Katarzia osamelosti O hľadaní (dis)harmónie medzi individuálnym záujmom a verejným blahom

18

Esej začnem takpovediac už tradične, citátom z literatúry: „Budú sa zmluvy, žiadosti a iné lajstrá včiel / teraz už vybavovať bez nároku na podiel? / Úradník, čo to urýchli a vybaví, / na zaslúžený bakšiš nemal by byť zvedavý? / Kde zákon toleroval dosiaľ províziu, / tam teraz idú zrazu robiť revíziu?“ Ide o úryvok z veršovanej Bájky o včelách alebo Súkromné neresti, všeobecný úžitok z roku 1705 (autor Bernard Mandeville, lekár, filozof a básnik, preklad Ľubomír Feldek; in: zlatyfond.sme.sk), vysmievajúcej sa zo štyroch nerestí – chamtivosti, podvodu, prepychu a pýchy –, v ktorých si v úľom pohodlí hovejú na človečenský spôsob také i onaké včeličky. Citované verše ich zachytávajú práve v čase, keď sa napĺňa včelia nostalgia po cnosti. Za každú cenu chcú cnostne žiť! Len čo sa tak stane, všetko sa zmení na nepoznanie, neresti sa vytratia, no obyvateľov úľa súčasne prikvačí lenivosť, chudoba a nuda. Napokon: „Prežilo ich len pár – no našli v sebe silu obrovitú / a obnovili družbu neresti a blahobytu. / Sebaovládaním sa zdokonaliť stihli, / aby sa extravaganciám v budúcnosti vyhli. / Ich česť a spokojnosť tiež pridala sa k tomu, / keď znova začali od bútľavého stromu.“ Autor si tu kladie večnú ľudskú otázku, či honba za individuálnym záujmom (prospechom či ziskom) sprevádzaná súkromnými neresťami slúži verejnému blahu. Zároveň si odpovedá: áno slúži, no je nevyhnutné, aby onen prastarý a urodzený roj chránila „policajná zbroj“; inak vyjadrené, zvlčené chúťky „včelieho“ roja musí krotiť Hobbsova obluda (štát) prostredníctvom zákonov a brachiálneho násilia. A vôbec – môže byť individuálny záujem etický a mravný, keď naráža na ostré hrany želaní a túžob iných jednotlivcov? Včeličky znášajú pod dohľadom „policajného zbroja“ do úľa nahonobený majetok, lenže v jeho vnútri sa stane čosi zvláštne – med si prisvojí len malá hŕstka z nich. Ale tu nás niečo zháči! Je vari šťastná taká spoločnosť, kde väčšina jej príslušníkov žije z ruky do úst, neraz vo veľkej chudobe a biede?!

Z potu a sĺz…                                                                                                        Chamtivosť, zvyčajne skrytá v kukle dobrých úmyslov, sa ako Mefistoteles núka a zalieča, „poďte, z potu a sĺz ľudu vyžijete a aj si užijete“, dláždiac tak cestu do pekla. Ako viacerým civilizáciám pred nami, ktoré prestali o sebe pochybovať! Ukázala nám to aj hrabivosť mocných, ktorí iba nedávno, počas zničujúcej krízy, položili takmer celý svet na lopatky. A ani dnes nie sme od toho ďaleko. Skúsme sa na to spýtať ľudí z najchudobnejších kútov Afriky a Ázie, vlastne ani nemusíme, urobila to za nás charitatívna organizácia Oxfam International, ktorá pripravovala podkladové materiály na tohtoročné stretnutie svetovej smotánky vo švajčiarskom Davose (január 2019). Dozvieme sa z nich, že za vlaňajšok pribudol na planéte každý druhý deň jeden miliardár, hodnota majetku miliardárov sa zvýšila o 12 percent, resp. o 2,5 miliardy amerických dolárov denne, kým majetok najchudobnejšej polovice populácie na zemeguli klesol o 11 percent, denne o 500 miliónov amerických dolárov; 26 najbohatších ľudí vlastní ten istý majetok ako 3,8 miliardy obyvateľov (tých najchudobnejších) našej Zeme, znižuje sa daňová zaťaženosť bohatých a zvyšuje chudobných. Vyše 262 miliónov detí si nemôže dovoliť navštevovať školu, desaťtisíce ľudí zomierajú len preto, že nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti (Public Good or Private Wealth – Oxfam 2019). A nielen to: globálny index ekonomickej neistoty založený na správach expertov zo 143 krajín zaznamenal v ostatnom období historický rekord – vyšší ako v časoch krízy.                                                                              Tyrania ekonómie, ako som konštatoval v jednej z predchádzajúcich esejí, vpísala do neoliberálneho vzorca jej elít kvantitatívnu modlu rozvoja spoločnosti – výšku hrubého domáceho produktu (už po dlhé roky sa zjavuje úsilie, no zatiaľ viac-menej neúspešné, vymyslieť nové indikátory rastu – index pravého pokroku, index šťastnej planéty, mierka hospodárskeho blahobytu, hrubé domáce šťastie atď. – s cieľom eliminovať tzv. Easterlinov paradox, keď povedzme štáty s najvyššími výdavkami na zbrojenie dosahujú paradoxne najvyšší HDP), vyrovnanosť rozpočtu, mieru verejného dlhu, celkovú zamestnanosť atď. Verklíkuje sa len o tom, koľko a za čo vyrobíme, koľko a za čo predáme a dovezieme – aj to je dôležité, no akosi sa zabúda na spokojnosť, mentálnu pohodu, emocionálnu a duchovnú stránku človeka. HDP a iné strohé kvantitatívne hospodárske ukazovatele len málo povedia o tom, aké majú ľudia nálady, čo ich teší, resp. trápi, kedy sa usmievajú, kedy plačú, skrátka, ako im je na duši. V mediálnej propagande, na sociálnych sieťach sa však skôr stretneme so strašením, huckaním a provokovaním súvisiacim s údajným pochybným podnikateľským prostredím, obmedzenou slobodou podnikania (podľa elít sa za obmedzenie slobodného podnikania pokladá predovšetkým priškrtenie verejného financovania súkromných ziskov – napríklad „pomalé a nedostatočné prijímanie“ takých zákonov a opatrení, ktoré by veľkodušne zabezpečovali udržanie a zvyšovanie blahobytu bohatých s politicky korektným odôvodnením, že ide o verejný a národný záujem). Niežeby sa podobné neduhy vytratili, lenže mocenské štruktúry so žurnalistickými záprahmi šírenie strachu potrebujú na vystlanie mefistofelovskej cesty do spomínaného pekla – mentálneho i hmotného otroctva. Našťastie vedu ako takú si nemožno len tak ľahko osedlať, strčiť do chomúta, kráča si svojimi chodníčkami, čoraz väčší zástoj si vydobyla aj behaviorálna ekonómia, nie náhodou získal jej predstaviteľ Richard Thaler v roku 2017 Nobelovu cenu a nie náhodou vydal nedávno americký Gallupov ústav Global Emotions Report 2017 (Správa o globálnych emóciách), v ktorej testoval nálady ľudí v takmer 150 krajinách sveta. Ako celok nie je správa na internete prístupná, no zo všeobecného úvodu som sa dozvedel, že sú diametrálne rozdiely medzi rastom HDP a spokojnosťou občanov. Hoci HDP rastie, spokojnosť s kvalitou života vo všeobecnosti klesá – napríklad vo Veľkej Británii vzrástol v sledovanom období HDP o dve percentá, no nespokojnosť so stavom vecí vyjadrilo o 5 percent viac občanov ako na začiatku prieskumu.

Odpovede múdrych mužov                                                                                      Vráťme sa však detailnejšie k našej téme: už Adam Smith sa vyjadril, že individuálny záujem je motorom každej ekonomiky, pravda, a to dodávam ja, musí mať isté etické a morálne mantinely. Pozrime sa teda na historické aspekty vývoja vzťahu medzi verejným blahom a chamtivosťou či inými neresťami: načrime do antiky – čisté dobro predstavujú stoici, nesmeli hľadať svoj úžitok, mali žiť iba podľa pravidiel, naopak, epikurejci (hedonisti) nehľadeli na zákony, uznávali len utilitu – asi ako dnešní globálni kapitalistickí hráči. Platón, verný stoik, potieral konzum a produkovanie statkov, žiadostivosť plodí podľa neho úpadok, vládnuca trieda nesmie a nemôže poznať súkromný majetok, nesmie mať vlastný záujem ani individualitu, mala by sa výhradne starať o celok, a nie sa zaoberať taľafatkami. Aristoteles pre zmenu preferuje prirodzené túžby človeka, súkromné blaho vidí jedine v kontexte verejného blaha: „Byť blaženým je to isté ako dobre žiť, dobre konať a dobre sa mať. Ale v tom, čo je podstatou blaženosti, sa názory rôznia a odpoveď bežných ľudí znie inak ako odpoveď múdrych mužov“ (Aristoteles, Politika, 1095 a 14 – 23). Podstata blaženosti je hlavnou témou skúmania terajšej behaviorálnej ekonómie ako novej disciplíny (neraz sa to zneužíva na manipuláciu s verejnou mienkou). Nepochybne si dnešný náš bezdomovec predstavuje pod blaženosťou niečo iné ako napríklad Boris Kollár či Marián Kočner, hoci tentoraz by som zrejme uhádol, čo by bola pre Kočnera najväčšia blaženosť. Navyše neviem, či by sa v politickej a ekonomickej elite našiel niekto, čo by povýšil verejné blaho nad svoje súkromné.                                                                                          Onen nenaplnený ideál hľadali aj kresťanskí filozofi a poeti. Napríklad v 4. storočí sa o to pokúsil vo veršovanej podobe rímsky básnik Aurelius Prudentius Clemens v diele Psychomachia (Vojna duší) stvárnením súboja siedmich cností a siedmich hriechov personifikovaných v postavách žien. Neskôr, v 13. storočí, Tomáš Akvinský tvrdil, že každé zlo je v nejakom dobre, občas je lepšie čerta zapriahnuť do pluhu ako s ním bojovať, dokonca rešpektoval spoločné vlastníctvo, ale iba v prípade núdze. Immanuel Kant sa vo svojej etike postavil na stranu stoikov, ba ich myšlienkový prúd ešte umocnil a sprísnil – prišiel s tézou, že „ak vykonáme ,morálny‘ čin na základe ekonomickej kalkulácie, morálka sa z neho vytráca“ (Tomáš Sedláček: Ekonómia dobra a zla, s. 83). Táto téza sa v dejinnom vývoji ekonomickej teórie neujala, zato učenie epikurejcov, vychádzajúce z prirodzenosti „ľudskej“ podstaty, sa uplatňuje v rozličných podobách až do dnešných dní – akceptovali ho do určitej miery aj utopickí socialisti, napríklad Thomas More zdôrazňoval, že uspokojenie ľudských potrieb je nielen prirodzené, ale prináša i rozkoš; ďalej to výrazne rozvinul najmä John Stuart Mill v knihe Utilitarizmus. Prichodí dodať, že spomínaný More (poslanec, sudca či premiér za panovania Henricha VIII. a naostatok obesený v podstate za svoju tvrdohlavosť) ešte predtým vyrukoval v diele Utópia s odvážnou myšlienkou: „Kým existuje súkromné vlastníctvo, nie je možné, aby nastala rovnosť alebo aby bolo aspoň všetko spravodlivo rozdeľované, takže svet nemožno šťastne spravovať“ (VSSS, 2017, s. 44). Nadviazal na to Karol Marx v rozsiahlom teoretickom diele Kapitál, v ktorom sa usiluje nájsť harmóniu medzi súkromným a verejným blahom prostredníctvom zospoločenštenia produkčných prostriedkov. Od 20. storočia vedú medzi sebou spory keynesiánske, monetárne a hayekovské ekonomické teórie. Etické kategórie ostávajú akosi bokom…

Mať… Mať… Mať…                                                                                                    Nechajme teóriu teóriou, pohrúžme sa do normálneho života. Akože si to vlastne žili včely v Mandevillovom úli – v časoch, keď ešte nepoznali cnosť? Tak normálne ľudsky: Jedni odsúdení k lopatám a iným nástrojom, / no skrátka k rôznym lopotám, / v ktorých až na dno síl šli každodenne, / len aby denne mali niečo na zjedenie.“ Iní „odsúdení“ hrabať a bohatnúť! Áno, to je už našské, také každodenné. Ustavične počuť onen bzučavý monotónny hlas: MAŤ… MAŤ… MAŤ, chamtivosť prichádza z minulosti, dávnej i nedávnej, nesie sa prítomnosťou a mieri, žiaľ, aj do budúcnosti; jeho ozvena nám pripomína lúpeže storočí z éry dobyvačných vojen a kolonializmu, ale i gniavenia slovenského ľudu maďarskou feudálnou tyraniou, pristaví sa pri neprávostiach doby nie až takej vzdialenej a naostatok nám vchrstne do tváre lúpeživé výboje zo začiatku 21. storočia – regionálne vojnové konflikty, vrátane Európy, v Česko-Slovensku diabolské zvýšenie cien (o vyše 70 percent) v roku 1991, barbarská „kupónka“ (akési mäkké „znárodnenie“ – ľudia prišli o peniaze, úspory a ilúzie ako na konci štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov) či pirátska a bezohľadná veľká privatizácia prakticky všetkého, na čom nájdete odtlačky mozoľov každého pracujúceho človeka. A dnes? Na plné ústa to po prvý raz vyslovil politik stredoeurópskeho priestoru Andrej Babiš na stretnutí premiérov V4 a Nemecka v Bratislave (7. 2. 2019), keď na výčitku, že naše štáty parazitujú na Európskej únii, reagoval ozaj po lopate: Nezabúdajte, že dcérske firmy v krajinách V4 odvádzajú materským firmám sídliacim v EÚ vyše 50 miliárd eur ročne vo forme dividend.                                              Vďaka predaju našich “zlatých teliat” na Západ!                                                            Aký sa nám teda núka obraz bežného života bez príkras a slovných ornamentov? Najlepšie bude zhmotniť si ho do udalostí jedného dňa: Ráno vstanete značne ubití, deprimovaní, ešte vo vás doznieva večerný americký film Kóma (1978) vysielaný na STV1: nemocničný personál a lekári operujú pacientov, ktorí sa už nepreberú z bezvedomia, lebo im do anestézie primiešajú dávku kysličníka uhoľnatého. Všetko z chamtivosti, pre mamonu! Aby im mohli odobrať orgány určené na transplantáciu! Film, alebo realita? Vyberiete sa v Bratislave električkou do práce, zrazu veľký hluk, akísi dvaja chlapci sa mlátia medzi sedadlami, z ich vulgárneho dialógu zistíte, že sa bijú pre peniaze. Vystúpite na Obchodnej ulici pred Martinusom, hneď za rohom, na začiatku námestia SNP, vám zúbožená bezdomovkyňa nasilu vtláča do rúk Nota bene, pri Milosrdných bratoch kľačí na chodníku žobrák s čiapkou v ruke, mútny pohľad, vlastne ani neviem, či je to pohľad (zdá sa, že nevidí), v robote si sadnem za počítač a začnem písať článok o (ne)starostlivosti o chudobných, starých, chorých, dôchodcov, siroty aj ľudí z ulice. Chvejú sa mi prsty na klávesnici, nie som vo svojej koži… Idem sa prejsť, kúsok od budovy na Laurinskej zbadám kamaráta tlačiara, pred dvoma mesiacmi oslavoval narodeniny (55 rokov), marí sa mi, že odo mňa bočí, odvracia hlavu, zakričím naňho. Dozviem sa, že ho pred niekoľkými dňami vyhodili z práce, vraj nestačil, potrebujú mladších, digitálne zdatnejších. Smutné, že práve on ma inšpiroval pokračovať v článku… nebolo to však nič optimistické. Tešil som sa, že si večer popravím náladu, pred niekoľkými dňami bola na bratislavskej Novej scéne premiéra hry Rozum a cit zdramatizovanej podľa rovnomenného románu anglickej spisovateľky Jane Austenovej, kúpil som si vstupenku, reku, pookrejem, lenže som si neuvedomil tému… tému chamtivosti z 19. storočia, ktorú poznám z knihy: John Dashwood (syn z prvého manželstva) zdedí po otcovi rodinný statok Norland a vzápätí vyháňa z neho nevlastnú matku a nevlastné sestry Elinor a Marianne (ženy v tom čase nesmeli zo zákona dediť). Chamtivosť, ako vždy, aj tu zvíťazila. Predstavenie bolo zaujímavé, ale vo vnútri ma ešte väčšmi rozorvalo. Nebol to dobrý tip na rozveselenie.

Oslepený boh Orión                                                                                                Nastúpil som do večernej električky, rozprestrel som si noviny (nemal som na ne celý deň čas). Oči mi padli na článok, ktorý bránil slniečkarov, autor sa pýtal tých, ktorým sa vraj z akýchsi nepochopiteľných dôvodov nepáčia slniečkarske maniere: Akú krajinu chcete? Proti komu bojujete, keď ste si vybrali za nepriateľov tých najlepších?“ (Michal Havran: Politika sa nekončí na bilbordoch, ale v srdciach, SME, 7. 2. 2019). Šokovala ma neuveriteľné sebavedomie, isté „nadčlovečestvo“ v otázke. Pripomenulo mi to oslepeného boha Orióna, ktorému sa vrátil zrak, keď sa pozrel do slnka. Nepomohlo mu to však, napokon ho Artemis zabila, ale nemusel ľutovať, veď sa premenením na súhvezdie dostal ešte bližšie k slnku. Napokon aj Kassiopeiu vyhnali za chvastúnstvo na oblohu. Prečo nie? Veď elite predsa miesto na oblohe prináleží!!! V duchu som autorovi hneď odpovedal, chceme takú krajinu, kde aj najlepší vedia byť skromní, nie neskrotní namyslenci.

Chvála bláznivosti                                                                                              Znechutene som odložil noviny, pozrel sa po električke, zopár mladých ľudí (všetci do nohy) ťukali do mobilov, nikto s nikým nekomunikoval. Totálne odcudzenie, návrat a ponor do samého seba, alebo útek od chamtivosti? Spomenul som si na svoju nedávnu návštevu výstavy (ID)entity výtvarníkov Dušana Pacúcha a Ivety Tomanovej v trnavskej Galérii Jána Koniarka: skupina ľudí na tom istom mieste, v rovnakom čase, no predsa len inde, s mobilmi v rukách – tridsaťjeden JA, ktoré sa navzájom ignorujú. Vylúčenie zo sveta ostatných, katarzia v osamelosti… Prečo? Myslím si, že každý z nás pozná odpoveď.      Poznal ju aj Mandeville v závere svojej bájky: Len blázni palác cnosti / chcú z toho úľa stvoriť v budúcnosti, / vymoženosti sveta dožičiť si / a slávne vojny viesť a pritom žiť si bez nerestí.“ Ako inak: bájkar, absolvent školy Erazma Rotterdamského sa inšpiroval dielom svojho veľkého predchodcu – Chválou bláznivosti. Veď iba človek bláznivý, ako vravel, môže vydržať toľké príkoria života a sveta…

 Obálka Mandevillovej bájky v angličtine z roku 1705 (vydanie 1714)

ZDROJ: O hľadaní (dis)harmónie medzi individuálnym záujmom a verejným blahom. KATARZIA V OSAMELOSTI. In: Literárny týždenník