Kolotoč s Dobšinským alebo Príhody Červeného Čipa II. Z pripravovanej knihy Igora Váleka

292

V autorskej dielni spisovateľa Igora Váleka vzniká kniha Kolotoč s Dobšinským alebo Príhody Červeného Čipa – vznik rukopisu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia – o dobrodružnom cestovaní svetom detských kníh, v ktorej trojica detí v spoločnosti Pavla Dobšinského cestuje časom, ocitá sa v dejoch príbehov a stretáva spisovateľov, ktorí ich pre ne napísali a píšu.

Všetci zmizli!

Obraz ako z dobrej komédie. Zdrevenený Tomáš leží ešte meravejšie ako doteraz, Táňa spadla vedľa neho na perinu ako podťatá a Hamžo čumí, akoby Messiho videl kopnúť penaltu hádam dvadsať metrov nad bránu. Iba ten starký s obláčkovo bielou bradou stojí spokojne vo dverách a ešte spokojnejšie (ak sa to vôbec dá) sa usmieva. „Namojdušu, keby nemal uši, smeje sa okolo celej hlavy. Hoci, sympatickejší úsmev som nevidel,“ skrslo Tomášovi v mozgu dobre trénovanom počítačovými hrami a zvyknutému všímať si detaily. – Tak čo, deti, ako sa máte? Vidím, že predstavovať sa už nemusím, Táňa ďakujem! Hádam, kým sa preberiete zo šoku, iba vysvetlím, ako som sa sem dostal. Teda, pravda, ak chcete? – príjemný úsmev dopĺňa aj príjemný hlas.                                                      Trojica detských hláv prikývla ako na povel neznámeho veliteľa a či učiteľa                        – Viete, ono je to vlastne jednoduché. Keď sa niekto udrie do hlavy tak silno, až zaspí na viac ako desať nocí, ako tuto Tomáš, prisnijú sa mu príbehy jeho predkov. Neviem prečo, ale funguje to takto už dlho. Odkedy si svet pamätám. Tak živo sa mu snívajú, až ho vtiahnu do seba. Ako hladná žaba do otvorenej papule malého komára, rozumiete? Chlapče, Tomáš, zdá sa mi, že si práve o tom chcel hovoriť, keď som vošiel, však? Pokračuj…

Spamätaného Tomáša nebolo treba dvakrát prehovárať, aby pokračoval v príbehu. Rád bol stredom pozornosti a rád mal aj napínavé príbehy.                                                            – Veru, decká, keď sme sa zoznámili tuto so starkým Pavlom (kázal mi, aby som ho tak volal), opýtal sa ma, ktorú ľudovú rozprávku mám najradšej. Tie ma už ma síce dlho neberú, radšej mám kadejaké appky na mobile a či hry na tablete, no spomenul som si. Na jednu smiešnu, ktorú mi starká čítavala ešte ako malému, na takú o Ďurovi-Truľovi…          – Viem, cha, cha, cha! – so smiechom vyprskla Táňa. – To je o chudákovi hlupákovi, ktorý všetko doplietol, hrach pred jedením krájal na štvrtky a aj plátno predal vŕzgajúcemu drevenému kolu, lebo si myslel, že to nevŕzga, ale rozpráva…                                            – … a  namiesto mladej ženy si do svadobnej postele vopchal smradľavú a bradatú kozu – doplnil ju šťastím žiariaci Dobšinský. Bol rád, že má takú šikovnú pomocníčku.                    – No a vtedy, presne vtedy, sa to stalo! – skočil mu do reči Tomáš.                                    – Keď ste sa v rozprávaní dostali sem, všetky farby zrazu zjasneli a všetky zvuky zosilneli. Cítil som sa ako na veľkom kolotoči, ktorý pristavia na ihrisko, keď máme v jeseni dni mesta. Od strachu som zavrel oči tak silno, až ma viečka rozboleli… a keď som ich opäť otvoril, ležal som tu na posteli a objímali ma rodičia.                                                        – A nič viac?! – tváre Táne a Hamža sa pretiahli od sklamania ako masky z ktorejsi hororovej komédie.                                                                                                        – Tomáš, teraz neprestávaj, spomeň si! – povzbudzoval rozprávača starký Pavol skoro tak, ako zvyknú povzbudzovať chlapi na dedinskom futbale.                                                    – Viem, už viem, konečne to viem! Kázali ste mi povedať: „ V rozprávke je veľká sila – a za slovom čas sa míňa!“                                                                                                      – Presne tak, Tomáš! Skúsite to teraz aj vy, deti! Teda, pravda, ak sa nebojíte? – podpichoval ich Dobšinský a z očí mu šibali iskierky iba trochu schovávaného šibalstva.      Traja kamaráti sa smelo pozreli sa na seba, žmurkli, odhodlane sa chytili za ruky a začali opakovať čarovnú vetu. Každé slovo bolo hlasnejšie ako to pred ním, a keď zaznelo slovo „míňa“, zdvihol sa silný vietor a všetko zahalil zvláštne svietiaci prach.

Keď sa po chvíli usadil, nemocničná izba zívala prázdnotou! Teda, presnejšie povedané, posteľ, stoličky, stolík, skriňa aj polička boli na svojom mieste… No po Čipovi, dvojici jeho kamarátov a starom rozprávkarovi neostala najmenšia smietka, ani stopa hodná odtlačenej myšacej labky v najjemnejšom prachu. Všetci štyria zmizli – akoby tam nikdy ani neboli! Azda sa prepadli pod zem a či ich čosi odvlieklo kamsi do inej dimenzie?!

V Krupine o povestiach

Veľký kolotoč sa zastavil, jasné svetlá i silné zvuky ustali, deti otvorili oči. Trochu ich myklo, keď si uvedomili, že stoja v kúte akejsi neznámej miestnosti. V strede veľký písací stôl a jednoduchá stolička, pri stene knižnica plná rôznych kníh. Ich pocity sa asi trochu líšili, no jedno bolo isté každému z nich. Určite to nebola nemocničná izba, v ktorej boli predtým.                                                                                                                      – Funguje to! Decká, funguje! – ako prvý vyšepol Tomáš a chcel i radostne skríknuť, no zadržala ho ruka ich sprievodcu, starkého Pavla. Chlapec pozrel naň a vidí, že rozprávkar druhou ukazuje na drobného muža sediaceho za stolom. Ten so sústredeným výrazom na tvári čosi píše do zošita, iba občas si prstami ľavej ruky napraví okrúhle okuliare (sú ako lenonky, ktoré má odložené oco medzi svojimi cennosťami, pomyslel si Tomáš).                  – Poznám ho, chalani, to je určite Jozef Cíger Hronský, – štuchla ho do boku natešene Táňa a vtedy Hamžovi zabehlo od vzrušenia. Prudko zakašľal, muž pri stole sa strhol na nečakaný zvuk, obzrel sa a hľadí priamo na nich.                                                              – Aha, Paľko, pekne vítam, vidím, že si prišiel s ďalšími kamarátmi! Vitajte všetci!              Bez prekvapenia, akoby takýchto návštevníkov čakal odjakživa, rezko vyskočil skokom čiperného človeka a podával im ruku jednému za druhým.                                                – Jožko… hm, prepáč, opäť prichádzam neohlásený, ale veď vieš, že to ináč nejde, – ospravedlňoval sa Dobšinský.                                                                                          – Táňa a ty máš pravdu. Sme v Krupine na strednom Slovensku a stojíme priamo v pracovni pána učiteľa a tvorcu pekných kníh Cígera Hronského. Pán spisovateľ, vidím, že usilovne pracuješ…                                                                                                        – Áno, darí sa mi už dlhšie zapisovať povesti z našej dávnej histórie, aby si ich mohlo prečítať čo najviac detí. Ozaj, hostia milí, chcete si jednu vypočuť, zvedavý som, či sa vám bude páčiť?                                                                                                                  Návštevníci nadšene prikývli. Spisovateľ zobral zo stola zošit, chvíľu v ňom listoval a začal čítať pokojným hlasom: „Keď umieral mocný kráľ Svätopluk, slávny panovník Veľkomoravskej ríše, pri posteli stáli jeho traja synovia. Mojmír, Svätopluk a Predslav. Kráľ sa na nich smutne pozeral zhasínajúcimi očami a poslednou iskierkou umu myslel na svoj ľud i ríšu. Zdvihol slabú ruku a ukázal ňou do kúta siene. Tam stál o stenu opretý zväzok zviazaných prútov. Sluha ku nim pobehol, podal mu ich a panovník kázal, potichu no neústupne, najstaršiemu synovi: „Zlom ich!“ Ten sa pokúsil splniť otcov príkaz, no nech robil, čo robil, prúty nezlomil. Nevládal, hoci bol mocný junák. Po ňom tak isto pochodili i dvaja mladší bratia. Všetci traja, trochu zadychčaní od námahy, a zneistení, hľadeli s nevypovedanou otázkou v očiach na otca. Vtedy kráľ Svätopluk kázal sluhovi zväzok prútov rozviazať, a hoci bol slabý, jeden za druhým zlomil pomerne ľahko. Opäť sa zahľadel na synov a povedal prekvapivo silným prorockým hlasom: „Tak to bude aj s vami. Kým budete stáť pri sebe, držať spolu ako zväzok prútov a chrániť sa navzájom, nik vás nepremôže. Keď sa však rozdelíte a každý bude ťahať iným smerom, zničí vás i slabá ruka“. To boli posledné slová veľkého panovníka, vzápätí klesol na lôžko a umrel. Zhasla svieca jeho života a s ňou, žiaľ, zhasla aj bratská súdržnosť jeho synov. Zabudli títo rýchlo na otcovu radu, rozhádali sa, odpudili a rozpadla sa mocná ríša, ktorú za cenu mnohých obetí vybudoval…“                                                                                                                – Tak nejako to, deti moje, bolo a tento príbeh, povesť, nájdete, keď už budete doma, aj v mojej knihe Slovenské povesti. Na jej rukopis už čakajú vo vydavateľstve. No, zdržal som sa, musím písať ďalej, čas sa míňa…

Len čo ujo spisovateľ Cíger Hronský povedal slovo „míňa“, zdvihol sa nám už známy vietor a opäť všetko zahalil svietiaci prach. Kamaráti cítili, že ich vír času opäť kamsi nesie. Kde sa ocitnú tento raz, koho stretnú a čo zažijú?!

Spisovateľ Jozef Cíger Hronský napísal pre deti veľa pekných kníh.
Jednou sú Slovenské povesti, o ktorých rozprával aj deťom zo seriálu.

(V budúcej kapitole sa už od 20. 3. dočítate o slovenských horách i vzdialenej exotickej Afrike, ktorá bola priam na dosah ruky.)