K slovenskému martýriu 1988 – 2018

263

Martýr je v pravom zmysle slova trpiaci svedok. Pokiaľ ide o jeho slovenskú časť v Európe i vo svete, do vedeckého spracovania národných svedectiev máme ešte ďaleko. Nedávno čitateľskú verejnosť milo prekvapil Spolok svätého Vojtecha (SSV) vydaním diela nitrianskeho biskupa Mons. V. Judáka Slovenské martyrológium (2016). Slovenské martyrológium ostáva naďalej otvorená veľká historiografická, etická a umelecká téma v celej škále dostupných pramenných prostriedkov. Aj 30. výročie „zvodnateného“ Hviezdoslavovho námestia v Bratislave nás jednoznačne presviedča, že hŕstka organizátorov – vyše 3 000 účastníkov, dnes väčšinou už neznámych (čo je naša generačná chyba) – niesla kožu na trh za celé ubité ráňané Slovensko. Kým pohyby po roku 1990 zachvátili viac slovenských lokalít, tu zohralo historickú úlohu historické námestie v hlavnom meste historického národa. Aj takto nie je márne vnímať nastolenú tému, priznať, že celoslovenská „púť“ 25. marca 1988 k Dunaju nemá v našich dejinách sui generis obdobu.

Otcovia, matky a deti
Tí prví sa modlili a spievali, tí druhí (nás) vlhčili a bili. Matky, ozdobené ružencami a škapuliarmi museli zniesť Sodomu a Gomoru totalitného režimu ako soľný stĺp plačúci nad činom svojich detí: politikov, policajtov, vodičov, robotníkov, hliadky, eštebákov, kágebákov a celú plejádu nasadenej kamarily voči – „rozvracačom a diverzantom“. Napriek tomu, že organizátori nič také neohlásili a ani sa nič také nestalo. Máme viac žalostných dejinných konfliktov rodičov a detí v historických okamihoch národa, dodnes sme svedkami tejto národnej traumy. Je možné, že v tichosti národného boja za náboženskú i civilnú slobodu ronili slzy obe zúčastnené strany, je možné, že onú „pravdu“, ktorú z Carltonu chceli vidieť politici, umelci aj uvideli, je možné, že sa to niektorých aj dotklo. Službukonajúcim nemožno veľa zazlievať, „štátotvorcom“ všetko, aj keď nám Voltaire odkázal, aby sme pri posudzovaní rozlišovali na jednej strane človeka, na druhej strane jeho dielo.

Martýrium nebolo osihotené
Po tridsiatich rokoch vývoja v našej vlasti, Európe i vo svete máme nárok chápať „Veľký piatok“, alias Sviečkovú manifestáciu na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (25. 3. 1988) zo širších hľadísk. Aj keď išlo o požiadavky veriacich, organizátorov (J. E. kard. Korec, Dr. F. Mikloško, Dr. J. Čarnogurský, Dr. Jukl, Dr. Krčméry, A. Selecký a i.) zabezpečiť ústavné náboženské práva národa, obsadenie uvoľnených biskupstiev, právo na nerušené vyučovanie náboženstva, výchovu kňazského dorastu, katolícke časopisy, knihy, zabezpečenie cirkevného práva a i., z dnešného pohľadu k tomu patrilo štátne poistenie Slovenskej cirkevnej provincie ad hoc z roku 1977 ako jedného z krokov k slovenskej suverenite a štátnosti, náboženskej slobode v kresťanskej, duchovnej a politickej Európe. Slovenský vzdor ešte pred onou nežnou revolúciou, tak trochu posilnený aj skúsenosťami z cyrilo-metodských pútí na Velehrade, v Nitre a inde v čase bývalého režimu, vykazoval znaky martýria – svedectva vzplanutím slobodného národného ducha.

Pomoc slovenského sveta
Prakticky od roku 1945, neskôr od roku 1948 sa slovenská emigrácia podstatne zaslúžila o aktívne kroky za slovenskú slobodu, slobodný duchovný i národný život, samostatnú druhú SR. V slovenskom tzv. kapitalistickom svete pôsobilo za uplynulých 60 rokov takmer devätnásť emigrantských spolkov a združení a do pätnásť slovenských zahraničných periodík. Dodnes blahodarne pôsobí Slovenská liga v Amerike (od roku 1906), Kanadská slovenská liga (od 1932), Zahraničná Matica slovenská (od 1954), Svetový kongres Slovákov (od 1970), Slovenský ústav, dnes aj pápežské kolégium sv. Cyrila a Metoda v Ríme (od 1963) a iné spolky a združenia v Európe, v Austrálii a v zámorí. Samozrejme, po roku 1989 už v inom poslaní a pôsobení voči domácej i zahraničnej slovenskej societe. Títo „slovenskí diplomati“ oboznamovali so situáciu u nás svetové zahraničie prakticky na všetkých kontinentoch. Dodnes nemá SR tieto sotva doceniteľné a nehynúce aktivity, písomnosti, memorandá primerane spracované. Pridajme k tomu katolícke misie, evanjelické diakónie v Európe, zámorí, médiá. „Veľký piatok“ vykazoval aj veľa znakov kresťansko-národnej ekumény.

Jubilejné roky 868 – 1988 – 2018
Okrem niektorých kázní v chrámoch sme zatiaľ nedostali informácie, okrem niektorých historiografických prác u nás (nehovoriac o plodných dielach cyrilo-metodskej tematiky v zahraničí), že prelom rokov 867 – 868, pravdepodobne jar 868, bol historický pre Slovákov, Slovanov a Európu: schválenie 4. liturgického jazyka – staroslovenčiny – v náboženských obradoch v Európe. Aj na tomto pozadí pracoval domáci disent, slovenské emigrantské zahraničie, zahraničné médiá. Možno nebudeme ďaleko od pravdy, ak pripustíme, že susedným Nemcom, Maďarom, Francúzom, Rakúšanom a iným táto téma priveľmi „nevoňala“. Vedel však o nej Rím, slovenské misie, slovenský kresťanský svet. Možno ani tých vyše 3 000 účastníkov Sviečkovej manifestácie si to neuvedomovalo, nemajme im to za zlé. Viacerí sme si boli toho vedomí, no najhlbšie si to, pravda, uvedomoval náš kardinál, slovenskí kňazi – veď na prelome rokov 867 – 868 prijali kňazské svätenie v Ríme naši sedempočetníci aj sv. Gorazd. Tu sa založila tradícia stredoeurópskeho biskupstva (Nitra), arcibiskupstva, už spomínanej cirkevnej provincie v Európe a náboženské práva malého stredoeurópskeho národa. My sme „štrajkovali“ a modlili sa i za obsadenie biskupstiev a kňazský dorast, obsadenie fár, obnovenie rehoľného života, národné a duchovné práva. Necítiť aj z tohto uhla pohľadu súvislosť medzi Rímom 868 a Bratislavou 1988?! Možno si česko-slovenskí politici, inakšie vzhľadom na ich generáciu zväčša pokrstení, protesty európskych a amerických diplomatov, politikov, európskej slobodnej tlače, osobností najmä z nemeckej, talianskej, americkej, kanadskej oblasti, zahraniční biskupi, arcibiskupi, odborové hnutie novinárov, maďarská spoločnosť pre obranu ľudských práv, katolícke európske hnutia, Charta 77 a iné toto pozadie až tak nevšímali, no dnes máme k dispozícii argumenty (vtedy zamlčované), diela zahraničných i našich historikov, teológov, ktorým tento historický fakt zohráva vo vedeckom povedomí určujúci vedecký prameň.

Krivdy na umení
Ako každý rok okolo 25. marca budeme v médiách svedkami už opakovaných autentických záberov z Hviezdoslavovho námestia v Bratislave 25. 3. 1988. Akiste si médiá všimnú aj tradičnú spomienku pred kostolíkom Notre Dame, neďaleko námestia, možno zaradia niekoľko výpovedí organizátorov, účastníkov, politikov, kňazov, polície, možno i slovenského a neslovenského zahraničia (Švajčiarsko, Rakúsko, Taliansko, Nemecko, Amerika, Kanada, Austrália a iné). Možno. Už vyše 15 rokov týmto upozornením na „Veľký piatok“ pre slovenskú mládež média končia. Takmer 30 rokov od tejto pre nás európskej udalosti absentuje kvalifikované umelecké dielo pravidelne, a nielen 25. marca, pripomínajúce tento národno-historický okamih. Zatieňujeme ho Chartou, zahraničnými vojnovými dokumentmi, najmä dokumentmi o vojne, Rómoch, prevratom v roku 1989, a nielen tým. A chýba nám aspoň malá encyklopédia slovenského martýria. Opomíname úlohu organizátorov, dlhoročný zápas kardinála J. CH. Korca, mediálne vystúpenia A. Hlinku, Hlasu Ameriky, Vatikánskeho rozhlasu, Slobodnej Európy (SE).

Poznámka: Keď som asi v roku 1991 na pôde SE žiadal venovať sa nielen zápasom o štátnosť, ale aj k tokom, ktoré k tomu viedli, nepochodil som. Nemáme k tomu spracovaný výpovedný umelecký film, kvalitnú divadelnú hru, ďalšie kvalitné umelecké diela. Nič sa neobjavuje v ikonickom dvojzväzku Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. My sme svoju národnú, duchovnú identitu vyniesli z kabinetu na fórum verejne, ustáli sme prenasledovanie, ľudia i organizátori trpeli, politici sa nám vysmievali, deti starých katolíkov a evanjelikov nás „sledovali“. Kto sa tomuto národu kedy primerane ospravedlní a kto si tento už vymierajúci dav spravodlivých a neoblomných uctí pamätným mohutným súsoším, aké budujú kultúrne národy svojim hrdinom a martýrom po svete!?

Ilustračné foto: pixabay.com