Jozef Banáš: Nádherná smrť v Altaji, IKAR, 2020

34

Boh nevpísal zákon do kníh, ale do vašich sŕdc. V mestách staviate chrámy, zatiaľ čo u nás ich máme všade naokolo. Lesy a lúky sú našim chrámom. Vy do vašich chrámov znášate, zatiaľ čo my dostávame, vo vašich chrámoch sa obchoduje, v našich sa poznáva, vo vašich sa vedú monológy, v našich sa diskutuje aj s tou najmenšou rastlinkou, so zvieraťom, s motýľom. V mestách sa každý sústreďuje na seba, na svoje ciele, úspechy a tým sa od ostatných oddeľuje. Rozum nás oddeľuje, srdce nás spája. Ty si vo mne a ja v tebe, jeden bez druhého nie sme ničím. V lesoch je človek súčasťou celku, musí si s prírodou rozumieť, lebo prežiť môžu len v jednote. Je to ako symfónia. Osamotený tón ti nepovie nič, ale keď sa tóny spoja do symfónie, vtedy pochopíš jednotu. Človek nájde svoje miesto len vtedy, keď sa zjednotí so svojou dušou. Jedno, či si sa narodil na Aljaške a zomrieš na Sahare. Vždy je to tvoje pravé miesto. Každá situácia, do ktorej sa v živote dostaneš, je tá najlepšia, pretože iná nie je. Nie je dôležité, aby bol človek v Altaji, ale aby bol Altaj v človeku. Život je tanec, ktorý sa začína narodením a končí smrťou. Na začiatku si pán život vyberie za partnerku pani smrť a vedie ju až do konca. Tam sa to obráti a pani smrť ďalej vedie pána život. A tak tancujú až dovtedy, kým obaja nesplynú do jedného, keď prestane polarita, budú jedným celkom, život bude smrť a smrť bude život.

Kapitola 15

Život je sen, smrť je realita

(Úryvok – časť rozhovoru šamana Četa a Slováka Martina)

„Ako teda spoznám, že som na správnej duchovnej ceste?“

„Podľa toho, že sa ti bude materiálne dariť horšie,“ zasmial sa Čet.

     „Tak to je dobrá správa. Môj finančný riaditeľ mi práve poslal informáciu, že naše akcie na burze klesajú,“ nezdržal sa smiechu. „Ešte pred pár týždňami by som z toho chytil nervy, teraz sa ma to akosi netýka.“

     „Skvelé, zdá sa, že si pokročil,“ opätoval jeho smiech zamyslený Čet.

     „Ako je možné, že toho jazdca raz vidím, inokedy nie?“

     „Už som ti to povedal v New Yorku. Ešte nie si na takej úrovni, aby si ho videl trvalo. Vídavaš ho častejšie?“

     „Áno.“

     „Tak si na ceste. Vyzbroj sa trpezlivosťou. Kam sa náhliš? Aj tak sa sem budeš vracať dovtedy, kým to nepochopíš.“

     „Kam – sa vracať? Odkiaľ?“

     „Vravím ti buď trpezlivý. Mávaš ten sen ešte?“

     „Áno. Hádam aj častejšie ako predtým.“

     „A jazdec Ojrot je tam?“

     „Vo sne je obraz úplný.“

     „Tak vidíš, to je tvoja méta. Sen ti ukazuje, že nielen doma, ale už na zemi máš prístup k neviditeľnému svetu.“

     „Čo znamená doma?“

     „Domov sa vraciame od narodenia. Život je proste návrat. Našou úlohou je, aby si sa domov vrátil lepší, ako si bol, keď si sem prišiel…“

     „Vôbec ti nerozumiem. Môj domov je Slovensko, Bratislava.“

     „Ja mám na mysli domov nás všetkých. Ten neviditeľný svet ducha, ktorý sa počas sna stáva realitou. Ponimáješ? Každý deň, vždy keď večer zaspíš, vraciaš sa domov, do skutočného života, do života bez trápenia. Odložíš svoje telo a vrátiš sa do láskyplného náručia domova. V sne sa človek pohybuje v iných svetoch, ktoré sú mu v bdelom stave neprístupné. Sen nie je imaginárna, neskutočná situácia, práve naopak, je to reálny život. V sne existujeme v pravej polovici mozgu, ktorá stelesňuje svet citov, symbolov, a najmä obrazov. Preto sa ti tvoj obraz stále vracia. Áno, je to tvoj obraz, Rerich ho maľoval pre teba.“

     „Ako ho mohol maľovať pre mňa? Veď o mne ani netušil.“

     „Ale tušil, tušil, veď ti aj odkázal, že ten, kto príde presne sto rokov po ňom, ho ako jediný pochopí. Je tvojou povinnosťou pochopiť a sprístupniť nám jeho odkaz, pretože to, čo ti majster odkazuje, je jeho geniálna vízia sveta, ktorý on žil vo svojich snoch a sprístupňoval nám ho obrazmi. Cez obrazy sprostredkúval ľuďom skutočnú, bezčasovú realitu. Tá realita nebola veľmi nádejná, a tak obrazy s tragickými proroctvami spálil. Tak ako ty s Ojrotom, aj on mal opakujúce sa sny s neznámou ženou. Boli také intenzívne, že tú ženu sa napokon rozhodol namaľovať. Keď urobil posledný ťah štetcom, vstúpil do jeho ateliéru sluha a oznámil mu návštevu neznámej ženy. Dvere sa otvorili a vošla žena z obrazu. Predstavila sa ako Jelena Šapošnikovová.