Keď sa povie Rúfus (K nedožitému 90. výročiu narodenia)

294

Keď sa povie Rúfus, spozornie potešiteľne veľká časť slovenskej „čitateľskej verejnosti“ (termín polozabudnutý a nenahradený facebookovou či blogovo/bolgerskou verejnosťou). Zatiaľ veľkosťou srdca a diela neprekonaný básnik vyvoláva (a verme, že naďalej bude vyvolávať) pozornosť aj tam, kde „niet času na čítanie“ a báseň je akási pletka mimo reality, vhodná na dajakú slávnostnú, radostnú alebo smutnú príležitosť. Inak patrí do poličky (v lepšom prípade) alebo do knižnice (ešte vždy nie najhoršie). V tom najsmutnejšom prípade sa po nej vyvetrá hlava (s odpustením, ako po opici) a „ide sa ďalej“. Ale kam sa ide? Často si sám básnik kládol túto otázku. Presnejšie, kládol ju nám, lebo on možno poznal, v každom prípade tušil (a veľmi dobre, presne a správne tušil) odpoveď. A usiloval sa ju hľadať aj pre nás, čo sme „si našli čas“ aj na poéziu.

Intenzívnejšie sa začala Rúfusova poézia vnímať okolo roku 1968 alebo tesne po ňom. Duše rozjatrené národným ponížením (okupácia bratov zo ZSSR a ich bratancov) a samy ešte dosť mladé, aby vnímali krásu aj tam, kde sa ona prezentovala prostredníctvom bolesti, s prekvapením (a vzrušením, prečo aj nie?) prijali v poradí druhú básnikovu knihu veršov Zvony (1968). Neveľkú, zato hodnú zapamätania či dokonca namemorovania viacerých textov, ktoré fascinovali (dodnes je to tak) jednoduchosťou a múdrosťou. Ešte to nebola „širšia čitateľská verejnosť“, kto túto knihu prijal, a prijali ju mnohí priam za svoju. No tí mnohí boli vlastne nemnohí. S menším prekvapením ju prijali bývalí majstrovi žiaci (generácia povážlivo bohatá na básnikov a iných umelcov, dnes vekom poväčšine na prahu osemdesiatky) a jeho bližšie okolie. Veď už poznali knihu veršov Až dozrieme (1956). A ako dobre ju poznali! Alexander Matuška ako jedna z dodnes nespochybnených autorít a mienkotvorcov Rúfusov debut doslova privítal ako čin, „ktorý presahoval poéziu, ktorým sa poézia prekračovala“, čin, ktorý „našiel uši a vošiel do podvedomia čitateľov“.

Príčiny pozitívnych ozvien poézie Milana Rúfusa sú na prvý pohľad zreteľné, možno priehľadné. Prichádza nová báseň. Do svojho centra nestavia (podľa slov iného odborníka na Rúfusovu tvorbu, Viliama Marčoka) budovateľa ani politika, ale „človeka ľudského“. Ten istý (V. M.) označuje knihu Až dozrieme za „breviár skutočnej poézie“… Po vydanie Zvonov vyšla knižka trikrát a ňou už čiastočne „pripravený“ čitateľ napokon siaha po zbierke Zvony. Tá je azda už programovou knihou ďalšej básnikovej tvorivej cesty, ak, pravda, treba vôbec hovoriť o programe tam, kde jedinečnosť a originalita prekonávajú samy seba a neprestávajú prekvapovať (ohurovať) predchádzajúcou čitateľskou skúsenosťou pomýleného (zdeformovaného – veď len čítajme schematické texty „básnikov“ päťdesiatych rokov) „konzumenta“ poézie.

Keď sa povie Rúfus, každý vie, o koho a takisto o čo ide. (Okrem povážlivo sa rozširujúcej skupinky absolútnych ignorantov.) Ide o básnika a v ňom o básnickú školu, ktorá prináša do moderne chápanej (a tvorenej, pritom sa má na mysli tvorba, nie písačky) poézie jednoduchosť v slove, pôsobivosť vo výraze a obraze, ľudskosť (človečenstvo až do špiku kostí) v lyrických hrdinoch a vieru. V Človeka i Boha. Autor sa takmer vždy rozpráva s oboma naraz, hoci oslovuje len jedného. A ešte čosi, čo sa dnes človek pomenovať trochu aj zdráha, lebo slovo pokora sa nadužívaním (nehodnými) významovo posunulo a stále posúva kamsi nadol. Lenže lepšie slovo nemáme. Nuž, pokora, tá pravá, čo sa nenosí ako transparent nesený farizejskými celebritkami vo svetlách rámp. Je skôr tichá a taká vnútorná a prenikavo osobná, že by vlastne mal byť hriech o nej nahlas aj hovoriť, mala by sa iba vnímať, malo by sa jej podľahnúť ako ušľachtilému vábeniu.

Keď sa povie Rúfus, má sa na mysli očakávanie, ktoré sprevádzalo každú jeho novú knihu. Prirovnať by ho bolo možné k očakávaniu dieťaťa pred štedrovečernou večerou. Až do chvíle, kým sme nedržali v ruke ďalšiu knižku, prežívali sme svoje malé adventy. A potom sme listovali, hltali a nahlas hovorievali verše. Múdro prikyvovali a opäť sa vracali k slovám, aby sme z nich odčitovali vrstvu po vrstve a po každom stretnutí s básňou lúčili sa s ňou o máličko (oveľa) bohatší. („My“ je ďalšia polgenerácia čitateľov a predovšetkým obdivovateľov básnika, dnes na prahu sedemdesiatky.) Nečudo, že poučení čitatelia s autorskými ambíciami videli v tejto poézii školu a vzor. A nečudo, že takmer všetci, čo vstúpili do literatúry v šesťdesiatych rokoch a neskôr, sú poznačení rúfusovskými stigmami bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú ochotní sa k tomu priznať.

Popri mnohých superlatívoch, ktorých výpočet by bol nosením dreva do lesa a navyše by vyznievali nepresvedčivo pateticky, treba predsa len povedať o dvoch. Milan Rúfus je najznámejší, azda aj najčítanejší slovenský básnik, pričom toto naj nie je o nič menšie ani desať rokov po bardovej smrti. Navyše, je básnikom najprekladanejším.

Večerný hosť

Zapadlo slnko v živej nádhere.
Ani som nemal čas
na niečo sa ho pýtať.
Večerný hosť
mi klope na dvere.
A hovorí, že nebude už svitať.
Porozumel som:
je taký Boží predel
medzi bytím a medzi nebytím.
Nie mi je ľúto
a strach necítim.
Tušil som to.
Tak dlho tušil,
až napokon som – vedel.

Moje dni

Unikajú mi
– a nie som z toho šťastný –
dni sudbou spočítané.
Dovolil si mi pomodliť sa v básni.
A tak to robím, Pane.
Ale dni idú.
Jedny za druhými.
Zanechávajú po sebe clivú nehu.
Nuž si ich píšem.
Aby ostali mi
v pamäti.
Jasné
ako stopy v snehu.

Tichý zázrak materstva

Nič nového niet v Božej dielni:
láskou je človek zraniteľný.
No z duše spraví taký sviatok,
že jej tá rana stála za to.
Láska – to nie je dieťa chvíle.
Láska je dlhá, život krátky.
Nerozumieš tej skrytej sile?
Pýtaj sa na ňu svojej matky.
Matka je studňa, ty si okov.
Je studňa plná živej vody.
Čo by si čerpal tisíc rokov,
nevyčerpáš ju.
Nuž si kľakni.
Až potom vstaň a odíď.

Peter Mišák