Kolotoč s Dobšinským alebo Príhody Červeného Čipa III. Z pripravovanej knihy Igora Váleka

299

Slovenské hory a africké savany

Hamžo pomaly pootvoril jedno oko a to, čo uvidel, ho prinútilo otvoriť i druhé. Tentoraz však nie pomaly, ale rýchlo. Samozrejme, veď neďaleko na zelenej lúke videl skupinka chlapcov, ktorá lietala za akousi handrovou loptou sem a tam. To bolo niečo pre jeho futbalovú dušičku! Vedľa, pri veselo zurčiacom potôčiku, plavovlasé dievča vilo veniec a tiež mu z hrdla zurčala veselá pesnička. Na ňu zas kamarátsky pokukovala Táňa, ba zdalo sa, že sa páči aj Čipovi…

Vtom sa z hlúčika futbalistov s plačom oddelil malý guľatý chlapec a bežiac tak, že až skoro na nos padal, kričí na dievčinu: „Anka, Anka, Jerguš sa mi zase smeje, že som tučný, lenivý a pomalý!“                                                                                                      Dievča iba odovzdane krúti hlavou a vzdychá trochu ako dospelá žena, matka: „Ach, Rudko, Rudko, kedy už konečne prestaneš žalovať…“                                                      – Hej, deti, poďte sem! S niekým vás zoznámim.                                                           Až teraz, vytrhnutí známym hlasom z diania, si mladí pútnici časom uvedomili, že obďaleč sedí starký Pavol. Hneď vedľa vysokého chlapa (ten je vyšší ako Škrteľ, pomyslel si s obdivom Hamžo) s fešácky začesanou šticou svetlých vlasov a pobavene ich sledujú. Deti podišli bližšie a prisadli si k dvojici dospelých.                                                                  – Ľudko, dovoľ, zoznámim vás. Toto sú ďalšie deti, ktoré cestujú svetom našich príbehov –, zoširoka ich objal starký okolo pliec.                                                                                – A vy, kamaráti, skúste uhádnuť, ku komu nás zavialo teraz. Prezradím iba toľko, že sa tento tu síce volá Ľudo Mistrík, ale svoje knihy podpisuje ako…                                          – Ľudo Ondrejov! – meno vyletelo z Táne tak prudko, ako keď prvý raz vyletí mladý netrpezlivý vrabec z hniezda.                                                                                          – Nedivte sa, hneď som vás spoznala podľa fotografie na obálke knihy Rozprávky z hôr, ktorú som dostala za dobré vysvedčenie.                                                                          – Vyzerám ako živý, však?! – žartuje dlháň a cerí biele zuby v širokom šibalskom úsmeve.  – Kým ste pokukovali na tamtých šarvancov, môj starý kamarát Paľko mi už o vás niečo prezradil. Som rád, že sa môžeme porozprávať a ešte viac ma teší, že poznáte i moje rozprávky. Ba vlastne príbehy o drevorubačoch aj pastieroch, horároch aj medveďoch z našich krásnych a hlbokých hôr.                                                                                    – Prezraďte nám, ak to nie je tajomstvo, čo píšete teraz? – Tomáš si totiž uvedomil, že Ondrejov má na kolenách popísané listy papiera a za uchom vloženú ceruzku.                    – Nuž, deti, čo budem tajiť, opäť prežívam svoju akoby zbojnícku mladosť. Tak sa bude volať i kniha, ktorej hlavným hrdinom je práve Jerguš Lapin a stretnete sa v nej i z mnohými ďalšími, – ukázal na šantiacu skupinku.                                                        – Príbehy sa mi v hlave roja ako sršne v úli, myslím si, že napíšem i ďalšie diely knihy. Mám rád deti, ale aj hviezdy na nočnej oblohe. Keď sa však ráno pozriem okolo seba, viem, že moje sú na zemi. Hmm, dobrý názov! – na plniaci sa papier pribudla nová poznámka.    – Ujo Mistrík, teda prepáčte, ujo Ondrejov a čo tak napísať niečo zo sveta? – pripomína sa svetobežník Hamžo.                                                                                                        – Veru, chlapče, dobre rozmýšľaš. Treba poznať aj svet, aby sme si ešte viac vážili domov! Pošepnem vám – ale neprezraďte nikomu! –, že ma láka hlavne horúca Afrika. Široké savany, hlbočizné pralesy, rýchle antilopy, žirafy s dlhočiznými krkmi, no a králi zvierat, majestátne levy… Hmm, príhody v divočine! – ďalšia poznámka sa ocitla na papieri.

To už ale neboli témy pre Táňu, ktorá nenápadne zaškúlila na hodinky v mobile a dosť nahlas zašomrala: – Ale sa nám ten deň rýchlo míňa…                                              V okamihu, kde sa nabral, tam sa nabral, rozkrútil sa vír času a všetko pohltil. Kde sa s našimi kamarátmi opäť zastaví?!

Ľudo Mistrík, známejší ako spisovateľ Ondrejov, vnášal do príbehov veľa citlivej lyriky a podmanivých obrazov.
Román Zbojnícka mladosť má mnoho autobiografických odkazov na spisovateľovo detstvo

(Ďalej sa dočítate o návšteve v redakcii detského časopisu a nápadoch padajúcich skoro z neba.)

Slniečko a rozprávky z neba

– Táňa, čo to malo znamenať?! –, keď sa rozplynul prach Hamžo takmer skríkol na doteraz nerozlučnú kamarátku.                                                                                                  – Veď sme už boli skoro v Afrike, poľovali na levy a ty zrazu, že „míňa“ a sme, ktovie kde! – s neskrývaným hnevom sa pridal aj Čip.                                                                      – Aby ste vedeli, kamoškovia, už ma takéto cestovanie prestáva baviť! – neostala ticho ani dievčina. – Všade samí chlapi, chlapské témy… a čo ja? Veď ja by som sa už tiež chcela stretnúť s nejakou ženou, spisovateľkou – V Tániných očiach sa objavili slzičky a stekali dolu lícami ako kvapky rosy v rannej tráve.                                                                      – Chlapci, uznajte gavaliersky, že naša Táňa má pravdu – ozval sa na obranu zástupkyne nežného pohlavia Dobšinský. – Hoci nemám na priebeh našich presunov v čase a priestore celkom vplyv, silno som myslel na jednu ženu. Hádajte teda, kde práve sme?                    Až na túto Dobšinského uvážlivú reč sa deti začali obzerať. Vidia, miestnosť zariadená skromným nábytkom, všade pri stenách skrine a police plné kníh aj časopisov. Trochu im to pripomenulo Kremnicu a toho spisovateľa, ktorý písal povesti. Veď ešte aj pri obloku stojí podobná stolička a stôl s písacím strojom, z ktorého trčí dopoly popísaný papier. Táňa podišla bližšie a stačila na ňom polohlasne prečítať podpis „Mária“, keď vtom vrzli dvere…    – To sú k nám hostia! Sám slovenský Andersen aj s kamarátmi. Vitajte a sadnite si, nesiem čaj a bábovku, videla som vás cez sklo vo dverách, – radostne ich usádza hostiteľka na trochu ošúchaný gauč. Ženička stredných rokov, skôr nižšia ako vyššia, iskričky jej poskakujú v očiach uložených na súmernej tvári. Táňa si všimla (kto iný?!), že pod pazuchou drží pár časopisov. Na prvej strane každého z nich iná kresba, no vždy so symbolom usmiateho slnka v hornom rohu.                                                                    – Teta, vy ste isto Mária Rázusová-Martáková a my sme sa v redakcii Slniečka, kde pracujete ako redaktorka! – využila dievčina opäť svoje vedomosti.                                    – Dievčatko, ty máš odo mňa jednotku a každý dostanete na pamiatku aj po najnovšom čísle nášho detského časopisu, ktorý vydáva Matica slovenská už od roku 1927. Pozor, ešte je horúci, rovno z martinskej tlačiarne Neografia, ktorá je za rohom! – s chuťou si zažartovala milá malá pani. Bolo vidno, že sa rada smeje a Tomáš si uvedomil, že má vtedy na lícach rovnaké jamky ako jeho starká.                                                                        – Teta Mária, ďakujeme a prezraďte nám, odkiaľ beriete nápady na pekné verše. Napríklad tie v knihy Tri rozprávky z neba? – ujala sa hovorcovskej úlohy Táňa. Ožila, je ako rybka vo vode, s potešením ju sleduje Dobšinský. Určite je rada, že sa jej splnilo prianie a stretla spisovateľku.                                                                                                                – Viete, rada si všímam práve vás, deti. Vašu hravosť, veselé nápady a zaujímavé hry. Prežívam krásu sveta detskými očami, ušami i dušou a… vtedy som asi najšťastnejšia. Keď som bola malá, videla som raz jedného malého drotárika, ktorý so svojím starým otcom chodili opravovať hrnce, krčahy a všeličo iné. Nedávno som si naň spomenula a napadlo mi, že vymyslím o ňom príbeh. Že jeho život vložím do básničiek. Aby ho spoznali i ďalšie deti…                                                                                                                          – Marka, dobre hovoríš a ja len dodám, že keď sa človek takto pozerá na život, dobre ho vníma a zbytočne nemíňa, – zaveršoval si aj starký Dobšinský, keď už bola reč o básničkách. Nikoho neprekvapilo, že posledným slovom roztočil známy vír, ktorý ho spolu s kamarátmi zase kamsi odniesol…

Liptáčka (rodáčka z Vrbice, dnes časti Liptovského Mikuláša) Mária Rázusová-Martáková celý život písala hlavne pre deti a mládež
V trojici jej krásne veršovaných “nebeských” rozprávok, vydaných veľakrát, si našla miesto aj tá o malom drotárikovi.

(V budúcej kapitole sa už od 21. 3. dočítate o dvoch Bodkách i neobyčajnom skladaní zvláštneho puzzle.)