Ján Tazberík: Podunajská elégia

399

Ján Tazberík (* 3. 3. 1950, Rimavská Sobota, Slovensko), slovenský básnik, vysokoškolský pedagóg, literárny kritik, literárnovedný a kultúrno-osvetový pracovník, absolvoval odbor filozofia na FF UK v Bratislave. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na viacerých vysokých školách, odborný vedecký pracovník vo Výskumnom ústave kultúry, Literárnovednom ústave SAV, neskôr bol riaditeľom Národného osvetového centra. Bol tajomníkom SSS (2013 až 2017). Ide o básnika intelektuálnej spoločenskej lyriky, v ktorej analyzuje medziľudské vzťahy v súčasnej do konzumu zahľadenej spoločnosti. Takmer všetky názvy jeho básnických zbierok sa dotýkajú fenoménu svetla, čo naznačuje jeho primárny záujem o základné otázky bytia človeka a existencie vesmíru. Tomu podriaďuje aj básnickú formu, ktorá v jeho ostatných zbierkach nadobudla podobu rozložitého verša a poetickej minieseje. Debutoval básnickou zbierkou Pramene svetla (1977), vyšlo mu šesť pôvodných zbierok, posledná má názov Svetlo a iné stroje (2016). Je laureátom viacerých literárnych cien, o. i. Prémie Literárneho fondu za pôvodnú tvorbu v oblasti poézie či výročnej Ceny SSS za poéziu Je členom SSS a Slovenského centra PEN. Žije v Bernolákove.

 

JÁN TAZBERÍK

PODUNAJSKÁ ELÉGIA

Písanie je možno len zabúdanie. Hoci na konci príbehu

budem mať na mysli len jednu konkrétnu predstavu

zabúdania, jeden obraz: dievča, ktoré som kedysi miloval,

stojí na brehu rieky, porciuje ryby. Nožom začína

pri chrbtovej plutve, potom pokračuje k rebrám.

Vedie rez smerom k chvostu, okolo krv a sliz.

Tesne pri chrbtici rozdelí rybu pozdĺžne

na dve časti.  Rebrové kosti sa uvoľnia, vytiahnu.

Ale ak trochu odbočím, nebolo by problémom

zobraziť aj rybiu tlamu, ponornú rieku ryby,

nevykazuje to však súvislosť. Priamo pod klenbou úst

sa za zubami valí voda, tečie krv. A pripravené sú

aj iné porcie lásky. Hoci potom to všetko

napíšem nanovo – dievčenská tvár je

ako jedna rybárska  sieť. Ale niektoré oká

zostanú potrhané, ryby sa vymrštia zo siete

úsmevu, začnú trepotať plutvičkami

na ružovkastých brehoch tela a rozpíšem sa

aj o vzdušných odľahčených prstoch

s rybími kosťami, ktorými ich hľadala.

Hľadanie sa ale postupne menilo, lebo obraz bolo

potrebné nechať pôsobiť ako dávnu bolesť.

Nič neuzatvárať. A s bolesťou rátať ryby, ktoré

sa stratili. Bolesť by mala mať svoju váhu

v tom zabúdaní –

Nijaká láska, porciovanie áno