K 85. narodeninám profesora Jozefa Vladára Priateľovi jubilantovi

387
Jozef Vladár s knihou Venuše slovenského praveku, ktorú napísal s básnikom Viliamom Turčánym

Slová sú schody do chrámu ľudskej duše, tak to poeticky ospieval Milan Rúfus. Jeho vyznanie sa mi vždy pripomenie pri milých stretnutiach s prof. PhDr. Jozefom Vladárom, DrSc., mojím starším kolegom, priateľom a nezištným podporovateľom. V neľahkých chvíľach vždy stál pri mne, pomáhal a bránil zlu, žičlivo núkal dobro a pomoc. Mnohým, ktorí pomoc potrebovali, a často o ňu ani hrdo nežiadali, vždy prišla ním podaná ruka a slová podpory. Taký bol a je náš univerzitný profesor, vedec, priaznivec kultúry a umenia Jozef Vladár, rodák z dedinky Brodzany (* 20. 1. 1934), donedávna člen Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov (SSS), ktorý sa po tieto dni dožíva krásneho životného jubilea. Bolo mi dovolené napísať niekoľko postrehov o kolegovi a veľkom priateľovi, a rád sa tejto služby ujímam, lebo píšem o človeku, ktorý sa vždy obetoval pre druhých, i keď ohrozoval vlastnú kariéru.

Ak spomeniem slovenský a európsky starodávny bronzový vek, ak budem snoriť v tejto pradávnej minulosti, nemôžem obísť meno nášho jubilanta. A nadovšetko budú svietiť objavené slovenské Mykény pod Vysokými Tatrami na Myšej hôrke v Spišskom Štvrtku. Opevnené sídlisko mestského charakteru ľudu otomanskej kultúry zo začiatku strednej bronzovej doby (1500 rokov pred n. l.) prinieslo pozoruhodné nálezy dokazujúce, že súveký civilizačný vek presiahol aj na naše územie. Naveky túto významnú lokalitu zvečnil do nášho poznania práve Jozef Vladár s kolektívom spolupracovníkov a vedno s ním v obrazovej forme aj slovenský maliar a grafik, rodák z Olcnavy Jozef Fabíni. Spišský Štvrtok bol jubilantovým vyvrcholením terénnej výskumnej činnosti, predchádzali mu lokality v Nitre a neďalekom Branči. V spoluautorstve s Václavom Furmánkom a Ladislavom Veliačikom napísal syntézu Slovensko v dobe bronzovej a za výdatnej podpory veľkého priateľa prof. Jána Lichardusa na Univerzite v Saarbrückene, taktiež v spoluautorstve, spracoval skvelú rozsiahlu štúdiu Die Bronzezeit im slowakischen Raum (1999), ktorou zasadil nálezy a poznatky zo Slovenska do európskeho, ba až svetového kontextu. Pamätám si, keď som z podnetu jubilanta na Predsedníctve SAV pripravoval vyznamenanie prof. Jána Lichardusa Zlatou medailou Ľudovíta Štúra, na spoločné stretnutia týchto dvoch osobností slovenskej vedy, z ktorých jeden dlhodobo po roku 1968 pôsobil a šíril skvelé meno Slovenska v zahraničí. Vždy ma upozorňoval aj na import myšlienky v našich najstarších dejinách.

Jozef Vladár svoje vedecké nadanie skvelo skĺbil s kultúrou a umením, ktoré nadovšetko miloval. Dôkazom sú jeho diela v knižnej podobe vo vydavateľstve Tatran Umenie dávnovekého Spiša (1978), Praveká plastika (1979) a Dávne kultúry a Slovensko (1983). A skutočne jedinečným činom bolo spojenie síl dvoch vysokoškolských pedagógov, vedca a milovníka umenia Jozefa Vladára a básnika, literárneho vedca a prekladateľa Viliama Turčányho. Z tejto úžasnej fúzie vzniklo v mnohom neprekonateľné dielo Venuše slovenského praveku, ktoré doteraz vyšlo v niekoľkých vydaniach, aj vo Vydavateľstve SSS.

V súvislosti s jubilantom treba pozitívne hodnotiť rovnako jeho organizačnú prácu v oblasti vydávania encyklopedickej tvorby, spomeniem najmä Encyklopédiu Slovenska, Encyklopédiu Slovenského národného povstania a Encyklopédiu dramatických umení Slovenska. Iste sú poznačené súvekými danosťami prednovembrových čias, napriek tomu je žiaduce napísať, že nič lepšie nateraz nevyšlo a väčšina hesiel má nadčasovú hodnotu. Vytrpel si však veľa urážok a nepriateľských útokov, často najmä od tých, ktorým v minulosti pomohol. Dnes treba napísať aj to, že úprimne podanú ruku dostal zo zahraničia, spomeniem opäť predovšetkým prof. Jána Lichardusa zo Saarbrückenu (SRN) a Jacqua Nenquina, bývalého generálneho sekretára Medzinárodnej únie vied prehistorických a protohistorických pri UNESCO. Práve posledne menovaný nám už roku 1991 radil, aby sme sa zbavili „toho, čo my nazývame inkvizítorstvom a u vás sa to volá kádrovanie“. Pamätám si na jeho úžasné vystúpenie na Predsedníctve SAV v roku 1996 pri preberaní Zlatej medaily Ľudovíta Štúra za rozvoj spoločenských vied. Pred mnohými rokmi som uviedol nadčasovú myšlienku, ktorú vyslovil pred smrťou americký spisovateľ Norman Mailer, keď napísal, že považuje ideologické myslenie za hrôzu storočia. Platilo to v minulosti, a, žiaľ, platí to aj dnes. A prof. Jozef Vladár poznal a pretrpel si toho dosť. On vždy žičil, aby mnohí, ktorým pomohol, ho znevažovali, obviňovali a urážali. Prežil i pocítil veľa, vedel odpustiť, akoby napĺňal slová apoštola Matúša z evanjelia v 5. kapitole: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú.“

Je tu však naďalej jeho, pevne verím, ešte neuzavreté dielo v oblasti vedy, kultúry a umenia, ktoré iste nielen nás, ale i jeho napĺňa hrdosťou. Tvárnilo sa aj vďaka milovanej manželke Erike, ktorá nielen melódiou klavíra liečila Jozefove bolesti i starosti. A mne zostáva opäť priklincovať časté slová v pripomínaní, keď nás mladších upozorňoval na tých, čo s vaničkou aj dieťa vylievajú. A my si pamätáme, ďakujeme a blahoželáme Ti, milý Jozef: Živio, mnoga ljeta!

Zdroj: Dušan Čaplovič: K 85. narodeninám profesora JOZEFA VLADÁRA: Priateľovi jubilantovi. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 5.

Foto: archív