Jurij Tyňanov: Puškin – I., II., III. a IV. časť

99

Biograficko-historický román sa zaoberá detstvom a mladosťou veľkého ruského básnika Alexandra Sergejeviča Puškina. Autor, výborný znalec Puškinovej doby, zachytáva obraz rodinného života a prostredníctvom atmosféry a charakterov rodinných príslušníkov objasňuje, čo všetko formovalo osobnosť Puškina. Čitateľ sa v románe stretáva aj s ďalšími velikánmi ruskej literatúry a umenia, ktorí spolu s mladým Puškinom študovali na elitnom lýceu v Cárskom sele. Román má mnohovrstvovú zložitú štruktúru, používa prvky Puškinovej tvorby a pracuje s jeho reálnymi aj domnelými predstavami a postojmi, čo vyvoláva pocit homogénnosti s textami nesmrteľného básnika. Tyňanov vo svojej knihe napriek vlastným historicko-teoretickým postulátom vytvoril obraz epochy Puškinových diel a Puškina zobrazil ako človeka aj majstra básnického remesla, ako filozofa i tvorcu nových básnických foriem. Vďaka Tyňanovovi a jeho dielu pred čitateľa vstupuje básnik a človek, akým Puškin v skutočnosti bol.

(Vyšlo vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)

4

Prví prišli svoji, Puškinovci. Sestra Lizaňka s mužom a sestra Annette. Mária Alexejevna ich nemala rada a nevydržala dlho počúvať, keď sestry tárali. Lizaňka bola podľa nej plytká. Vybrala si muža, ktorý bol oveľa mladší než ona; Mária Alexejevna mimovoľne porovnávala Sonceva a Sergeja Ľvoviča a ukázalo sa, že Soncev je lepší. Bol trochu tučný, prívetivejší a pokojnejší ako major – neuteká z domu. Nie je švihák, ale je milý – kučeravý ako baranček. Matvej Michajlovič Soncev bol naozaj kučeravý podľa poslednej módy – à la Marcus Aurélius. Avšak Annette, Annu Ľvovnu, Mária Alexejevna nemala rada za jej falošnosť. Anna Ľvovna mala už tridsať rokov (oveľa viac ako tridsať – vravela Mária Alexejevna), no ešte stále čakala ženíchov, skrášľovala sa a rozprávala snivo, spevavo. K Sergejevovi Ľvovičovi sa správala s obdivom, robila si starosti preto, aký je bledý, a prosila ho, aby sa šetril. Nadežde Osipovne vozila suveníry, podľa Márie Alexejevny drobnôstky. Čačky-mačky.

Nakoniec sa Anna Ľvovna, zdá sa, dočkala: Sergej Ľvovič nedávno oznámil, že sa o ňu uchádza Ivan Ivanovič Dmitrijev, človek, ktorý je všetkým na očiach, peterburský básnik a riadny štátny radca. Mária Alexejevna im zablahoželala, no tajne tomu neverila. Keď prišli sestry na návštevu, často vyšla von niečo urobiť okolo gazdovstva, no v skutočnosti si chcela vydýchnuť.

– Nezmysly, – povedala ticho a vrátila sa.

Vasilij Ľvovič so ženou prišli vo skvelej, lakovanej bričke, ktorá vydávala zvuk ako zvon. A Mária Alexejevna ožila. Mala rada tú dvojicu. Vasilij Ľvovič, ktorý mal rýchle pohyby a vždy bol pripravený na rozhovor a zábavu – efeméra – sa tentoraz zjavil vo všetkej nádhere: účes à la Duroc[1] a napriek ťažkým časom dosť bohaté žabó. Inak to svoje žabó skrýval pod plášťom. Mimochodom, plášť ukrýval aj jeho postavu – Vasilij Ľvovič veľmi dobre vedel, že má šikmé brucho a tenké nohy. Ale vedľa neho sedela žena, ktorou sa pýšil väčšmi než svojím titulom básnika, rodokmeňom a bričkou – podmanivé stvorenie, jeho žena Kapitolina Michajlovna. Viezli sa, vzbudzujúc všeobecnú pozornosť.

Vasilij Ľvovič si to uvedomoval a do konca Basmannej ulice si zachoval na tvári tajomný a ľahostajný výraz. A len vtedy, keď boli domy horšie a stretávali menej významných ľudí, si dovolil niekoľkokrát sa obzrieť nabok a videl, že pozornosť patrí len a len jeho žene a vôbec nie jemu.

– Mon ange[2], mon ange, – zabľabotal roztrpčene, no zároveň nadšene, – zakryte si plecia, fúka vietor…

A sám jej prehodil šál cez plecia.

Pri stretnutí s Kapitolinou Michajlovnou sa Mária Alexejevna vždy usmievala, prižmurovala oči, ako to robili v Peterburgu pred tridsiatimi rokmi, keď chceli vyjadriť náklonnosť.

O Kapitoline Michajlovne sa rozprávalo všeličo a v garde ju volali Kirké, no keďže Mária Alexejevna pokladala všetkých mužov za darebákov alebo ľudí schopných dopustiť sa darebáctva, ženskú pochabosť neodsudzovala. „Mladosť – pochabosť,“ vravela a víťazoslávne stískala pery.

Hostí Mária Alexejevna a Sergej Ľvovič vítali v salóne.

– Nadežda hneď príde, – povedala Mária Alexejevna a sestry sa urazili. Jedna mala v rukách suveníry. Bratia si začali polohlasne rozprávať jednu a tú istú historku: madam Šňu, majiteľka známej kaviarne, preslávená tým, aká je škaredá, minulý týždeň oslepla na pravé oko. Nejelov na ňu napísal improvizovanú báseň.

Báseň bola žartovná, nevhodná pre dámske uši. Zvýšili hlasy. Minulý týždeň v sídle Marfino u grófa Saltykova spieval Nikolaj Michajlovič vo svojom vaudeville, v interlúdiu, prológu, vo svojej vlastnej hre. Znamenite. Gróf ho vo všetkom poslúchal, včera prikázal meniť dekorácie na jediné slovo. Téma je, napokon, dosť jednoduchá: láska na dedine, rivalita, z armády príde dobrý muž, samotný gróf – všetci zatlieskali, keď vyšiel – a dá milencov dokopy. Ale ako je to všetko vyjadrené! Tie verše, tá melódia! V Peterburgu to už poznajú. Tance v ľahkých šatách zatancovali dievčatá neopísateľne. Stálo to desaťtisíc. Prvý z bratov netrpezlivo čakal, kým druhý zmĺkne, a napodobňujúc pohyb jeho pier, ako keby mu pomáhal skôr skončiť.

Sergej Ľvovič badateľne prekážal Vasilijovi Ľvovičovi, ktorý bol v Marfine osobne, a preto oveľa lepšie poznal všetky detaily predstavenia. Vasilij Ľvovič chcel niečo povedať o názve, ktorý dal divadelnej hre Nikolaj Michajlovič, no Sergej Ľvovič ho prerušil. Názov znel Iba pre Marfino. Vasilij Ľvovič zlostne kýval na Sergeja Ľvoviča, no potom sa poobzeral dookola a videl, že sú tam iba svoji. Zívol.

Do miestnosti ladne vošla Nadežda Osipovna, pobozkala sa so ženami. V rukách húžvala vreckovku; dlane a prsty mala pokryté „materinskými znamienkami“, žlté, akoby spálené – stopa po africkom dedovi.

Usmiala sa na Vasilija Ľvoviča. A od toho úsmevu sa všetko zmenilo.

A Vasilij Ľvovič, básnik, na ňu zaškúlil: znaleckým pohľadom prebiehal z bielych pliec svojej Kirké na opálené plecia švagrinej.

Celý čas chcel povedať kompliment a napokon ho aj povedal. Vo svojich básňach sa snažil o logiku, a preto sa vyhýbal obrazom prírody; za svoju hlavnú prednosť pokladal to, že dokáže byť vtipný. Stačilo však, aby videl krásnu ženu, a bol namäkko – spomínal si na čiesi básne, madrigaly bez názvu, úryvky, možno aj na svoje vlastné. Vo veršoch aj v živote bol efemérou.

Služobníctvo zatiaľ prestieralo stôl v záhrade, pod lipou, ktorá bola dosť tenká.

Čakali dvoch dôležitých hostí: Nikolaja Michajloviča Karamzina a Francúza Montforta. Montfort alebo gróf Montfort, ako sám seba volal, bol ešte mladý a vždy veselý, bol to maliar a hudobník; pochádzal z mesta Bordeaux a do Moskvy prišiel nedávno. Oficiálne ho evidovali v suite vojvodu z Bordeaux, ktorý žil s bratom popraveného francúzskeho kráľa, Ľudovítom, v Mitave. Keď ich vyhnali z Paríža, žili v Rusku, využívajúc pohostinnosť imperátora Pavla alebo, ako vraveli vojaci, na cudzom chlebe.

Len čo vošiel Francúz svojou skackavou chôdzou a s posmešným pohľadom, obe sestry si našuchorili lokne a usmiali sa. Anna Ľvovna sa usmievala novým spôsobom: privrela oči a pohybovala perami, akoby niečo šepkala alebo žula čosi sladké. Potom povedala Márii Alexejevne, že sa hrozne hanbí pred týmito Francúzmi, lebo je nebezpečné s nimi nadväzovať vzťahy. Žena ani nevie, ako sa z nej stane la bête. Márii Alexejevne sa jej úsmev zdal neprístojný. Vyšla za dvere a povedala nahnevane, ale potichu: „Chachacha!“ a vrátila sa.

Nikolaj Michajlovič Karamzin bol smutný. Mal na sebe jednoduchý odev.

– Šviháctvo teraz nie je obľúbené, – povedal ticho, – prišiel som k vám ako domov.

Len čo sa zjavil Nikolaj Michajlovič, všetci prešli vo dvojiciach do záhrady. Sergej Ľvovič odrazu zmizol; vrátil sa do svojej pracovne, odomkol kazetu; vybral z nej posledný zväzok bankoviek a zavolal na komorníka Nikitu.

– Nikiška, – povedal náhlivo, – máme málo vína, zabehni do krčmy, ktorú poznáš, a kúp jednu-dve-tri fľašky bordeaux, burgundského, čo sa nájde. Rýchlo! Ale si nezašpiň žaket.

Starostlivo upravil Nikitove čipkové manžety. Nikita mal oblečený sviatočný modrý žaket.

– Baladu si nezabudol? Pamätáš si ju celú?

– Pamätám, prosím, – odvetil komorník Nikita, – veď som ju sám napísal, a nie niekto iný.

Komorník Nikita bol spisovateľ; Sergej Ľvovič nedávno zistil, že napísal dlhý veršovaný príbeh. Účes a nový žaket mu nesvedčali. Bol strednej postavy, trochu rapavý, svetlovlasý. A ohromujúco pokojný. Sergej Ľvovič sa ním v ten deň plánoval blysnúť. Nikiškov veršovaný príbeh o zbojníkovi Slávikovi a Jeruslanovi Lazarovičovi bol zábavný. Sergej Ľvovič ho nazval baladou a bál sa, či Nikita nezabudol text.

5

Pamätalo sa na všetko a mohli si vychutnávať pohodlie a príjemný rozhovor. V záhrade pod lipou sa cítili a správali prirodzene ako v samote na dedine.

Záhrada bola malá a práve to bola jej prednosť. Obrovské rozmery protirečili jednoduchosti a pravidelné záhrady už nepôsobili na obrazotvornosť. Na okrúhlom stole stála dedinská kytica. Pred desiatimi rokmi by takú kyticu na stôl nepoložili.

Časy boli nepokojné a neisté. Každý túžil po dedinskom tichu a úzkom kruhu, lebo v širokom kruhu sa človek nemal komu zveriť. Záhrada, vždy čerstvé reďkovky, kozy, pohár hustej žltej smotany, voňavé maliny, skromné strapce jarabiny a dažďom umyté pohľady na dedinu – všetci si na to zrazu spomenuli ako na stratené detstvo, akoby prvýkrát objavili existenciu prírody. Ešte aj osud mešťana alebo príslušníka cechu sa zrazu zdal šťastným. Vlastný fliačik zeme, malý ovocný sad pri dome, v tarici na okne ružová netýkavka. Ako je možné, že si starí básnici nevšímali čaro takého života? Zamilovali si vojnu, oheň ľudskej nátury a všeobecné zemetrasenie. A tieto domčeky pripomínali čisté klietky spevavých vtákov. Ale veď také je ľudské šťastie.

Do módy vchádzala bledá farba a v ženských šatách prevládali jemné odtiene, lebo hrubé farby pripomínali všetko to, čomu by sa každý rád vyhol. Ešte aj krása sa všetkým sprotivila. Zo skúsenosti vedeli, že je pominuteľná. Pôžitok mali iba zo smútku. A kút záhrady v lete, tak ako kút izby pred kozubom v zime, bol pre všetkých príjemným miestom, ktoré im vo fantázii celkom nahrádzalo svet. V móde boli jeux de societé[1] – hry, ktoré spestrovali čas. Hrali sa na hádanky, na rýmy, akrostichy, čím sa rozvíjal básnický talent. O dvorných záležitostiach hovorili ticho a o svojich len s povzdychom.

A predsa sa Sergejovi Ľvovičovi zazdalo, že niečo zabudli pripraviť, kúpiť, na Máriu Alexejevnu sa nedalo spoľahnúť, na Nadine tobôž nie. Natoľko sa zaoberal tými myšlienkami, že si nevšimol, že striebro naozaj nikto nečistil a z dvoch krčahov dali na stôl ten puknutý.

No Nadežda Osipovna sa na všetkých usmievala a v úsmeve ukazovala biele zuby.

Upokojil sa.

„A rad zubov ako perly,“ pomyslel si Vasilij Ľvovič v číchsi veršoch, „Kapa ich má menšie a slúžka Annuška zo všetkých najkrajšie.“

Vasilij Ľvovič sa zhováral s Francúzom. Sloboda v zaobchádzaní, odhodlanosť na všetko a rýchla reč, pritom všetkom úplná zhovievavosť k ženskému pohlaviu – to všetko cítil bruchom, všetko mu bolo blízke, svoje. Asi pred dvadsiatimi rokmi bolo v Moskve aj v Peterburgu veľa Francúzov, ale čo to boli za Francúzi! Majiteľky obchodov s módnym tovarom, komorníci a les outchitel. Niektorí z nich boli zábavní. Teraz vďaka prevratu prišli  naozaj urodzení ľudia, čo sa v Rusku zachraňovali, a keďže boli v núdzi a žili v ťažkých podmienkach, za sedem rokov si na nich pomaly zvykli a veľmi sa pred nimi neostýchali. Koniec koncov ste mohli zvábiť na obed aj skutočného princa. Teraz sa bojovalo so sansculottmi, ktorí zase prišli do módy.

Ostatne grófova kamizola bola dosť ošúchaná, gróf obnosil všetky svoje šaty a jeho záležitosti boli zamotané. Cár začal v poslednom čase žgrlošiť a vzdorovať a suita, ba ani sám kráľ nemali peniaze. Vlastne gróf sa chystal na rozptýlenie dávať hodiny francúzskeho jazyka a ak bude treba, aj maliarstva či dokonca hudby. Sergej Ľvovič prišiel k záveru, že gróf si bude chcieť požičať a vopred sa mu v duchu ospravedlnil, že nemá peniaze.

Hlavnou osobou, prirodzene, nebol gróf. Nikolaj Michajlovič Karamzin bol najstarší zo všetkých ľudí, čo sa tam zišli. Mal tridsaťštyri rokov, čo je vek začiatku zhasínania.

Čas páčiť sa je už preč,

ale nadchýnať sa krásou,

horieť, keď som pre svet zhasol,

veľmi nepekná je vec.

Vrásky ešte nemal, no na tvári, pretiahnutej a bielej, sa zjavil chlad. Napriek žartovnosti, napriek vľúdnosti ku šteklivkám, ako volal mladé ženy, bolo na ňom vidieť, že už toho veľa zažil. Svet sa rozpadal; všade v Rusku sa diali zvrátenosti, niekedy horšie ako francúzske zločiny. Dosť bolo snov o šťastí pre celé ľudstvo! Srdce mu zlomila krásna žena, ktorú mal rád. Po ceste do Európy sa stal chladnejším k priateľom. Listy ruského cestovateľa sa stali zákonom pre vzdelané reči a srdcia. Ženy nad nimi plakali.

Teraz vydával almanach, ktorý nazval ženským menom Aglaja. Čítali ho ženy a začal prinášať zisk. Všetko to boli iba maličkosti. Ale barbarská cenzúra obmedzovala aj v maličkostiach. Imperátor Pavol nesplnil očakávania, ktoré doňho vložili všetci priatelia dobra. Bol svojvoľný, zlostný a namiesto filozofov sa obklopil gatčinskými kaprálmi, ktorí vôbec nerozumeli kráse.

A jeho smútok vnášal do všetkého poriadok a miernosť. Ľudia sa s ním chceli zoznámiť, aby si upokojili srdce.

Puškinovcov volal svojimi nižnonovgorodskými priateľmi – vlastnil panstvá v Nižnonovgorodskej gubernii. Provinciálny, dedinský život zbližoval ľudí z hlavných miest.

Teraz mal nesústredené myšlienky. Hľadiac na domácu paniu rozprával Soncevovi o tom, ako vedia milé ženy robiť z jednoduchého krásne, napodobňovať a pritom zostávajú samy sebou. Nadežda Osipovna bola oblečená podľa módy, do ľahkých bielych šiat s vysokým pásom a so stuhami uviazanými na uzol. Francúzi majú v móde zakázané napodobňovať: z mužov ešte donedávna strhávali na uliciach okrúhle klobúky (à la jacobin[4]) a fraky, ale ženy zostali neporušené – a vysoký pás prebrali od neviazaných Francúzok. Tieto pochybné šaty boli väčšmi v móde ako ťažké dámske žakety, ktoré imperátor všemožne presadzoval a ktoré nosili dvorné dámy. A Nadežda Osipovna sa potešene začervenala.

A povedal o tom, čím žil a v čo dúfal všetky tie dni – o ceste do Karlsbadu a Pyrmontu. Bol chorý a chorému nezabránia, aby odcestoval liečiť sa. Moskovská klíma sa preňho stávala nepríjemnou. Ale on nepovedal nič ani o Pyrmonte, ani o Karlsbade.

– Bože, – vzdychol, – predstavujem si šťastné podnebie Chile, Peru, Ostrova svätej Heleny, Bourbonu, Filipín, tie večne kvitnúce, večne plodonosné stromy, a som pripravený zadusiť sa tu, v Moskve, od horúčavy.

A všetci si vzdychli nadšení tým, čo počuli, ako keby mali účasť na tomto pre všetkých dôležitom a príjemnom smútku. A Mária Alexejevna ihneď prikázala lokajovi Peťkovi, aby priniesol osviežujúci nápoj.

Karamzin sa usmial tejto starosvetskej úprimnosti a zdalo sa, že pookrial. Obed sa skutočne vydaril. Sergej Ľvovič sa oddal jedlu. Paštéta z diviny bola primerane horkastá. Lotor Nikolaška varil lepšie, ako varili v Anglickom klube. A keby zaňho ponúkli desať alebo pätnásťtisíc, Sergej Ľvovič by ho nepredal; a keby ho aj predal, ľutoval by to. Jedol pomaly, s vášňou, znalecky.

Po obede, keď sa príjemne uvoľnili, prešli do salóna, aby tam strávili čas do večerného čaju. V temravej sieni trochu zapáchalo stuchlinou, ale Karamzin sa s úľubou poobzeral a poznamenal, že ich dom mu vždy pripomenie Londýn.

Sergej Ľvovič, ktorý si nijako nemohol zvyknúť na svoj dom, hneď pocítil všetky jeho prednosti.

Pripravili sa petits jeux, hrali bouts-rimés: písali verše na dané rýmy. Boli to rýmy: nouveauté – répéter, avis – esprit.

Karamzin, prirodzene, napísal čosi oveľa krajšie a rafinovanejšie než Vasilij Ľvovič a oveľa múdrejšie než Montfort.

Všetci nevdojak zatlieskali jeho štvorveršiu.

Montfort dosť dobre kreslil kučeravých amorov s lukom a šípom, čo sa podobali na Sonceva. Všetci ho poprosili, aby im predviedol svoje umenie, a on ochotne nakreslil Nadežde Osipovne do pamätníka slepého amora, vytlačil mu vypukliny rúk a nôh, urobil drobné kučery a vyznačil jamky v lícach.

Nie nadarmo ho Vasilij Ľvovič prosil, aby nakreslil amora. Počul o tých venovaniach: na návšteve u jednej krásnej ženy Karamzin s povolením domácej panej popísal ceruzkou mramorového amora, čo stál v izbe, od hlavy po päty. S ľahkým úsmevom si na tie verše spomenul a napísal ich okolo Montfortovho amora rôznymi smermi. Na hlavu:

Tam, kde hlava pracuje,

pre srdce je práce málo;

z lásky sotvačo sa stalo;

láska iba slovom je.

Na pásku cez oko:

Láska je slepá pre svet –

bohatý, bez hraníc.

Vidí svoj vzácny predmet

a inak vôbec nič.

A nakoniec na prst, ktorým amor hrozil:

Odmena za skromnosť sa schová:

buď šťastný – ale ani slova!

Vasilij Ľvovič sa zakolísal od spokojnosti. Tá ľudskosť a uhladenosť ho očarúvali a páčili sa mu. Hoci sa už pri pohľade na svoju Kirké triasol od nadšenia a od hrôzy, zároveň sa dopúšťal nezbedností so sedliačkami aj u kupliarky Pankratievny – v láske mal rád prostonárodný tón, no pri tom všetkom sa snažil zachovať prísne tajomstvo a bol skromný. Hneval sa na brata, že v izbe nemá mramorového amora; pamätal si ešte zopár improvizovaných básní na ruku, krídlo, nohu a chrbát bôžika lásky, ale list v pamätníku bol už celý popísaný.

Sestru Annette, básnikovu nevestu, prinútili, aby zaspievala pieseň, o ktorej všetci hovorili: Stone holub, holub sivý…

Anna Ľvovna mala tenký hlas a tenké, vysoké hlasy boli v móde. Mária Alexejevna vyšla von, aby sa postarala o čaj, a za dverami poznamenala: „Má piskľavý hlas.“

Aj Nadeždu Osipovnu prinútili, aby niečo zaspievala, a ona predniesla Karamzinovu pieseň Sylfida, plávaj v tom éteri jarnom. Spievala hlbokým hlasom. Bol hrdelný, vlhký a rapčal pri každom „r“. Sergej Ľvovič počúval a pritom škúlil, akoby trochu zošalel od sily smútku a fantázie. Rovno pred sebou mal plecia švagrinej, a keď perami opakoval slová, ako keby súčasne bozkával tie plecia, ktoré všetci v garde tak dobre poznali. Vasilijovi Ľvovičovi jej spev pripomínal zachrípnutý spev Cigánok, počerných faraóniek, a nie piesne jemu milých žien, ale inak sa mu veľmi páčil.

Sylfida, plávaj v tom éteri jarnom!

Veselá z ruže na ružu lietaj!

Nikolaj Michajlovič bol dojatý k slzám. Slová romance sa mu spájali so spomienkami.

– Keby nebola taká netrpezlivá, mohla z nej byť hudobníčka, – povedala Mária Alexejevna.

Všetci mali príjemnú náladu ľudí, ktorí sa nie nadarmo stretli a dokážu si jeden druhého vážiť.

Do okna nazeral sýty šarlátový západ slnka a veštil slnečné počasie. Sestra Annette to zhodnotila:

– Presne ako Ossian!

A Karamzin sa na ňu usmial zhovievavo ako na dieťa.

Objavilo sa víno a keďže sa mu zahmlili oči, pocítil v nich vlhkosť a teplo, čo bolo uňho vždy znakom nadšenia, nepredniesol anglický prípitok ani toast, ale to, čoho mal plné srdce: vyzval všetkých, aby si pripili na jeho domovinu – Simbirskú guberniu, kde sa narodil a kde strávil roky nevinnosti, a na priateľov – simbirských básnikov. Bol to Dmitrijev. Karamzin dostal list od básnika, básnik sa chystá odísť do výslužby, opustiť vlhký Peterburg a žiť v Moskve. Už si vyhliadol domček pri Červenej bráne so záhradkou, Filemón má všetko pre šťastie a chýba mu už len Baucis.

Všetci si začali štrngať s Annette, ako keby sa boli dohovorili, a Annette očervenela až po korienky vlasov.

– Priatelia, – oslovil ich Karamzin, – Horácius oslávil Tivoli a ja pijem na Červenú bránu a Samarovu horu!

Samarovu horu neďaleko od Moskvy, oproti Kolomenskému na brehu Perervy, mal obzvlášť rád. Tam premýšľal nad Úbohou LízouNatáliou a pevne sa rozhodol, že ak sa mu nepodarí odísť za hranice, to miesto sa stane jeho útočiskom, otvoreným pre všetkých priateľov ľudstva, všetkých skutočne múdrych ľudí, podobne ako útulok Jeana-Jacqueasa.

A po tomto ľahkom smútku sa mu zažiadalo úprimnosti.

Nastala vhodná chvíľa ukázať Nikitu, domáceho básnika, a vypočuť si jeho zábavnú baladu. Nikita mal absolútny úspech. Karamzin sa smial z celého srdca, potom sa trocha zamyslel a vážne povedal niečo o nových Lomonosovcoch. Na cárov príkaz oslobodili príbuzných Lomonosova od dane na hlavu (podľa počtu poddaných) a znovu si pripomenuli zabudnutého básnika, tentoraz však so všetkou úctou. Prepáčili mu divý vkus, aký mali, samozrejme, v tej dobe všetci. Mladším sa rozviazali jazyky. Všetko staré bolo teraz smiešne. Začali hovoriť o Deržavinovi.

Deržavina spájal s Nikolajom Michajlovičom istý druh diplomatického priateľstva – starec mu posielal na uverejnenie svoje básne a Karamzin ich s ťažkým srdcom uverejňoval a smial sa mu. Vasilij Ľvovič hneď uviedol dva Deržavinove verše z Ódy na smrť starca Beckého, ktorý umrel pred štyrmi rokmi.

Zhasol si, vyšla z teba

príjemná vôňa…

Deržavin prirovnával starca Beckého k aromatickému ohňu večného svetla, no ak nespomenieme večné svetlo, verš sa stane dvojzmyselným, ba dokonca neslušným. Vasilij Ľvovič to všetko akosi figliarsky zabľabotal. Všetci sa usmiali, ale ženy nevedeli alebo nechceli uhádnuť, v čom je vtip.

– Takže náš Gavrilo Romanovič má rád vôňu tymiánu, – povedal taktne Karamzin, usmievajúc sa tomu, ako sa Vasilij Ľvovič v prítomnosti žien osmelil.

Pohrozil mu prstom.

– Vy ste starý brigand, pirát z galéry, – povedal mu.

Vasilij Ľvovič až opeknel od radosti. Galéra bola veselá, až príliš veselá spoločnosť v Peterburgu. O nej a o dobrodružstvách jej členov sa rozprávali neuveriteľné príhody. Vasilij Ľvovič bol jedným z jej hlavných členov a túto peterburskú slávu si veľmi cenili aj v Moskve. Ľudia ho podozrievali z takých nezbedností, akých by ani nebol schopný. Najmä krásavica Kapitolina Michajlovna sa dala zvábiť jeho slávou.

A tu ho Karamzin obvinil z lenivosti – lenivosť je to najsladšie, čo môžete vyčítať básnikovi –, keď mu pripomenul svoj almanach. Vasilijovi Ľvovičovi trochu zabehli sliny a trochu sa nimi oprskal: nemá nič dôstojné… iba všelijaké… drobnôstky.

Aj Sergej Ľvovič sa chcel blysnúť, ale sa neosmelil. V skrini ležali jeho neviazané básne, nie nejaké hrubosti či nemravnosti – mal ich odložené iba preto, lebo boli vzácne –, ale práve uvoľnené a ľahké básne, kde bolo všetko zahalené hmlou a závojom a najohnivejšie miesta sa maľovali vzdychmi „Ach“ a zriedkavejšie „Och“. V iných básňach sa nevysmieval iba z Erosa alebo zo žien, ale aj z dôležitých osobností. Sergej Ľvovič sa hneval: nemožno, nemožno… Dnes aj nevinné obracajú na hriešne, čo znamená, otvorene povedané, že človeka pritiahnu k Ježišovi a oderú z kože.

Keď Nikita a Peťka zažali večerné sviece a všetci si sadli k čaju, upokojil sa a pocítil úplnú spokojnosť.

Karamzin pochválil višňovú zaváraninu:

– Túto zaváraninu jem s naozajstným pôžitkom.

Vtedy zarachotil akýsi kočiar, zacengal zvonec a pri bráne zastali.

Sergej Ľvovič nápadne zbledol.

Večer bol zvuk blížiaceho sa koča pre ľudí, čo aj nevinne popíjajúcich čaj, nepríjemný. Tak chodili vojenskí kuriéri. V predizbe sa rozhovorili zachrípnutými, škriepnymi hlasmi. Bledý Nikita otvoril dvere a vyľakane hľadiac do očí Sergejovi Ľvovičovi ohlásil:

– Jeho excelencia generálmajor Piotr Abramovič Hannibal.

6

Bol nízkej postavy, s malou hlavou, žltými rukami a úzkym driekom; mal vypuklé čelo, šedivé schlpené vlasy. Oblečený mal tmavozelený žaket z predpotopnej uniformy a pohyboval sa ľahko, nedotýkal sa pätami zeme. Tak prešiel dva kroky a zastal.

Poklonil sa a prudko, nárazovito povedal:

– Dozvedel som sa od brata…  od Ivana Abramoviča… o tej radosti… – vrhol pohľad na hostí. – A akosi som si cestou pokladal za povinnosť, – poklonil sa Márii Alexejevne, – zablahoželať vám, moja milá sestra, aj vám, veľavážený pane, – ľahostajne sa obrátil k Sergejovi Ľvovičovi, – a svojho vnuka… pozrieť a krížik mu od starého otca…

Oddýchol si a spýtal sa:

– Kde je teraz? Môj vnuk.

Piotr Abramovič bol rodným strýkom Nadeždy Osipovny a ako všetci Hannibalovia, aj on sa dal k delostrelectvu. Keď jeho brat Osip Abramovič nadviazal ľúbostný pomer s cudzoložnicou a vyhodil svoju rodinu do vzduchu, musel na seba chtiac-nechtiac prijať čestnú a márnu starosť poručníctva. Hoci mal súcit k svojej neteri a jej osudu, ukázalo sa, že sa na poručníctvo nehodí, a pochopil ho akosi zvláštne: chodil robiť výčitky svojmu hriešnemu bratovi, občas písal dlhé listy Márii Alexejevne, volal ju milou sestrou, no o peniazoch nehovoril. Vysvetľovalo sa to tým, že v tejto otázke si bol sám veľmi neistý, dokonca polovicu života ho vyšetrovali za spreneveru akejsi delostreleckej výzbroje. Brat Ivan Abramovič ten škandál nejako ututlal. Piotr Abramovič, v tom čase už vo výslužbe a vo funkcii poručníka, sa rozviedol so ženou a utiekol s jednou bujarou devou zo Pskova, kde vtedy býval, do svojej dediny Jeľcy a odtiaľ poslal žene správu, aby s ním pre jeho pokoj ďalej nechcela žiť. Kým chodil dohovárať svojmu hriešnemu bratovi, našli si veľa spoločných názorov a styčných bodov.

Tieto návštevy sa vždy končili spoločnou bratskou lumpovačkou, ktorá trvala týždeň alebo aj dlhšie. Stará zvodkyňa čoskoro zaplietla do peňažných účtov aj Piotra Abramoviča; na bratove dlžobné úpisy dal krásavici veľa peňazí a sám skoro vyšiel na mizinu. Keď bol vo výslužbe, no ešte v plnej sile, čoskoro odišiel do blízkeho susedstva k hriešnemu bratovi. Zvábil ho nerestný prepych, v ktorom žil. So svojou bujarou dievkou býval v malej dedinke Petrovské, vedľa Michajlovského, kde žil jeho bigamický brat. Vraj si tam nažíval veselo, no nikoho k sebe nepúšťal a ani k nemu nikto nechodil. Vycestúval najmä kvôli spletitému súdnemu sporu o delení majetku s manželkou a synom Veniaminom. Tak sa dostal do Moskvy.

Všetci boli v pomykove.

Sergejovi Ľvovičovi bolo to stretnutie nepríjemné, najmä vzhľadom na Karamzinovu prítomnosť. Hannibalovci, s ktorými vstúpil do príbuzenského zväzku, boli vďaka svojej neobyčajnosti a pôvodu, ktorý všetci dobre poznali, dosť významná, dokonca svojím spôsobom vážená rodina. No to sa len hovorilo, za neprítomnosti starých černochov. Ďaleko od nich si človek nedokázal predstaviť, aké sú černošské tváre žlté a čierne. Keďže jeho vzťah k Ivanovi Abramovičovi vyjadrovali úctivý úsmev a blahosklonná zvedavosť, tak ako u všetkej peterburskej gardovej mládeže, vôbec si neželal vidieť smilného tesťa a absolútne netúžil po stretnutiach s príbuznými svojej ženy v prítomnosti ľudí, ktorých názor si cenil. La belle créole[1] bola pekná, jej osud zaujímavý, no zjavenie sa jej strýka černocha bolo nevhodné. Jeho tvár vyzerala celkom černošsky a náhly záujem cudzích ľudí oňho bol neprístojný. Zvedavosť, ktorú starý černoch prejavil k malému dieťaťu, na ktorého počesť vlastne Sergej Ľvovič usporiadal prijímací deň, všetkých priviedla do rozpakov. Hostia, čo sa zaoberali sebou navzájom, udalosťami, hrami, spomienkami srdca a básňami, doposiaľ nemali čas ani zámienku spomenúť si na dieťa. A ono ako na potvoru celý čas mlčalo, ani sa neozvalo. Kde vlastne bolo? Najskôr spalo v podkroví.

Aj černoch bol nerozhodný. Nečakal, že sa stretne s hosťami. Jeho malá tvár bola vráskavá, pokrčená, očká živé, hnedé, kávové, s tmavými, žltými bielkami, ako mávajú ľudia chorí na žltačku, a nozdry široké. Francúz naňho zvedavo pozeral. Starec zrazu uprel svoje opičie očká na Sergeja Ľvoviča a spýtal sa zachrípnutým hlasom:

– Možno som vás vyrušil…

Mária Alexejevna odvetila nespokojne, ale úctivo:

– Nuž čo, sadni si, Piotr Abramovič.

Černoch sa usmial; vyceril biele zuby a tvár, zvraštená ako pečené jablko, zrazu vyzerala detsky.

– Ďakujem, drahá sestra, – povedal nežne a ženy si uvedomili, že černoch je starý záletník a milý človek.

Nadežda Osipovna podišla ku strýkovi.

– Ako si opeknela, – zložil jej kompliment, pretože si mýlil vek ľudí, a pobozkal ju na čelo. – Volá vás otec, pozýva vás, veľavážený pane, aj s vašou ženou, – obrátil sa k Sergejovi Ľvovičovi, – príďte sa k nám v lete najesť malín a jahôd.

Sergej Ľvovič vľúdne prijal pozvanie. Všetko sa zdalo oveľa príjemnejšie a slušnejšie, než predpokladal: starý černoch priviezol pozvanie od otca.

Čakal ho rozhovor s tesťom – možno o vene. A príroda je tam v lete príjemná. Zrazu sa naňho usmiala myšlienka najesť sa ovocia u tesťa. Sergej Ľvovič mal rád všelijaké bobule. A Mária Alexejevna ostane doma s deťmi.

Mária Alexejevna vyšla za dvere a povedala: „To je mi posol,“ a vrátila sa.

Piotr Abramovič víno nepil, ale hneď si vypýtal vodku. Mária Alexejevna odkiaľsi vybrala starú palinovú „nastojku“.

Odpil si a vážne si všetkých obzrel, pričom pomaly pohyboval jazykom a perami.

Mária Alexejevna naňho stále hľadela akýmsi cudzím pohľadom. Piotr Abramovič ochutnal vodku.

– Ja, milá sestra, – vravel Márii Alexejevne, – jednoduchú nastojku nepijem, ale ju destilujem. Umocňujem jej silu na určitý stupeň. Aby tam boli višne, horkosť, aby bolo v ústach cítiť sad.

Vtom zazrel Kapitolinu Michajlovnu a ožil. Za stolom sedelo veľa mladých žien. Vypil kalíšok na ich počesť.

Krásavica Kapitolina Michajlovna naňho úctivo kývla; pozornosť starého černocha jej polichotila. Mykla plecami.

So zamračeným čelom si prezrel izbu.

– V krídle je teplo? – spýtal sa, a keď sa nedočkal odpovede a na krídlo zabudol, opäť si spomenul na dieťa. – Aké ste mu dali meno?

Rýchlo menil tému rozhovoru.

Sergej Ľvovič sa zachmúril: strýko černoch nazval ich dom krídlom. Dom, pravdaže, aj bol  krídlom, ale znovu ho prerobili, zrekonštruovali a teraz mal čisto anglický výzor.

Keď sa strýko dozvedel, že chlapček sa volá Alexander, spľasol rukami.

– Nádherné meno, – povedal. – Svet pozná dvoch veľkých vojvodcov, milá sestra, znamenitého Hannibala a Alexandra. A ešte Alexandra Vasilieviča Suvorova. Blahoželám, milá sestra! Vybrali ste nádherné meno.

– Meno mu vybrali skôr podľa rodinného zvyku, – vysvetľoval neochotne Sergej Ľvovič, – podľa pradeda Alexandra Petroviča, lebo on je priamym zakladateľom rodinného šťastia, a nie podľa Suvorova, – dodal piskľavo a zaškúlil na Karamzina.

Suvorov požíval úctu len u starých ľudí. Začal mu mäknúť mozog. To bolo isté. Preto šla vojna so sansculottmi tak zle.

Piotr Abramovič sa naňho pozrel spod obočia a vypil kalíštek palinovky.

– Nespomínam si, môj milý, – povedal, – vášho deda som nepoznal.

S mužmi sa rozprával inak ako so ženami – úsečne a neprívetivo.

– A veru áno, – dodal zrazu zachrípnuto, – aj deda si pamätám. Ešte nebohý tatko vravieval – Alexander Petrovič. Nie náhodou jeho ženu podrezali, milá sestra?

Sergej Ľvovič zaklonil hlavu a prižmúril oči. Vasilij Ľvovič si napravil žabó.

Keby strýko nebol taký zvláštny a nerozprával tak útržkovito a v náhlych výkrikoch, naozaj by to bola urážka.

Babku, ženu Alexandra Petroviča, kedysi naozaj podrezali pri pôrode a zabil ju jej muž, sám Alexander Petrovič, podľa ktorého teraz pomenovali dieťa. Podrezal ju zo žiarlivosti, v záchvate šialenstva, a celý zvyšok života strávil vo väzení. Spomínať na to bolo nevhodné, nepatrilo sa to.

Predsa však, súdiac podľa úsečnej povahy starého černocha, to bola pravdepodobne len stará spomienka, čo sa mu náhle vynorila v pamäti. Mimochodom, bolo vidieť, že generálmajor ešte predtým, ako mu dnes naliali, pil vodku.

Do rozhovoru sa zamiešal Karamzin.

Už dlho sa zvedavo díval na černocha a teraz sa ticho a vážne, ako vždy, spýtal, či generálmajor nemal príležitosť cestovať.

So živými kávovými očkami, vycivenou postavou a vrtkosťou starec skutočne pripomínal afrického cestovateľa, ako ich v tom čase radi vykresľovali v anglických románoch, a nie pskovského statkára.

Pod zvedavými pohľadmi sedel pokojne – bolo vidieť, že je na to zvyknutý.

– Ja som, môj milý, celý život slúžil pri delostrelectve a u cára, – odvetil dôstojne, – skutočne som cestoval, no cestovateľom som nikdy nebol. Ale teraz, keď sa začala ďaleká vojna na cudzie trovy, budem sa určite pýtať do cudzích krajov… Bez starcov sa nezaobídu.

Karamzin by sa mohol uraziť. Napísal Listy ruského cestovateľa  a keby sa dalo predpokladať, že generálmajor číta krásnu prózu, bola by to bezočivosť. No skúsený Karamzin sa rozhodol, že starého černocha urazilo samotné slovo „cestovateľ“. To mu pripadalo ako zábavná črta.

Mária Alexejevna úkosom pozrela na švagra.

– Čo sa ti zrazu zachcelo, – spýtala sa, – do ďalekých krajov? Preč z domu. Pustia ťa?

Mária Alexejevna narážala na pskovskú krásavicu, ktorá odviedla generálmajora od rodiny. Nenávidela ju, hoci ju ani raz nevidela, hádam ešte väčšmi než svoju vlastnú sokyňu.

– Ja, milá sestra, – povedal ticho a nežne generálmajor, – chcem nájsť oteckovo kniežatstvo. Preto musím odísť z domu.

S Máriou Alexejevnou zaobchádzal úctivo a trpezlivo, pričom nezdvihol oči. Tak s ňou hovoril v mladosti.

– Aké kniežatstvo? – znovu sa spýtala Mária Alexejevna so zjavnou nedôverou.

– Černošské, – trpezlivo vysvetlil generálmajor a hodil očkami po Karamzinovi, – v Etiópskom cárstve, v Abesínii, černošskom gubernátorstve, tam by sa malo nachádzať oteckovo kniežatstvo. Tatkov otec, môj dedo, bol africkým kniežaťom.

Karamzinovi sa zjavil na tvári maličký bledý úsmev.

– Nepočula  som o gubernátorovi, – povedala Mária Alexejevna. – A čože si, Petiňka, doteraz to kniežatstvo nenašiel, ani tvoji bratia?

– Mal som veľa práce, milá sestra, – vysvetľoval Piotr Abramovič, stále rovnako nežne a zreteľne, – v službách štátu som mal veľa práce, – zopakoval, akoby sám seba počúval a presviedčal, – a nemohol som vypátrať tatkovo kniežatstvo. Ani bratia.

Mária Alexejevna pokrútila hlavou, no vtom sa znova zamiešal Karamzin. Prejavil sa

v ňom literát. Osud černocha bol veľmi zaujímavý.

– Život vášho pána otca je neobyčajný, – zhodnotil úctivo. – Nezanechal po sebe nejaké doklady, listy a iné? Všetko to by bolo cenné pre dejiny.

Starec sa nadurdil. Zmienka o papieroch ho zbavila všetkej dôvery ku Karamzinovi.

– Ja, môj milý, nič nemám, – začal opatrne, – a ani môj tatko nemal rád papiere. Možno ich má brat Ivan Abramovič.

Sprenevera výzbroje a teraz aj súdny spor naučili generálmajora báť sa papierov.

Karamzin sa rozhodol, že nechá starca na pokoji. Sonceva, ktorý mal povesť klebetníka, sa spýtal:

– Je pravda, že Kutajsov odchádza?

„Odchádza“ znamenalo, že upadá do nemilosti.

Kutajsov bol zajatcom Turka, darovaný barbier, a teraz mal na starosti všetky kone štátu, bol to gróf a nositeľ radu. Terč pozornosti.

– Naopak, – odvetil s radosťou Soncev, – dostal rad Alexandra Nevského.

Mal priateľov v heraldickej komore, pripravoval sa príkaz.

Generálmajor uprel pohľad na Karamzina. Nozdry sa mu rozšírili.

– Kutajsov, – začal sipľavo, – je lokaj a vyznamenanie dostal práve preto. Leští čižmy. Ale môjho otecka vyznamenali zaslúžene. Preto mi aj dali meno Piotr.

Pravdupovediac, Karamzin aj tak uvažoval: vedel, že slávny černoch bol komorníkom alebo príkazníkom cára Petra. Preto si spomenul na Kutajsova.

Prišiel do rozpakov.

– Môj otecko, – pokračoval vzdorovito, – bol sám kniežaťom, ibaže africkým. A zavolali ho ako príklad. Aby učil fortifikáciu. A že bol čierny, lepšie ho videli a lepšie sa ľuďom vrylo do pamäti, aký veľký muž sa z neho stal. Toto je, môj milý, sova.

Zohol prst a ukázal prsteň s čiernou pečaťou.

Teraz pil nepretržite – pohár za pohárom, fľaša s nastojkou sa vyprázdňovala.

– O tom existuje spoľahlivý doklad, nemecký. Ale ja vám ho, môj milý, nedám.

Alkohol mu začal stúpať do hlavy.

– Nenásytný, – poznamenala Mária Alexejevna.

Starec sa znovu pokoril.

– Verte mi, milá sestra, ja som vždy a naveky váš, – vyznal sa švagrinej, – a hoci tatko nemal peknú tvár, srdcom bol, srdcom naozajstný Hannibal. Dávam vám Hannibalovo slovo.

Mária Alexejevna naraz povedala s povzdychom:

– Srdce mal zlaté a tvár nepeknú, zato courtoisie mal viac ako vy, Petiňka. Vedel sa usmievať, – povedala významne.

Piotr Abramovič sa zahľadel na švagrinú.

– Ej, zlaté srdce, – povedal a odhalil v úsmeve biele zuby.

– Lepší bol, lepší, aj zuby mal belšie, – mávala rúčkou Mária Alexejevna.

Sergej Ľvovič sa znepokojil a zovrelo mu srdce: neurazil sa Karamzin?

V rozpakoch vyzval Nikitu, aby zopakoval svoju baladu. Ten už aj začal, ale sa pomýlil.

Karamzin mal naozaj trochu znudenú tvár. Zo starcovej podráždenej reči veľa nepochopil. Pritom Piotr Abramovič do nej vložil veľa úsilia. Spotil sa a utieral si tvár vreckovkou.

Naozaj videl u brata Ivana Abramoviča doklad, o ktorom vravel. Jeho otec, ktorému sa nemeckí majori smiali za čiernu tvár, neskôr prikázal jednému dôveryhodnému Nemcovi, aby mu ho napísal. Synovia ho na starcov príkaz spoločne, s pomocou známeho nemeckého lekárnika, horko-ťažko prečítali a naučili sa ho naspamäť.

Napísali ho s cieľom získať získať šľachtický titul. Petrova doba bola ťažká a na šľachtický titul si starý černoch spomenul iba za vlády cárovnej Alžbety, keď začali všetci opreteky dokazovať svoj urodzený pôvod. Vtedy mu spolu so šľachtickým titulom udelili erb, ktorým sa teraz začal pýšiť Piotr Abramovič: zástavy skrížené nad námorníckym ďalekohľadom a nad nimi sova – symbol vzdelania a rozumu. Erb mal Piotr Abramovič vyrytý do pečate na prsteni.

Imperátor Peter – písalo sa v doklade – chcel ísť celej šľachte príkladom a snažil sa zohnať černoška s dobrými schopnosťami. Černochov – Neger Mohren používali všetky dvory ako otrokov, písal Nemec, ale Peter chcel dokázať, že vedomosťami a usilovnosťou ich možno vychovať. Vďaka tmavej pleti si taký príklad, nazdával sa imperátor, najlepšie vštepí do pamäti celá šľachta – Ritterschaft und Adel, ktorá bola lenivá a odporovala Petrovi. O „gubernátorstve Černošsko“ sa tam nevravelo, no rozprávalo sa, podľa slov starého černocha, o tom, že Ibrahim – alebo Abrahám – pochádzal z Abesínska, z kniežacieho rodu, ktorý vlastnil tri mestá. Piotr Abramovič bol presvedčený, že o tom všetkom krátko porozprával.

Karamzina načisto sklamal.

Slávny černoch bol cárovou figúrkou – čo je čisto anekdotická a vzácna črta príliš náhlivého vládnutia.

Obri, trpaslíci, černosi vraj imperátora mimoriadne zaujímali. Jeho divoké predstavy o ľudskej prirodzenosti sa Karamzinovi, žiakovi Johanna Kaspara Lavatera, zdali zábavné.

Generálmajor bol už celkom opitý.

– Ako sa voláš? – spýtal sa Nikitu trhaným hlasom.

– Nikita, pane.

– Slabý si, Nikiška, – povedal mu generálmajor, – môj Griška spieva s gusliarom, to je niečo! Až sa celý trasiem! Slzy! Zlaté srdce! A ty hovoríš cez nos. Slabý si.

Karamzin sa začal lúčiť. Mal pokazený večer.

Samarova hora, útulok priateľov blízkych jeho srdcu, moskovský home[7], dedinská osamotenosť – všetko razom zmizlo.

Černochov príchod, jeho hrubosť a nežnosť, jeho prekvapujúce spôsoby – africký moreplavec či opitý statkár – zničili všetky milé klamy.

Sergej Ľvovič rozprával o Boldine, ktoré nepoznal, Francúz bol dvoranom na neexistujúcom dvore, Karamzinova budúcnosť bola neurčitá.

Spolu s Karamzinom odišiel aj Francúz, keď presvedčil sestru Annette, aby nosila vysoký účes, a nestihol si požičať peniaze.

Sergej Ľvovič vyprevadil hostí a vrátil sa zamračený. Vynaložené peniaze išli dolu vodou a Karamzin odišiel nespokojný. Bez neho akoby bolo v izbách väčšie prázdno a tma.

Celý život sa usiloval byť ako všetci, mať všetko ako všetci, a nikdy sa mu nič nedarilo. Tento burleskný[8] tón starého sluhu, ktorý Karamzin nezniesol, rozčuľoval aj jeho, no on nevedel vyjadriť svoje rozhorčenie.

Starý černoch sa zdvihol a pohol sa ku schodom na podkrovie.

– Na vnuka sa chcem pozrieť, – zahundral, – a nič viac. Kde je vnúčik?

Mária Alexejevna si mu stala do cesty.

– Nepustím vás, – povedala so strachom a zlosťou. – Dieťatko spí. A nie je upratané.

Černoch od nej odstúpil.

Pozrel na švagrinú nevýraznými očkami.

– Dedka? – zachripel. – Strýka? Krížik som mu priviezol! Od starého otca.

Vytiahol z vrecka malý zlatý krížik, stisol ho a potriasol pästičkou.

Nadežda Osipovna celý čas pozerala na strýka so zvláštnym pokojom. Nemohla od neho odtrhnúť oči. Otca videla iba dva razy, keď bola malá – a po prvom raze si ho zapamätala lepšie a jasnejšie než po druhom. Pamätala si kvietky na jeho veste so štrasovými gombíkmi, pestrú mašľu, vlhký bozk i prekvapivo ľahkú chôdzu – odskočil od nej ako lopta. A celý život, celých svojich dvadsaťtri rokov si pamätala a vedela, že práve to bolo jej nešťastím i nešťastím jej matky. A teraz pozerala na strýka s doširoka otvorenými očami.

Strýko vytiahol krk dopredu a so strašnou rozhodnosťou, hojdajúc sa na ľahkých, krátkych nôžkach, vychádzal do podkrovia. Na hlave mu trčali dohora prešedivené vlasy.

Nadežda Osipovna vstala a vykročila za strýkom.

Mária Alexejevna za nimi nešla.

Sadla si ku kozubu a odvrátila pohľad.

– Vnuka, – povedala, – to je mi dedko…

A začala mlčky prehĺtať slzy, jednu za druhou,  ako vtedy v mladosti, keď ju týral ten ukrutník.

7

Hostia nevedeli, či majú ostať alebo odísť.

Vasilij Ľvovič mrkal a dychčal, tak ako vždy v nepríjemných situáciách. Sestry žmúrili očami a ukradomky si stískali ruky, sledujúc zmeny v tvári Márie Alexejevny.

Soncev bol úprimne roztrpčený. Dobre sa najedol, no akási záhadná zmena mu nedovolila jedlo stráviť. Skormútene dožúval kulebiaku.

Iba Kapitolina Michajlovna, ako krásavica, si nedala námahu znepokojovať sa alebo sa hnevať na černocha. Tým skôr, že starý černoch, ako sa jej zdalo, nebol ľahostajný k jej pôvabom.

V skutočnosti sa nikto s nikým nehádal a na spory či hádky zatiaľ ani neexistoval dôvod. Okolo Hannibalovcov vždy vznikal tento pre Máriu Alexejevnu nepochopiteľný rozruch, zvada, nervozita, ako keď človeka v saune obklopuje oblak horúcej pary.

Sergej Ľvovič drobnými zlostnými krokmi vyšiel hore schodmi za ostatnými.

– Netrápte sa, Mária Alexejevna, duša moja, – upokojovala ju Jelizaveta Ľvovna, – stojí za to trápiť sa?

Mária Alexejevna si utrela oči a nos vreckovkou a zamierila k podkroviu. Na sestry ani nepozrela.

Annette ukradomky stisla sestrinu ruku. Obidve začali dychtivo načúvať.

 

8

Lojová sviečka, z ktorej nikto neoškraboval nahorené, blikala a klaňala sa. Do okien bez závesov nakúkal mesiac, steny boli holé. V kúte ležala hŕba bielizne; na šnúre pri kachliach sa sušili plienky; uprostred izby stálo rozparené koryto a černoch sa potkol. Bol tam podivuhodný neporiadok. Trasúci sa plameň dodával detskej izbe kočovnícky, cigánsky výzor. Pri plánovaní tej izby sa nepočítalo s pozornosťou cudzích ľudí. Puškinovci boli zlí hospodári.

Černochovi sa uklonilo malé dievčatko.

– Toto je kto? – začudovane sa spýtal.

– Oľga Sergejevna, urodzený pán, – uklonila sa pestúnka. – Dobrý večer, Piotr Abramovič.

Oči mala mladé, sama bola vrtká, šikovná.

– Dobrý večer, – odzdravil sa jej černoch, – ako sa voláš?

V detskej izbe sa upokojil, vínne výpary sa rozptyľovali.

– Ariška, urodzený pán, z Kobrinskovcov, z Hannibalovcov.

Arina hovorila spevavo. Pochádzala z Hannibalovej votčiny a ako dievča odišla k Márii Alexejevne. Nízko sa ukláňala Piotrovi Abramovičovi. Služobníctvo u Hannibalovcov malo pred pánmi rešpekt.

– Je tu zlý vzduch, Ariška. Dozeraj na pánča.

Prišiel Sergej Ľvovič.

Černoch sa naklonil k dieťaťu.

– Tichšie, mon oncle[1], – napomenula ho Nadežda Osipovna, – spí.

– Nespí, – povedal černoch.

Chlapček naozaj nespal. Pokojne sa díval neprítomným pohľadom malých očí farby morskej vody, ktorá sa ešte neustálila, akoby bol stále v maternici.

Černoch naňho uprene hľadel.

– Je pobelavý, – povedal.

Pozrel sa ešte raz.

– Vlasy ako kúdeľ.

Chlapec sa začal hýbať a stále hľadel kamsi mimo všetkých.

– Vybozkávajte ho! – zakričal černoch. – Čestné hannibalovské slovo – levíča, černoštek! Milý! Znamenitý Hannibal! Na deda sa podal! Ten pohľad! Beriem ho! Prineste víno!

Sergej Ľvovič sa ozval. Opitý černoch si rozkazuje v jeho dome ako vo svojej votčine. Bez ohľadu na svoje city k žene si vždy myslel, že Hannibalovcov trochu povýšil tým, že s nimi vstúpil do príbuzenských zväzkov a zdvihol ich tak na svoju úroveň. Z detstva si zapamätal, ako po Peterburgu prechádzal akýsi veľmož, pamätal si hmlu, lampu, výkrik „Z cesty!“ a Kalmyka s černochom v červených livrejach na baku. Moskva sa v tom čase nakláňala k starej šľachte. Turkom Kutajsovom všetci opovrhovali.

Starý černoch naľakal hostí tým, že vyhlásil jeho syna za Hannibala a takmer aj za černoška.

– Vážený pane, – vzdychol Sergej Ľvovič s neobyčajnou dôstojnosťou, – neustali ste z cesty a nie je čas oddýchnuť si? A pritom otca… otcovi… Dovoľujem si myslieť, že môj syn nie je… levíča… ani černoško, ale Puškin, tak ako ja. Ja mám rád a vážim si vašu rasu, keď je človek dobrý, – prísne dodal, – ale sami uznáte, že môj syn… že otec ako ja…

Vtom černoch s nečakanou ľahkosťou zdvihol chlapčeka, rozbehol sa s ním k sviečke a pobozkal ho vlažne a nahlas na celú izbu.

Jednou rukou držal chlapčeka a druhou mu strčil do povojníka krížik.

Mária Alexejevna mu nahnevano brala chlapčeka z rúk.

– Spadne ti, – odtískala starca rukou, – ruky preč od toho dieťaťa, tyrani.

Začala chlapčeka kolísať a ten sa nakoniec rozplakal.

Černoch sa obrátil k Sergejovi Ľvovičovi. Urobil jeden krátky pohyb – chytil sa za pás, kde mal mať šabľu, ale tá tam nebola, lebo starec bol už dávno vo výslužbe.

– Ako ja… ako ty! – zachripel a zdalo sa zvláštne, koľko nízkych, vlhkých chrapľavých zvukov sa nachádza v ľudskom hrdle. – Kto si ty? Ty si, môj milý, fiť, – hvizdol, – darebák! A ja som Hannibal. To je moje plemä.

Oči mal vlhké a zahmlené, bol opitý.

Sergej Ľvovič zbledol.

– Nekričte, mon oncle, – povedala ticho Nadežda Osipovna a na tvári sa jej objavili škvrny, – dieťa spí. Nedovolím, aby sa tu kričalo.

– Krič si na svoju slúžku, – zatiahla Mária Alexejevna cudzím spevavým hlasom.

Černoch cúvol.

Ústami mu potrhávalo a nenachádzal slová.

– Puškinovci… Tí pre mňa viac neexistujú! – zakričal so zaťatými pästičkami. – Skoncoval som s nimi!

Kopol do stoličky a zbehol po schodoch. Všetci počuli, ako prehrmel cez salón a vybehol do predizby.

Mária Alexejevna uložila dieťa do kolísky a skrútila sa do klbka, stala sa klbkom, suchučkým, starým, z ktorého trčal špicatý nos; potiahla nosom a trasúc hlavou kamsi odišla.

Sergej Ľvovič, ešte stále bledý, vypol hruď a chodil po izbe. Oslepila a ohlušila ho tá hanba. Potom tichunko otvoril dvere a pozrel sa dolu. Hostia boli preč.

Mária Alexejevna si sadla k oknu.

– Pekný posol, – šomrala si popod nos, – dedko.

Ťažko dýchala. Hlava sa jej hojdala.

Generálmajor prechádzal cez dvor, náhlivo, neistými krokmi.

Čakal ho koč.

– Aha, dedko, – pokračovala Mária Alexejevna, – ledva vlečie nohy. Božemôj.

Ale Sergej Ľvovič sa ešte dlho hral na hrdinu. Chodil po detskej izbe, nadskakoval a odhadzoval nohou bielizeň porozhadzovanú na zemi. Snažil sa pochopiť, ako sa začala, kde sa vzala a kam zašla táto nezmyselná hádka.

– Som odhodlaný obetovať všetko pre pokoj, – priznával s rukou na srdci, – som odhodlaný všetko zniesť a nie je v mojej povahe, duša moja… Ale keď sa ma dotknú a ešte k tomu vo vlastnom dome! Nechcem sa viac stretnúť s týmto… vieux raifort[2].

Vtedy sa podíval na Nadeždu Osipovnu a zdúpnel.

Sedela na Ariškinej posteli, nohou hojdala kolísku, nepozerala naňho a nepočúvala ho. Oči mala otvorené, ale ani nežmurkla a plakala: z očí jej tiekli veľké mútne slzy. Nevšímala si ich. Potom sa pozrela na dieťa ako na cudzie. Vtedy zbadala Sergeja Ľvoviča, jeho chôdzu, jeho nadskakujúce plecia, všetok jeho ušľachtilý hnev a započúvala sa do toho, čo hovorí.

– Choďte von, – ticho mu prikázala.

A Sergej Ľvovič sa začudoval, vtiahol plecia a vyšiel z izby.

Prvýkrát ho vyhodila. Nechápal prečo.

– Vyhnali strýka, – šepkala Arina v izbe pre služobníctvo, – iste už nepríde. Stále kričal: my Hannibalovci! Spoznal ma. Dvadsať rokov ma nevidel, a spoznal ma; majú ostrý zrak až strach!

– Prišiel opitý, – vysvetlil Nikita, – povahu majú neznesiteľnú. A hrubo rozprávajú. Ako na hradskej. Generál!