Jednorožce v centre pozornosti

71

Len v utorok 12. októbra 2021 sme sa dozvedeli meno laureátky 16. ročníka prestížnej slovenskej literárnej ceny za pôvodnú prózu Anasoft litera (viac v osobitnom článku). Získala ju Barbora Hrínová (1984) za svoju debutovú zbierku poviedok Jednorožce z vydavateľstva Aspekt. Pozrime sa teda bližšie na spomínanú knihu.

Hneď na úvod sa treba, kvôli lepšiemu pochopeniu a či azda prvotnému „uchopeniu“, vrátiť k hodnoteniu poroty na jej margo. „To, čo je nebadateľné a často považované za periférne alebo menejcenné, sa v knihe Barbory Hrínovej dostáva do centra pozornosti,“ vyzdvihla odborná porota. „Hrínová nám ukazuje, že krehkosť, ktorú máme tendenciu prehliadať, môže byť hodnotou. Citlivosť v jej debutových poviedkach nie je prezentovaná ako zlyhanie, ale je presvedčivo tvarovaná ako základný atribút ľudskosti. Hrínová píše o inakosti, neexotizuje ju však ani neexploatuje, a práve preto nám umožňuje prijať rozličné spôsoby života či hľadania identity.“  Je to tak, túto knihu treba pozorne vnímať, premýšľať nad príbehmi v nej a rozmýšľať nad nimi. Neprijímať (nepreberať) ich bezvýhradne len preto, že kniha (a témy v nej) sú „in“, ale pochopiť čoraz viac preferovanú takpovediac rôznorodosť. Nie ako nejakú dominanciu, za ktorú býva neraz necitlivo podsúvaná ale ako časť celku. Autorka vo svojom knižnom debute Jednorožce prináša osem poviedok a v nich generačný pohľad. Výrazný a svoj, Vlastný a aký vníma z doterajšieho putovania svetom. Treba isto uznať, že jej skúsenosť však nie je len skúsenosťou z „hlbín“ ľudí tvoriacich mladšiu generáciu. Postavy sú aj nie sú z tohto sveta a mnohé je tu „queer“. Ako sa píše v anotácii, „… ale zas nie výnimočné, veď aj čudo môže mať masový výskyt.  V Jednorožcoch však čudo nie je na objednávku ani mainstreamové.“ Aj toto treba vnímať veľmi pozorne! Autorka teda zrejme nenapĺňa očakávania diktované a či nenápadne podsúvané svetom, v ktorom žije. Ona však tento priestor „zrkadlí“ často veľmi presne a trefne. V kaviarni, v chalupy na dedine, medzi stenami prenajatého bytu, alebo na psychiatrii. V Bratislave, vo východoslovenskej dedinke a či až v exotickom Tbilisi… A ešte niečo veľmi podstatné. Hrínová pri svojom písaní nezaprie pôsobenie v oblasti filmovej, televíznej a rozhlasovej tvorby, čo sa odráža v príjemne plynúcej dynamike aj myšlienkovej výstavbe próz. Má aj s ňou, teda prózou, skúsenosti, o čom svedčí fakt, že je trojnásobnou finalistkou známej súťaže Poviedka. Jednorožce sa zjavili vo svete slovenskej literatúry, pricválali dosť razantne. Treba sa s nimi zoznámiť, no nepodľahnúť im bez uplatnenia vlastných hodnotových kritérií. Jednorožce cválajú, no karavána ide ďalej…