanie kompetencií národných republík a ich prenášanie na centralizovaný federálny štát, ako sa to odohrávalo najmä začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Faktom však zostáva, že v demokratických podmienkach (po roku 1989) by rozdelenie česko-slovenského štátu a obnovenie štátnej samostatnosti Slovenskej republiky bolo oveľa komplikovanejšie a bolestnejšie, keby nejestvovala federácia (hoci aj v centralizovanej podobe) s dôležitým konfederačným prvkom zákazu majorizácie. Federácia odtabuizovala slovenskú štátnosť a posilnila slovenské národnoštátne povedomie. A za to všetko patrí naša vďaka predovšetkým Gustávovi Husákovi, ktorý sa zaslúžil o slovenskú štátnosť a takto vstúpil do našich národných dejín.

 (PhDr. Ján Bobák, CSc., je historik.)


Ján Bobák: Iniciatíva hnutia zdola: Prijatie zákona o česko-slovenskej federácii v roku 1968 – významný medzník na ceste k samostatnej SR. In: Literárny týždenník, č. 13 – 14, ročník: XXXI, vyšlo 11. 4. 2018, ISSN 0862-5999, EV 3136/09, s. 5. Dostupné z: <https://literarnytyzdennik.sk/iniciativa-hnutia-zdola/>.