Ján Tazberík (* 3. 3. 1950, Rimavská Sobota, Slovensko), slovenský básnik, vysokoškolský pedagóg, literárny kritik, literárnovedný a kultúrno-osvetový pracovník, absolvoval odbor filozofia na FF UK v Bratislave. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na viacerých vysokých školách, odborný vedecký pracovník vo Výskumnom ústave kultúry, Literárnovednom ústave SAV, neskôr bol riaditeľom Národného osvetového centra. Bol tajomníkom SSS (2013 až 2017). Ide o básnika intelektuálnej spoločenskej lyriky, v ktorej analyzuje medziľudské vzťahy v súčasnej do konzumu zahľadenej spoločnosti. Takmer všetky názvy jeho básnických zbierok sa dotýkajú fenoménu svetla, čo naznačuje jeho primárny záujem o základné otázky bytia človeka a existencie vesmíru. Tomu podriaďuje aj básnickú formu, ktorá v jeho ostatných zbierkach nadobudla podobu rozložitého verša a poetickej minieseje. Debutoval básnickou zbierkou Pramene svetla (1977), vyšlo mu šesť pôvodných zbierok, posledná má názov Svetlo a iné stroje (2016). Je laureátom viacerých literárnych cien, o. i. Prémie Literárneho fondu za pôvodnú tvorbu v oblasti poézie či výročnej Ceny SSS za poéziu Je členom SSS a Slovenského centra PEN. Žije v Bernolákove.
JÁN TAZBERÍK
PODUNAJSKÁ ELÉGIA
Písanie je možno len zabúdanie. Hoci na konci príbehu
budem mať na mysli len jednu konkrétnu predstavu
zabúdania, jeden obraz: dievča, ktoré som kedysi miloval,
stojí na brehu rieky, porciuje ryby. Nožom začína
pri chrbtovej plutve, potom pokračuje k rebrám.
Vedie rez smerom k chvostu, okolo krv a sliz.
Tesne pri chrbtici rozdelí rybu pozdĺžne
na dve časti. Rebrové kosti sa uvoľnia, vytiahnu.
Ale ak trochu odbočím, nebolo by problémom
zobraziť aj rybiu tlamu, ponornú rieku ryby,
nevykazuje to však súvislosť. Priamo pod klenbou úst
sa za zubami valí voda, tečie krv. A pripravené sú
aj iné porcie lásky. Hoci potom to všetko
napíšem nanovo – dievčenská tvár je
ako jedna rybárska sieť. Ale niektoré oká
zostanú potrhané, ryby sa vymrštia zo siete
úsmevu, začnú trepotať plutvičkami
na ružovkastých brehoch tela a rozpíšem sa
aj o vzdušných odľahčených prstoch
s rybími kosťami, ktorými ich hľadala.
Hľadanie sa ale postupne menilo, lebo obraz bolo
potrebné nechať pôsobiť ako dávnu bolesť.
Nič neuzatvárať. A s bolesťou rátať ryby, ktoré
sa stratili. Bolesť by mala mať svoju váhu
v tom zabúdaní –
Nijaká láska, porciovanie áno
