Kauza Skripaľ

290

V mesiacoch marec a apríl dominovalo v medzinárodných vzťahoch zvyšovanie napätia medzi Ruskom a Západom pre údajné použitie chemických zbraní jednak v Sýrii, ale najmä vo Veľkej Británii, kde sa mal uskutočniť ruský chemický útok na bývalého agenta Sergeja Skripaľa a jeho dcéru. Kauza sa postupne zmenila na nedôstojnú frašku, ktorá bola výsmechom tradičných právnych hodnôt západného sveta. Čo sa vlastne stalo?

V prípade údajného útoku na Skripaľovcov sa z informácií poskytnutých britskými štátnymi orgánmi nedozvieme takmer nič. S. Skripaľ je ruský občan, odsúdený roku 2006 v Rusku za špionáž pre Londýn; od roku 2010, po udelení milosti, žije vo Veľkej Británii, kde ho jeho dcéra Júlia, ruská občianka, pravidelne navštevovala. Otázka však znie: Prečo by Rusi s prípadnou vraždou čakali tak dlho a použili by chemické zbrane, keď existuje množstvo jednoduchších spôsobov? A vrchol všetkého: Prečo by útok takou strašnou zbraňou zlyhal na celej čiare! Skripaľovci sa po údajnom útoku bojovou nervovo-paralytickou látkou novičok cítili normálne niekoľko hodín. Ako to bolo s okamžitým podaním protilátky obetiam útoku? Bola hneď poruke? A čo identifikácia látky, keď aj G. Aitkenhead, šéf laboratória vo výskumnom zariadení Porton Down, neskôr priznal, že nevedia určiť jej pôvod?

Otázok je naozaj veľa, no dôveryhodné odpovede a dôkazy dodnes chýbajú. Namiesto ich predloženia sa prostredníctvom mediálnej mašinérie rozbehla propagandistická kampaň, plná obvinení proti Moskve. Najkontroverznejší bol jazyk, ktorý zvolila britská diplomacia. Ruskej strane predložila „ultimátum“, v ktorom pripustila iba dve možné verzie udalosti v Salisbury: pokus Ruska o útok na britskej pôde alebo stratu kontroly Ruska nad zásobou chemických látok (látka pritom nemusela vôbec pochádzať z Ruska). Pojem „ultimátum“ je však veľmi nebezpečný, pretože sa používa v spojení s hrozbou vypovedania vojny. Nemožno sa čudovať, že na čosi také Rusko vôbec nezareagovalo. Vážnym problémom sa stalo i následné, doteraz najväčšie vyhosťovanie ruských diplomatov zo strany spojencov Londýna. K tomuto kroku pristúpilo 18 štátov EÚ, USA, Kanada, Austrália a ďalších sedem krajín mimo EÚ, ako aj organizácia NATO. Najväčší počet diplomatov vyhostili USA (60), Veľká Británia (23) a Ukrajina (13). Pod veľkým tlakom sa ocitla aj nová slovenská vláda P. Pellegriniho.

Tá sa zachovala dosť rozumne a k tomuto kroku nepristúpila. Neopakovala chybu z roku 2003, keď Dzurindov kabinet zo solidarity so spojencami „uveril“ veľmi pochybným informáciám o chemických zbraniach v Iraku. Veľmi smutnou kapitolou celej kauzy bol aj tlak, ktorý proti vláde SR začali vyvíjať tak rusofóbni politici A. Kiska alebo M. Klus, ako aj niektoré médiá a mimovládne organizácie. Útoky začali dokonca proti ministrovi M. Lajčákovi, ktorému Denník N vyčítal i to, že študoval univerzitu MGIMO vo vtedajšom ZSSR. Nič podobné však nezazlieva iným ľuďom so sovietskym diplomom, ktorým poskytuje široký priestor (G. Mesežnikov, A. Duleba).

Pri kauze Skripaľovcov sa pravidelne zjavovala aj otázka o ďalších možných dôvodoch vytvorenia tejto problematickej kauzy. Niektorí sa domnievali, že to súvisí s ruskou prezidentskou kampaňou, no tá nič nezmenila. Dôvodom však mohli byť blížiace sa majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa majú začať 14. júna 2018 v Rusku. Nemožno vylúčiť, že keby bola v kauze Skripaľovcov informačná kampaň proti Rusku úspešnejšia, mohlo to mať významný dosah i na formu bojkotu MS 2018 zo strany Západu. Túto tézu podporujú i postoje niektorých spojencov Londýna. O bojkote zo strany futbalových reprezentácií boli spolu s Anglickom ochotné uvažovať Austrália, Japonsko, Island, Dánsko a Švédsko. Išlo však len o menej významné futbalové federácie a väčšina účastníkov MS úvahy o tomto druhu bojkotu nepripustila. Dôležitú úlohu zohrala Latinská Amerika, ktorá na MS vysiela celú štvrtinu účastníkov – tam úvahy o bojkote nenašli podporu. Namiesto bojkotu futbalových reprezentácií tak zrejme príde len k neúčasti západných politikov na podujatí.

Medzi základné hodnoty, o ktorých štáty Západu pravidelne kážu ostatným krajinám sveta, patria hodnoty právneho štátu. Tie sa tradične pokladajú za výkladnú skriňu západnej právnej kultúry a oficiálny dôraz sa na ne kládol najmä v anglosaskom prostredí. Tam sa pre opis právneho štátu ujal pojem „rule of law“ (vláda práva). Princípy vlády práva vo Veľkej Británii však v súčasnosti utrpeli, ako ukázali aj okolnosti kauzy údajného ruského útoku na Skripaľovcov v Salisbury.

Erózia princípov právneho štátu nenastala zo dňa na deň. Hoci sme si fungovanie princípov právneho štátu na Západe dlho idealizovali, už od zriadenia väznice v Guantáname či tajných väzníc CIA v štátoch EÚ bolo možné zaznamenať úpadok týchto princípov, či už ide o princíp obmedzenej vlády, zákonnosť alebo o právnu istotu, prezumpciu neviny atď. V kauze Skripaľovcov „vláda práva“ utrpela verejný debakel. Spôsob, ako narábali britskí predstavitelia s dôkazmi a obvineniami, pôsobil až absurdne. V čase irackej intervencie v roku 2003 sa USA a Veľká Británia pokúšali prezentovať aspoň nejaké dôkazy v OSN, no v súčasnosti dôkazy ani nepredstierajú. Už nie je rozhodujúce, ako sa k určitej kauze vyjadria súdy, ale to, čo povedia tí „správni“ politici a ich médiá. Sankcie sa neudeľujú na základe súdneho konania, v ktorom dostane priestor i obhajoba, ale na základe selektívnej mediálnej kampane, v ktorej sa zámerne zamlčiavajú protiargumnety.

Horšie je však to, že trend nahradzovania súdnych rozhodnutí mediálnym ohováraním sa čoraz silnejšie dostáva i k nám. Netreba spomínať, na základe akých absurdných obvinení prišlo nedávno k politickým zmenám v SR, ale mediálne kampane s cieľom ublížiť a poškodiť sa začínajú objavovať aj proti konkrétnym osobám, napr. cielenými telefonátmi zamestnávateľom, ktorých novinári „informujú“ o publikovaní zamestnancov v „konšpiračných médiách“. To je trend, ktorý smeruje k nastoľovaniu totalitných praktík.


Bibliografický odkaz:
Branislav Fábry: Kauza Skripaľ. In: Literárny týždenník, č. 15 – 16, ročník: XXXI, vyšlo 25. 4. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 3. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/kauza-skripal/>.