Jaroslav Klus: Sólista, Vydavateľstvo SSS, 2020

26

Tvorba Jaroslava Klusa (1971) je rôznorodá. Okrem divadelných hier, básnických zbierok a poviedok sa prezentoval aj románmi Hodina vlka (2015) a Pseudologia phantastica (2017), za ktorý získal prémiu Literárneho fondu a cenu PEN klubu. Jeho ostatné dielo Sólista je predovšetkým románom o slobode a nezávislosti umelca, v tomto prípade i o slobode a nezávislosti jednotlivca, žijúceho v konkrétnej Čadci, v konkrétnej malomeštiackej spoločnosti v podmienkach socializmu a prechodu ku kapitalizmu. Jeho hlavným hrdinom je básnik Samuel Trewinský, ktorý sa podujal prerozprávať svoj štyridsaťročný životný príbeh. Retrospektíva sa premieta do presne vymodelovaných segmentov životného príbehu v konkrétnom čase a s konkrétnymi aktérmi, no tu a tam sú prestrihnuté rozprávačovými fiktívnymi dialógmi s osobami, ktoré priamo či nepriamo formovali jeho život (otec, Rudolf Sloboda, Dominik Tatarka) a ktoré sa podieľajú na budovaní pluralistického smerovania celej prózy. Láska k literatúre je naozaj silnejšia ako všetky ideológie, morálky a moralizmy. Cítiť ju z každej jednoduchej vety, z láskavého humoru i zo vzťahov k postavám a ich konaniu. Konkrétnosť a Klusova suverénna orientácia v realitách však chránia autora pred vytváraním akýchkoľvek idyliek. Opäť máme pred sebou prózu s ostrým kritickým nábojom a tu je úryvok z prvej kapitoly.

Vôňa dažďa. Chladivý dotyk trávy. V prípade oblačnosti obloha ako od Johna Constabla, anglického maliara z obdobia romantizmu. Nevedel som, čo romantizmus znamená, ale pochmúrny výraz jeho oblohy mi utkvel v pamäti, keď som si v knižnici prezeral krásnu encyklopédiu o dejinách výtvarného umenia. Navyše som sa dočítal, že John Constable bol synom mlynára. Tak to boli moje vnemy z Dejovky v prípade daždivého počasia. Dejovka je kopec neďaleko Čadce, na vrchole ktorého bývala moja stará mama. K starej mame ma rodičia dávali na prvý mesiac prázdnin. Okrem dažďa, ktorý spravidla po dvoch týždňoch ustal, sa objavili aj slnečné dni. Vtedy sme sušili seno. Aj ja som bol účastníkom tejto letnej aktivity. Chodil som s babkou seno obracať. Pri pokosení padlo na jednu stranu a my sme ho potom, po pár dňoch, museli prehodiť, aby vyschlo z oboch strán. Okrem sena som musel plieť zeleninu, nosiť drevo na kúrenie, vodu do kuchyne, kŕmiť hydinu a domáce zvieratá, nosiť smrekové konáre z lesa, zbierať čučoriedky… Stará mama mi vždy našla nejakú robotu. Občas sa však stalo, že som mal pár hodín voľno. Vtedy som sa odobral na pôjd, kde som čítal knihu Dejiny filozofie. Bola to otcova kniha, ktorá pripomínala jeho študentské časy, a on ju nechal na Dejovke. Stará matka nečítala, nevedela čítať. Ja som však čítal vášnivo. Knihe Dejiny filozofie som vôbec nerozumel a to ma na nej lákalo. Hovoril som si, že keby som prečítal takú knihu, bol by som múdry ako môj otec. Slová v  som si viac menej len obzeral. Sokrates, Platón, Friedrich Nietzsche, Arthur Schopenhauer a mnoho iných boli mená filozofov, ktorí boli v knihe spomenutí. Pochopiť však obsah textu, ktorý bol pri nich napísaný, bolo nad moje sily. A tak som si knižku len ťažkal, obzeral, otváral ju na hocijakej strane, bola veľmi objemná, mala okolo osemsto strán. Avšak čo to som z nej dokázal vydedukovať. Napríklad to, že Karol Marx, Friedrich Engels a Vladimír Iľjič Lenin museli byť najmúdrejší, pretože im v knihe bolo venovaných šesťsto strán, kým takmer trom tisícročiam muselo stačiť úbohých dvesto strán. Pýtal som sa aj otca na spomínaných troch filozofov. Povedal mi, že to nie je kniha pre mňa. Aj tak mi disproporcia dejín nešla do hlavy. Stále som nad ňou vyhutoval. Dejiny pred Leninom sa mi zdali zaujímavejšie. Marxisticko-leninské obdobie charakterizovali slová nadhodnota a vykorisťovanie. Najčastejšie sa v ich textoch spomínali. Asi to naozaj nie je kniha pre mňa. Patrila však k môjmu letu na Dejovke. Musel som sa pri čítaní skrývať. Podľa starej matky bolo čítanie mrhaním času. Vždy, keď ma videla nad knihou, dala mi nejakú extra robotu. Na chalupe je totiž vždy robota. Nikdy sa nedá povedať hotovo. Keď už nič iné, musel som rúbať nanosené smrekové konáre, ktoré sme každý deň pár hodín zbierali v lese vedľa plotu. Starej mame sa kúrenie hrubým drevom zdalo plytvaním paliva. Celé leto sa kúrilo a varilo na konároch z lesa.

Po dvoch týždňoch pobytu u starej mamy som mal pocit, že som nemý. Bol som tam totiž sám. Sestru dali rodičia na prázdniny k tete, ktorá sa jej rada ujala. Sestra bola poslušnejšia a ku každému príbuznému mala dvere otvorené. Ja som bol nezbedný a v júli ma na prázdniny zobrala iba stará mama. Bola to trojgeneračná nemohra. Stará mama iba robila. Vôbec nerozprávala. Aby som jej nekrivdil, rozprávala sa s domácimi zvieratami, keď ich kŕmila. So mnou sa nemala o čom. Na víkend prišiel otec a ten so mnou toho tiež veľa nenarozprával. Tak sme si tam vedno mlčali tri generácie. Svoje ticho som osamote prerušoval tým, že som sa rozprával sám so sebou. Kládol som si rôzne otázky a potom som na ne s rozvahou odpovedal.

„Prečo je tráva zelená?“ položil som si naoko jednoduchú otázku.

„Lebo v nej prebieha fotosyntéza,“ odpovedal som si po krátkej úvahe. Spomenul som si na učivo zo školy. Po dlhej dobe som počul svoj hlas.

„Prečo je ráno rosa?“ pokračoval som vo svojom prírodnom rozhovore so sebou samým.

„Lebo sa nad steblami trávy zráža vlhkosť vzduchu.“

„Prečo sa zráža akurát vo výške stebiel trávy?“

„Možno sa zráža aj vyššie, ale na trávu spadne ako taký minidážď.“

„Prečo, keď je rosa, nasleduje pekný slnečný deň?“

„Netuším,“ dal som si ťažkú otázku. „Asi to nejako bude súvisieť s tlakom vzduchu.“

„Ako?“

„Naozaj neviem.“ Nevedel som odpovedať nič vedecké. Musel som danú skutočnosť prijať ako fakt. Keď som sa so sebou porozprával, začal som si spievať. Spieval som piesne od Hany Hegerovej. Mama mala takmer všetky platne od nej a dookola si ich na našom gramofóne púšťala. Mnohé texty mi uviazli v pamäti. Najradšej som mal pieseň Rozvod. Spievalo sa v nej o tom, ako žena, ktorá sa rozvádza, drží v dlaniach mráz a svet zostal stáť. V ranných hodinách nemôže spať. Jediné slovíčko rozdelilo dvoch manželov. Vznikla medzi nimi z ticha hrádza. Za všetko môže muž, ktorý sa rozhodol ako pravý chlap a povedal slovo rozvod, a že nechce ísť ďalej podľa starých máp. Všetko prišlo náhle ako malá smrť a už v manželskom páre neostalo nič spoločné, len jediné slovíčko, rozvod. Potom speváčka kladie otázku, čo bude ďalej, a že muž bude spať sám, čas dal, čas vzal. Neskôr spomína dotyky, ktoré sú nežné ako sneh. Súd vraj súdi zločiny, prečo majú rozvádzajúci sa manželia k nemu ísť, tam vzdať sa rodiny a zachovať pokoj. Koho bude stôl, koho bude skriňa? Muž vraj chcel polovičku a žena chcela menej. Žena zrazu nechce nič. Chce len vedieť, ako povedať deťom ten divný sen a čo bude ďalej? A muž mlčky stál a aj on sa bál povedať slovo rozvod. Potom znie hudba ako od Led Zeppelin, čo ma pri šansoniérke prekvapilo. Anglickú kapelu Led Zeppelin som poznal z fonotéky v knižnici. Zaujal ma názov, nuž som si ju dal pustiť. Páčila sa mi jej dynamika.

„Co bude dál? Co bude dál?“ vyspevoval som po česky. Moja čeština bola smiešna, ale mne to neprekážalo. Pri speve som cítil zvláštnu úľavu. Bol som sám. Stará mama išla k susedke. K susedke? Žila na samote a ísť k susedke znamenalo ísť celkom ďaleko. Išla do domu, ktorý bolo vidieť z okna na pôjde. Vyzeral ako maličká škatuľka. Bol pomerne vzdialený. Vedel som, že budem najmenej dve hodiny sám. Mohol som teda nerušene vyspevovať, bez toho, aby ma niekto počul a za moju češtinu vysmial. Občas sa za domom objavil nejaký turista, ale to bolo naozaj len zriedka.

Taký bol môj prázdninový júl. Dejovka, rozhovory samého so sebou, piesne Hany Hegerovej, stará mama, manuálna práca, Dejiny filozofie, príroda, otec, výhľad do doliny, letný dážď, hmla…