Jaroslav Rezník: Spisovatelia v anekdotách – 1., 2. a 3. časť

296

V úvode tejto knihy s podtitulom Literárne klebetárium (ilustroval Milan Stano a vydalo Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry) autor (na fotografii) píše aj tieto slová: “Tak ako nemám rád uviaznutú rybiu kosť v krku, či kolesá auta v snehovom záveji, nemám rád ani uviaznutý rozhovor. Preto som porozprával zo tri-štyri vtipné historky a príbehy zo života slovenských spisovateľov, ktorých som bol svedkom alebo aktérom, prípadne som ich počul od priamych účastníkov. Vtedajšiemu šéfredaktorovi Slovenských pohľadov, čiže šéfredaktorovi najstaršieho literárneho časopisu v Európe a možno aj na svete, Milanovi Ferkovi sa to tak zapáčilo, že ma pohotovo oslovil: – Jaro, napíš to do Slovenských pohľadov! – Pod vplyvom asi štyroch fernetov som celkom zabudol na predchádzajúce márne úsilie Karola Rosenbauma a Milanovi Ferkovi som to sľúbil. Aj názov rubriky som hneď vymyslel – Literárne vtipárium. Pôvodne som predpokladal jej ročnú životnosť. Pretiahla sa však na celé tri roky a získala si povesť takej domácej literárnej delikatesy, že Slovenské pohľady si začali kupovať aj čitatelia, ktorí dovtedy ani nevedeli, že taký časopis existuje… Zásluhou vytrvalého vyhľadávača dobrých, vtipných, úsmevných, spomienkových i historicky objavných kníh, ktorým je už vyše štvrť storočia Štúdio humoru a satiry rovnomenného vydavateľstva maliara Milana Stana, táto zbierka vtipných príhod zo života slovenských literátov dostala teraz knižnú podobu i troška pozmenený názov – Literárne klebetárium.

To preto, lebo v priebehu posledných rokov som zistil, že niektoré príbehy a udalôstky sa začali šíriť už ako klebety. No a keďže klebety sú nesmrteľné, márne je proti nim bojovať. Najlepšie sa spacifikujú tak, keď sa im aj oficiálne prikývne, čo týmto robím. Pravdaže, toto knižné vydanie zbierky je podstatne rozšírené o nové vtipné príbehy a udalosti a kompozične usporiadané do troch cyklov. Rád by som zdôraznil, že nejde o vtipy, anekdoty či fóry vymyslené anonymným, no stále prítomným národným géniom v nás, ale o skutočné udalosti a humorné príbehy, ktoré sa naozaj stali tvorcom nášho umeleckého slova viacerých generácií, či vtipné repliky, ktoré naozaj odzneli z ich úst. Ja som im dal len písanú literárnu podobu.”

Poďme sa teda postupne poučiť aj zasmiať na viacerých udalostiach a príbehoch zo sveta tvorcov umeleckého literárneho slova.

Čo s pamätnou tabuľou?
Krátko po tom, ako napustili vodnú priehradu Liptovská Mara, vybrala sa pozrieť tento zázrak nášho stavebníctva a energetiky i delegácia spisovateľov. Medzi nimi aj básnik Andrej Plávka a esejista Alexander Matuška. Ako je známe, za obeť vodnej nádrže padla aj stará Liptovská Sielnica, rodisko básnika Andreja Plávku a v nej i jeho rodný dom. I nezdržal sa jeden z literátov, vraj to bol Štefan Žáry, a takto podpichol Andreja Plávku: – Ondriško, a kde ti teraz osadíme pamätnú tabuľu, keď ti rodný dom voda zaliala?
– To je najmenej! – ozval sa Alexander Matuška. – Uprostred jazera osadíme obrovskú bóju so šípkou na Sielnicu a na ňu napíšeme: „Na dne tohto jazera stojí rodný dom básnika Andreja Plávku z Liptovskej Sielnice, ktorý sa tu narodil roku Pána 1907“. A možno sa nájdu šikovní podnikavci, čo za primeranú náhradu budú požičiavať zvedavým turistom skafandre…! Traduje sa, že baťko Plávka rýchlo siahol do bočného vrecka saka, kde pre každý prípad nosieval ťapku borovičky.

Kto nepotrebuje peniaze
Niekedy na jar roku 1990 uverejnila Nedeľná pravda na prvej strane známu báseň klasika našej poézie, štúrovského básnika Janka Kráľa Jarná pieseň. Prozaik a redaktor Peter Holka, ktorý zodpovedal za vydanie tohto čísla, hneď v pondelok navrhol autorom honoráre a ďalšiu agendu okolo vyúčtovania posunul honorárovej účtovníčke a sekretárke, redakčnej legende – pani Berte. Tá sa však o chvíľu vrátila do Holkovej redakčnej miestnosti a spomedzi dverí hovorí: – Pán redaktor, zabudli ste navrhnúť honorár Jankovi Kráľovi za tú báseň na prvej strane…! Peter Holka má zmysel pre vtip i recesiu, a tak – skoro ani nezdvihnúc hlavu sponad rukopisu, povedal: – Pošlite mu 400 korún…! – A adresu neviete? – zašvitorila pani Berta. – Pravdaže viem, – povedal Peter Holka a v očiach sa mu zaiskrilo: – Pošlite mu to do Zlatých Moraviec na Cintorínsku 13! Pani Berta sa poďakovala a hundrúc si čosi o tom, že poštové smerovacie číslo do Zlatých Moraviec si vyhľadá v príručke sama, odišla do svojej miestnosti. O necelé dva týždne sa však celá zadychčaná vrútila do redakčnej miestnosti Petra Holku: – Pán redaktor, pozrite sa, ten honorár Jankovi Kráľovi sa nám vrátil! – a na stôl položila poštovú poukážku. – Asi ste mi dali nepresnú adresu… – Adresa je dobrá, – povedal Peter Holka a dodal: – Len…, len… – tento básnik už peniaze nepotrebuje. Má ich tam dosť!

Ako strom pred sekerou
Pri jednej z mojich prvých návštev ateliéru sochára Fraňa Štefunku v Martine som si so záujmom prezeral busty celej galérie našich významných národných dejateľov a spisovateľov. Zaberali dve police po celej dĺžke jednej steny ateliéru. – A poznáš všetkých, Jarko? – spýtal sa ma znenazdania spoza chrbta majster Štefunko. – Pravdaže poznám, – suverénne som odvetil ako sa na mladého matičného eléva patrilo. A hneď som aj začal vymenúvať: – Štúr, Hurban, Vajanský, Moyses, Francisci, Pauliny-Tóth, Samo Chalupka, Ján Chalupka, Botto, Chrástek, Škultéty, Kukučín, Sládkovič, Šoltésová, Vansová… – Výborne, – pochválil ma majster Štefunko, no hneď aj dodal: – Iba raz si sa pomýlil… – Zdúpnel som ako strom pred sekerou. Majster Štefunko si to však nevšimol, lebo vzápätí ma nemilosrdne opravil: – Tamtá socha, to nie je Sládkovič, ale Timrava…! Na ďalšiu návštevu majstrovho ateliéru som prišiel až o dva mesiace.

Muž z poslednej lavice
Traja redaktori bývalého Kultúrneho života z konca šesťdesiatych rokov minulého storočia, Kornel Főldvári, Michal Nadubinský a Ondrej Sliacky, prišli na besedu s čitateľmi do Žiliny.
Účasť bola hojná a čitatelia mimoriadne aktívni a pozorní. Nečudo, veď sa schyľovalo k „demokratizačnému procesu“. Atmosférou sa nechali strhnúť aj naši redaktori a pri odpovediach si nedávali vreckovky pred ústa. Kornel Főldvári si však všimol, že celkom vzadu, v poslednej lavici, sedí človek – čitateľ, ktorý sa síce nič nepýta, ale zato usilovne čosi píše a píše. A tak na podozrivého chlapíka nenápadne upozornil svojich kolegov – spoluredaktorov. Od tej chvíle začali byť ich odpovede zadŕhavé, až sa čitatelia nestačili čudovať. No a beseda tak zobrala rýchly koniec. Po besede sa však nestačili čudovať oni. Statočne píšuci chlapík sa im prišiel predstaviť. Nebol to nikto iný ako dlhoročný neúnavný recenzent slovenskej literatúry a glosátor každej preňho dostupnej kultúrnej udalosti – Viktor Hujík. A prišiel ich pozvať na víno.

Nemali ani gram vodky
Jeden náš známy prozaik Ladislav Ballek, autor známych opusov Pomocník a Agáty, sa v rokoch svojej literárnej mladosti veľmi bál cestovať lietadlom. Aj v Bratislave raz nastúpil do lietadla až po troch poldecákoch v letiskovej reštaurácii. Lenže – delegácia cestovala do Moskvy, a to v dobe „gorbačovskej prohibície“. Čo prepašovali od nás, to v dňoch pobytu v „sajuze“ statočne vypili. Trampoty nastali na moskovskom letisku Šeremetevo. Nemali tam ani gram vodky a náš prozaik sa zaťal, lebo bol totálne triezvy. Čo teraz? Situáciu zaratovala najšarmantnejšia letuška. Odkiaľsi z pilotnej kabíny priniesla načatú fľašku „stoličnej“. Náš prozaik a budúci dlhoročný a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Prahe, si dal poriadne tri dúšky a po chvíli bol ochotný vstúpiť do tunela prilepeného o trup lietadla. Lenže – ani to nebolo všetko. Po pristáti v Bratislave, keď piloti vypli už aj motory a cestujúci čakali na pristavenie schodíkov, náš literát začal kričať: – Ja nemôžem vstať! Ja nemôžem vstať! – Ako nemôžeš…? Veď si tej vodky zasa toľko nevypil! – ozval sa dobromyseľne jeden z priateľov. – Naozaj nemôžem…! Aha! – povedal náš prozaik a pokúsil sa vstať. Vtom sa však ohlásil jeden zo spolucestujúcich, očividne strojný inžinier. – Vážený pane, ak chcete vstať, najskôr si musíte odopnúť ten remeň, čo máte na bruchu!

Najrýchlejšia previerka
Seriál politických previerok v Matici slovenskej v Martine začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia nemal koncakraja. Po Ivanovi Kadlečíkovi, Tomášovi Winklerovi, Jaroslavovi Rezníkovi, Pavlovi Vongrejovi a ďalších prišiel rad i na prozaika Pavla Hrúza a novinára Damiana Vizára. Obaja boli redaktormi dvojtýždenníka Matičné čítanie. Preverovacia komisia zasadala priamo v pracovni správcu Matice slovenskej. Verabože tam, kde kedysi sedávali baťko Škultéty, Jozef Cíger – Hronský i Ján Marták. Dvojica
Hrúz a Vizár statočne čakala vo vstupnej miestnosti sekretariátu na pozvanie komisie. Prvého zavolali Damiana Vizára. A držali ho tam neuveriteľne dlho. Ako vysvitlo neskôr, vyčítali mu, že vo svojej publicistike na témy o umení nevychádza z marxistických pozícií. A tak im Demo urobil malú prednášku o moderných umeleckých smeroch 20. storočia. Pravdaže, Paľovi Hrúzovi začalo byť po štvrťhodine otupno a po pol hodine už vôbec nemohol vydržať. Odskočil si teda do obľúbeného bufetu pod Neografiou a dal si dvakrát biele víno. V rámci Hrúzovej normotvorby to v praxi znamenalo dva pivové pollitrové poháre, no nie piva, ale bieleho vína. Ešte aj tak štvrťhodinu čakal na koniec Vizárovej previerky. Konečne sa však vystriedali.

Prvá, vtedy už klasická, ba až zaklínacia otázka každej preverovacej komisie bola: – Čo si myslíte o vstupe spojeneckých vojsk na územie našej vlasti v auguste 1968? Oslovili ňou aj Paľa Hrúza. Chudáci, spočiatku nezbadali, že Paľo práve chytil slinu na víno a nemá najmenšiu chuť zdržiavať ich pokrytecky vážne sa tváriacu hru. Schuti si odgrgol a povedal: – Bola to, súdruhovia, sprostá okupácia…! Komisia najskôr naňho pozrela s úžasom a hrôzou. Po prvom vydýchnutí sa im však úžas a hrôza zmenili na výraz viditeľnej úľavy. Blížil sa totiž čas obeda a previerka Pavla Hrúza bola po prvej odpovedi skončená.

Ani len hodvábnu nitku neznesie

Dlohoročný matičný pracovník, literárny historik a veru aj rúči, ale nie celkom docenený prozaik Tomáš Winkler na staré kolená schytal známu kráľovskú nemoc – dnu. Je to v podstate reumatická choroba, za ktorú však nemôže chlad, ale usadeniny solí kyseliny močovej v kĺboch dolných končatín, ale niekedy aj v kĺbikoch prstov rúk. No a tie soli zasa vyvoláva, okrem dedičných dispozícií, dlhoročná konzumácia dobrých mäsitých a dobre korenených jedál, vrátane vývarov. Aspoň tak to tvrdia lekári. Keď postihnutý schytá záchvat, na boľavom kĺbe ani len hodvábnu nitku neznesie. Na druhej strane dieta je pri tom taká prísna, že človek po pár dňoch umiera od hladu. No keď záchvat pominie, a on má vo zvyku odbehnúť na dlhšiu dobu, postihnutý naň čoskoro zabudne a po mesiaci, dvoch opäť konzumuje všetko. A tak aj náš literát. Nevydržal a po istom čase si navaril takú kapustnicu, že susedia v jednom martinskom paneláku otvárali dvere na chodbu a s rozkošou čuchali jej vôňu. A Tomáš Winkler si jej založil čo mu hrdlo ráčilo, dokonca viac ako na Vianoce. No a po týždni, keď opäť mohol vykrivkať von, to komentoval takto: „Minulý týždeň som si navaril takú svetovú kapustnicu, že ma tri dni noha bolela…!“

Ilustrácie: Milan Stano