K 85. narodeninám jubileu Rudolfa Schustera Renesančne o svete a našej dobe

624

Knihy neúnavného autora mnohých žánrov, pritom aj politika, štátnika, prezidenta Slovenskej republiky (1999 – 2004), čestného i riadneho člena Spolku slovenských spisovateľov, Dr. h. c. Ing. Rudolfa Schustera, PhD., tvoria nielen rozmernú, ale i dôstojnú knižnicu: osobnú, prezidentskú i ako významnú súčasť nášho národného kultúrneho dedičstva. Len jej súpis a bibliografické zmapovanie, ktoré dlhujeme nestorovi nášho kultúrneho a spoločenského života, je porovnateľné len s veľkými klasikmi našej literatúry. Autor v každej novej tvorbe nadväzuje na jeho známe a vysoko oceňované diela. Pri jeho jubileu v roku 2019 však excelentne nielen rezumuje, ale i rozširuje svoje autorské portfólio o nové žánre a prehlbuje poznanie i scenériu obrazu dnešnej doby a človeka v ňom na cestách 20. i prvej časti 21. storočia.

V ostatných rokoch sme boli zvyknutí na objavné a pútavé cestopisno-expedičné diela autora, nestrácajúce na sile výpovede, naopak, zosilňujúce jeho posolstvo nám i budúcim generáciám. Jeho majstrovské obrazové vydania publikácií, počínajúc brazílskymi pralesmi (V tieni brazílskych pralesov, 2002), pokračujúc Aljaškou (2006, 2007), Islandom (Farby Islandu, 2009), Grónskom (Ľadová krása Grónska, 2010), Kamčatkou (2012) až k Čukotke, nám ozdravne a povznášajúco defilujú pred očami, pred očami čitateľov zvyčajne zaplavovaných banalitami dneška. Pravda, to je len hlavná línia jedného jeho žánru a bibliograficky by sa žiadalo uviesť i desiatky ďalších titulov literatúry faktu a próz od knihy Necestami Brazílie (1987) až po unikátne autobiografické dielo Schody návratov (2018), ďalej televízne scenáre (1974 – 1989), rozhlasové scenáre (1983 – 1992) k Bocatiusovi a i.

Vyše štyridsať monografií autora (nepočítajúc mnohé inojazyčné a zahraničné vydania) má prevažne spoločného menovateľa – vydavateľa Eduarda Szattlera (Press Print Košice). Klobúk dolu! Nielen textovo či fotograficky sa knihy nesú v duchu majstrovstva R. Schustera, ale aj grafickou úpravou, typograficky vyznievajú neobyčajne esteticky – ide o vydanie typu najkrajšie knihy.

Uvažujúc nad renesančným oblúkom tvorby Rudolfa Schustera sme očarene zastali nad šírkou jeho umeleckého záberu. Vieme, že čitateľ sa môže tešiť na nové vydania autora a bude i prekvapený ďalšou jeho tvorivou komnatou. Vojtech Zamarovský objavoval, možno povedať, starý svet, R. Schuster objavuje nový svet a nové obzory. Obdivuhodné, na Slovensku i vo svete. S klasikom povedané: Vízum do Európy! Napokon, najlepším svedectvom toho je i jeho najnovšie autobiografické dielo Schody návratov, ktoré vychádza v týchto dňoch pri príležitosti jeho významného životného jubilea – 85. narodenín. Radi prinášame z neho ukážku.

 

 

RUDOLF SCHUSTER

SCHODY NÁVRATOV (VRENIE V SNR)

Na moje dvere (predsedu SNR) 13. februára 1990 zaklopal Ján Budaj. Nechcel sa so mnou rozprávať v budove SNR, asi sa bál odpočúvania, preto ma pozval na obed do Rybárskeho cechu na nábreží Dunaja. Sedeli sme v salóniku, a aby nás nikto nerušil, pred dverami stál jeho vodič a súčasne ochrankár. Ján Budaj mi pripomenul, ako som v januári hovoril, že by bolo správne, keby na čele Slovenskej národnej rady stál niekto z VPN. Nemal som námietky, ak to chce aj VPN. Ďalej hovoril o tom, že tým predsedom by mal byť on a ja by som sa stal jeho podpredsedom. Povedal som mu, že mám v úmysle odísť zo SNR. Presviedčal ma však, že aspoň na nejaký čas by bolo dobré, keby som tam zostal, kým sa naplno oboznámi s celou problematikou. Nepozdávalo sa mi to. Chcel som predsa odísť čo najskôr, napokon, mal som sa kam vrátiť, vo Východoslovenských železiarňach by som sa určite nestratil. Budaj mi však sľúbil, že keď prijmem jeho ponuku, budú o mne uvažovať na post veľvyslanca v niektorej zaujímavej krajine, pritom argumentoval mojimi skúsenosťami i jazykovými znalosťami. Spomínal najmä po nemecky hovoriace krajiny. Pripomenul som mu, že viem aj celkom slušne po anglicky, a on si spomenul, že treba obsadiť miesto veľvyslanca v Kanade. Trochu som tej ústretovosti nerozumel, veď Budaj sa ku mne doteraz správal pomerne rezervovane. Napokon ma poprosil, aby som tento rozhovor pokladal za dôverný a radšej o ňom nikomu nehovoril. Bolo mi to trochu čudné, veď ak je to oficiálna ponuka, vo VPN by mali o nej vedieť. O pár dní som sa presvedčil, že vnútorná situácia vo VPN nie je až taká prehľadná a transparentná. Na návšteve Slovenska boli v tom čase predstavitelia Kanadskej slovenskej ligy, s niektorými som bol na divadelnom predstavení, kde hral hlavnú úlohu Milan Kňažko a ďalšiu Magda Vášáryová. Po predstavení som oboch pozval na večeru do koliby Expo na bratislavskej Kolibe. Využil som príležitosť a Milana Kňažka som sa priamo spýtal, či je pravda, že Budaj sa má stať predsedom SNR a ja prvým podpredsedom. Videl som, že o ničom nevie a že ho tá správa nemilo prekvapila, hádam skôr to, že Budaj koná poza jeho chrbát. Rovno sa ma spýtal: „A vy naozaj chcete zo Slovenskej národnej rady odísť?“

Potvrdil som, že o tom uvažujem. Ďalej skúmal, či už mám predstavu, kam by som chcel ísť. Prezradil som mu rovnako ako Budajovi, že zrejme do VSŽ, ale premýšľal som aj o poste veľvyslanca, ak dostanem príležitosť. Sľúbil mi, že keď sa najbližšie stretne s Václavom Havlom, a malo to byť čoskoro, pri ceste prezidenta do USA a Kanady, spýta sa ho na to. Kým sa početná delegácia na čele s Václavom Havlom vrátila z USA a Kanady, naskytol sa mi čas premýšľať. Mám odísť zo SNR a súčasne z komunistickej strany? Myslím si, že verejnosť by to v tejto situácii, keď sa rodil nový poriadok a mnohé veci menili od základu, pochopila. Alebo mám zostať ako prvý podpredseda a pomáhať novému predsedovi Jánovi Budajovi? Vo verejnosti mal dobré meno, bol predsa jedným z lídrov novembra 1989 a uznával ho aj Václav Havel. Alebo sa vrátiť do VSŽ, či sa usilovať o post veľvyslanca? Tieto otázky mi vírili hlavou, a rozhodol som sa počkať, ako sa situácia bude vyvíjať.

Deň D

Ráno som vstal o trištvrte na šesť, napil som sa trocha studeného mlieka a peši som sa vybral do práce. O trištvrte na sedem som už sedel vo svojej kancelárii. Písací stôl a príručná knižnica boli vyprázdnené a kancelária sa mohla odovzdať novému predsedovi SNR. Sekretárka chodila do práce okolo pol ôsmej, preto som do jej príchodu dvíhal telefóny sám. Mnoho ľudí to vedelo, a preto využívalo ranný čas, aby sa so mnou telefonicky skontaktovalo, prípadne si vynútili stretnutie, ba mnohí prišli aj bez ohlásenia, ešte pred príchodom sekretárky.

V ten deň, 1. marca 1990, bolo pokojné a tiché ráno, zubaté slniečko zvedavo nakúkalo do okien kancelárie a ja som sa sústredene pripravoval na schôdzu SNR. Okolo pol deviatej som začul pred budovou ruch. Bez toho, aby som sa pozrel cez okno a presvedčil sa, čo sa robí, zašiel som za sekretárkou Ankou a požiadal ju: „Prosím, zavrite všetky okná. Vonku sa schádzajú ľudia. Zrejme prišli podporiť Budaja. Nechcem sa zbytočne rozptyľovať ani znervózňovať.“

„Dobre, pán predseda,“ prikývla sekretárka a zatvorila okná, ktoré sme ráno nechávali trochu poodchýlené, lebo miestnosti boli prekúrené a radiátory sa nedali regulovať.

Sadol som si znova za písací stôl a dokončil úpravy na scenári vedenia schôdze. Pred deviatou vošla do kancelárie rozrušená sekretárka.

„Pán predseda, tí ľudia vonku sú tu kvôli vám, počúvajte, vyvolávajú vaše meno, chcú, aby ste šli von medzi nich.“

„To bude asi omyl. Neviem, prečo by mali prísť kvôli mne, keď odchádzam z funkcie.“

„Pán predseda, počúvajte, čo skandujú… Vivat Schuster… Počúvajte… Volajú vás pred budovu.“

Vzápätí sa zjavil v mojej kancelárii predseda vlády Milan Čič.

„Ahoj, Rudko. Prečo nejdeš medzi národ? Veď ťa prišli povzbudiť,“ povedal mi s úsmevom.

„Povzbudiť? Teraz, keď odchádzam?“

„Poď, patrí sa ísť von medzi nich, aby si sa presvedčil,“ povedal Čič, chytil ma pod pazuchu a viedol pred budovu, kde sa medzitým zaplnilo námestie. Len čo som sa ukázal, ľudia začali ešte hlasnejšie kričať: Vivat Schuster! Pozeral som sa prekvapene na dav ľudí. Do očí sa mi tisli slzy. Len aby si to nikto nevšimol! Prihovoril som sa im: „Dnešný deň je pre slovenský národ historický, lebo na dnešnom zasadaní SNR schválime štátne symboly Slovenskej republiky, štátny znak, vlajku, dvojslohovú hymnu a pečate. Rovnako schválime váš návrh na nový názov ČSSR, na Federáciu Česko-Slovensko, a ďalej návrh štátneho znaku federácie so zvisle prepoleným štítom. Ak máte záujem zúčastniť sa na rokovaní SNR, vyberte si spomedzi seba piatich zástupcov, lebo veľa miest nemáme, a dohodnite sa s našimi usporiadateľmi. Ďakujem vám za doterajšiu spoluprácu a pomoc.“

Potom zhromaždeným občanom povedal ešte niekoľko slov predseda vlády. Zamávali sme im na rozlúčku a vrátili sa do budovy. Cestou späť sa ma Milan snažil povzbudiť.

„Tak vidíš, Rudko, nie je to s nami také zlé, ako sa nám niektorí ľudia usilujú nahovoriť. Nemal by si odchádzať z funkcie predsedu, keď máš takú podporu.“

„Milan, ja sa na celú vec pozerám reálne. Je len otázkou času, kedy budeme musieť odísť všetci. Jednoducho nás komunistov nechcú, nech by sme boli akíkoľvek čestní a spravodliví. Už som sa rozhodol.“

„Robíš chybu, keď sa vzdávaš.“

„Uvidíme,“ odvetil som a vrátil sa do kancelárie.

Začiatok schôdze sa oneskoril o pätnásť minút, lebo po včerajšom zasadaní Predsedníctva SNR nezostalo veľa času na rokovanie poslancov v poslaneckých straníckych kluboch. Preto niektoré kluby rokovali ešte pred začatím pre mňa historickej 22. schôdze SNR.

Rokovanie sa napokon začalo. Schôdzu viedol podpredseda Ján Majer. Hneď v úvode bol na programe sľub nových poslancov do SNR – Jána Budaja za VPN, Františka Mikloška za VPN, Borisa Zalu za Sociálnodemokratickú stranu a ďalších – do rúk predsedu SNR. Atmosféra v sále i vonku pred budovou bola veľmi napätá. Do rokovacej miestnosti na balkón sa dostali viacerí členovia Štúrovej spoločnosti a menších politických strán s transparentom VIVAT SCHUSTER. Ostatní, ktorí zostali pred budovou, sa po začatí schôdze presťahovali na druhú stranu, pod okná rokovacej miestnosti. Dovnútra, najmä keď zavládlo na chvíľu ticho, prenikali hlasy ľudí. Bolo počuť výkriky proti Budajovi, že je Maďar a podobne, ale i hromadné skandovanie na moju podporu. Niekoľkokrát ma nahlas podporili aj demonštranti, ktorí sa dostali dnu. Pošepkal som Majerovi, aby ich upozornil, že nesmú rušiť priebeh schôdze.

Bola to nezvyčajná atmosféra, s akou sme sa dovtedy na schôdzi SNR nestretli. Znervóznel som i ja a mal som obavy o jej ďalší priebeh. Díval som sa na Budaja, ktorý sedel v druhej lavici a v duchu som rozmýšľal, čo urobiť, aby to dopadlo tak, ako sme sa dohodli na predsedníctve. Ak to neprejde, vina padne na mňa. Čím som sa zaslúžil, že je tu dnes taká atmosféra? Odkiaľ sa odrazu nabralo toľko ľudí? Prečo ma vôbec podporujú, keď som komunista? Kto ich sem poslal? Kto ich mohol nahovoriť? Sú to Bratislavčania, alebo ľudia z vidieka?

Vymenili sme si s Budajom pohľady, ktoré neboli dvakrát optimistické. Po zvolení nových poslancov a zložení sľubu mi poslal na lístočku odkaz: „Pán Schuster, uvedomujete si, do akej situácie ste ma dostali svojím konaním?! Vzhľadom na túto skutočnosť žiadam, aby moja kandidatúra nebola predmetom rokovania. Ďalšie kroky zvážte. J. Budaj.“

Po prečítaní týchto riadkov som sa zamyslel a prečítal som si ich znova. Ako to Budaj myslel? Nepomýlil sa? Na aké moje konanie naráža? Dodržal som všetko, na čom sme sa dohodli. Hádam ma len nepodozrieval, že mám podiel na tom, čo sa odohráva pred budovou SNR? To nemá vôbec logiku. Tým by som si len sťažil odchod. Ktovie, čo mu niektorí naši priatelia poslanci podvrhli ako dôvernú informáciu. Čo robiť? V rokovaní nemôžeme pokračovať, kým sa spolu neporadíme. Posunul som lístok s odkazom od Budaja Majerovi, ktorý viedol schôdzu. Keď si ho prečítal, šeptom som sa spýtal, čo budeme robiť.

„Nič. Pokračujeme v rokovaní. Budaj nemá dôvod na obavy,“ odpovedal mi.

„Nie, nemôžem riskovať. Musíme sa poradiť, lebo ak to nevyjde, budem na príčine ja.“

„Zbytočne sa obaja bojíme. Ty súhlasíš, aby ťa odvolali. Ak to potvrdíš aj pred poslancami, nebudú nijaké problémy.“

„Musíme urobiť prestávku.“

„Teraz? Ako to zdôvodníme?“

„Vyhlás dvadsaťminútovú prestávku, v rámci ktorej sa poradíme s predstaviteľmi poslaneckých straníckych klubov a zástupcami Národného frontu.“

„Dobre, ale podľa môjho názoru je to zbytočné,“ pokrútil hlavou Majer a vyhlásil: „Predsedníctvo SNR odporúča dvadsaťminútovú prestávku, počas ktorej prosím predsedu Národného frontu pána Antona Ťažkého, zástupcov jednotlivých strán a podpredsedov SNR, aby prišli do zasadačky predsedu.“

Z rokovacej miestnosti som šiel rovno do svojej kancelárie. Vzápätí prišiel za mnou Budaj. Sadli sme si za prijímací stôl, pozreli sa na seba a ja som čakal, čo mi povie. Času nebolo veľa.

„Za tejto situácie by ste sa mali, pán Schuster, vzdať. Je to hrozná atmosféra, ktorá nezodpovedá rokovaciemu poriadku SNR,“ začal rozhovor, pritom mi sústredene a prísne hľadel do očí.

„Ako myslíte, pán Budaj, môžem sa vzdať. Len neviem, či to veci pomôže.“

„Som presvedčený, že áno. Keď sa vzdáte, nebude o čom diskutovať.“

„To nie je také jednoduché. Ak sa vzdám, musia to poslanci potvrdiť.“

„Musíte sa vzdať, inak to nevyjde.“

„Dobre. Ak s tým budú súhlasiť predstavitelia jednotlivých politických poslaneckých klubov, vzdám sa, hoci nie som o tom presvedčený. Poďme vedľa do prijímacej miestnosti a stretnime sa pri okrúhlom stole, nech sa poslanci rozhodnú, či sa mám vzdať, alebo nie.“

O pár minút sme sa stretli na dohovorenom mieste: J. Budaj za VPN, I. Čarnogurský za KDH, J. Dubníček a J. Majer za Demokratickú stranu, J. Širotňák za Stranu slobody, B. Zala za Sociálnodemokratickú stranu, J. Uher za Demokratický blok straníkov, Peter Weiss za KSS a ja.

„Vážení poslanci a predstavitelia politických strán, zavolal som vás, aby som sa s vami poradil, ako postupovať v ďalšej časti schôdze. Ešte v decembri 1989 som vyjadril názor, že s ohľadom na rozloženie politických síl má na čele SNR stáť zástupca VPN. Svoj názor nemením ani dnes. V tomto duchu sme pripravili dnešnú schôdzu SNR, na ktorej som mal byť z funkcie predsedu odvolaný. To bola moja požiadavka. Nech ma nikto nemôže podozrievať, že som sa jej vzdal, lebo nemám čisté svedomie. Pán Budaj mi však odporúča, vzhľadom na atmosféru, ktorá dnes na zasadaní SNR vládne, aby som sa vzdal. Ak máte rovnaký názor, môžem to urobiť. Vyjadrite sa, prosím,“ obrátil som sa k zúčastneným.

Všetci sa na seba prekvapene pozreli a postupne vyjadrovali svoj názor.

„Mali by ste sa vzdať, pán Schuster. Pravdaže, predtým vystúpime a zhodnotíme vašu prácu,“ prvý sa ozval Dubníček.

„Podľa môjho názoru by sme tento bod mali odložiť na iné plénum SNR. Nie som za to, aby sa pán Schuster vzdal,“ nesúhlasil Uher.

„Nie. Treba sa rozhodnúť hneď. Ja som za to, aby sme pokračovali,“ nástojil Majer.

„Nebolo by zlé odložiť to, ale keď sme už začali, pokračujme s tým, že sa pán Schuster vzdá. Ja tiež vystúpim a poviem k tomu niekoľko slov,“ tlmočil svoje stanovisko Čarnogurský.

„Som za to, aby sme dnes o personálnych otázkach nerokovali,“ pridal sa k Uherovi Zala.

„A ja som za to, aby sme pokračovali, ale nesúhlasím, aby sa pán Schuster vzdal. Nech rozhodnú poslanci,“ podotkol Weiss.

„Svoje stanovisko som už povedal, trvám na tom, aby sa pán Schuster vzdal, ako sme sa spolu dohodli,“ opakoval zanovito Budaj.

„Dohoda, ktorá pred chvíľou vznikla, bude platiť, len ak sa v tomto zmysle dohodneme. Zatiaľ sme sa však nedohodli,“ reagoval som.

„Pozri, Jano, ak poslanci odvolajú pána Schustera, máš dôkaz, že ťa zvolia. Ak ho neodvolajú, je to takisto dôkaz,“ prehovoril znovu Zala.

„Ako to urobíme? Ak vystúpia poslanci Dubníček a Čarnogurský a podporia odvolanie, ak ho svojím vystúpením podporím aj ja, malo by to prejsť. Čo myslíte?“ chcel som to mať už za sebou.

„Treba ísť. Poslanci sú už netrpezliví. S návrhom na odvolanie vystúpi Jožo Širotňák,“ uzavrel Majer.

Vrátili sme sa do sály. Rokovanie pri okrúhlom stole zostalo v patovej polohe, ak opomeniem, že sa šlo len s návrhom na odvolanie. Potvrdzuje to aj vystúpenie podpredsedu Širotňáka, ktorý predkladal návrh na moje odvolanie. Tento kľúčový moment, ktorý mal údajne rozhodnúť o zmene funkcie predsedu SNR, sa stal dlho diskutovanou záležitosťou nielen vo VPN a SNR, ale i medzi nezainteresovanými ľuďmi.

S odstupom času je jasné, že aj keby som sa vzdal funkcie, čo nemuseli poslanci prijať, vo vtedajšej atmosfére by Budaja v tajných voľbách len ťažko zvolili za predsedu SNR. Možno by zvolili niekoho tretieho, ktorého mohol navrhnúť ktorýkoľvek z poslancov.

Vráťme sa však do rokovacej miestnosti po asi tridsaťminútovej prestávke. Nervy som mal napnuté ako struny. Atmosféra pod oknami budovy, kde zhromaždení ľudia ustavične vykrikovali rôzne heslá, poznámky na moju podporu a veru aj urážlivé invektívy proti Budajovi, bola búrlivá. Československý rozhlas vysielal priamy prenos, takže obyvatelia Slovenska mohli bezprostredne počúvať priebeh schôdze. Pohľad na balkón s veľkým heslom VIVAT SCHUSTER a ľudia, horliaci na moju podporu, mi nepridávali na duševnom pokoji. Chcel som to všetko mať za sebou. Cestou do rokovacej miestnosti ma pri dverách zastavil Milan Čič. „Tak ako, Rudko? Dúfam, že sa nevzdávaš?!“

„Neviem. Asi áno,“ povedal som zamyslene, pokrčiac plecami.

„Boh ťa zavaruj vzdať sa, Rudko! Vydrž!“ prízvukoval mi šeptom.

Napätie medzi poslancami, ale i prítomnými členmi vlády dosiahlo kulminačný bod a v miestnosti nastalo hrobové ticho.

Skôr než odcitujem ďalšie vystúpenia čerstvo kooptovaných poslancov za nové strany a hnutia, chcem zdôrazniť, prečo uvádzam tieto politické udalosti tak podrobne. Išlo o prelomové obdobie Nežnej revolúcie, keď sa zmenil režim vládnutia z diktátorského pod vedením KSČ na demokratický. Skončila sa vláda jednej strany a vystriedali ju novovznikajúce demokratické strany. Chcem, aby generácia, ktorá túto historickú zásadnú politickú zmenu nezažila, lepšie pochopila, ako sa ten proces na Slovensku uskutočnil. Robím to aj preto, aby som dnešným politikom ukázal na konkrétnych príkladoch, ako sa správal a rokoval náš vtedajší parlament a jeho noví poslanci v situácii, keď sa doslova lámal chlieb a komunisti postupne odovzdávali svoju moc novým demokratickým silám v Slovenskej národnej rade. Je až neuveriteľné, a možno dnes pre mnohých aj nepochopiteľné, ako sa v tomto nesmierne zložitom období vedeli slušne, tolerantne a ohľaduplne správať poslanci medzi sebou, medzi tzv. starými, zanikajúcimi a novovznikajúcimi politickými štruktúrami.

(Ukážka z knihy Rudolfa Schustera Schody návratov)

POPISY K FOTO: Rudolf Schuster ako predseda Slovenskej národnej rady v roku 1989 počas rokovania s lídrom revolúcie Milanom Kňažkom, s ktorým si občas zahral aj tenis. Foto: archív R. Schustera

MIROSLAV BIELIK