Bodkované dievčatá
Danka a Janka Bodkové kráčali zo školy a na chodníku zazreli mamu a Miška. „Ahoj, mami!“ pozdravila Janka. „Danka bola na kreslení pod lavicou.“ „A to prečo?“ „Preto, že je zanovitá.“ „A ty si zas žalobaba!“, ohrnula Danka pery a pustila sa bežať, lebo sa pred mamou hanbila. Niektoré deti – a naša kamarátka Táňa tiež! – to počuli a zapamätali si. Bodky sú úplne rovnaké, ale Janka je ešte aj žalobaba. – Všimli ste si tú Janku a Danku z rovnomennej knižky?! – s nadšením v hlase, neprehliadnuteľnom aj na tvári, skríkla na chalanov Táňa. – Nevšimli, a ani nás nezaujímajú! – vyhlásil Tomáš alias Červený Čip a pokrútil na dôraz ryšavou hlavou až sa zdalo, že okolo neho horí vzduch. – Babské taľafatky! – zašomral priaznivec futbalu Hamžo a odkopol aspoň kameň, keď už lopta nebola poruke. Ba vlastne – po nohe, aby sme boli presní. – No tak, deti! – upokojoval situáciu, ako už neraz, Dobšinský – Dohodnime sa, veď to vieme. Táňa pôjde tamto za spisovateľkou, ktorá sedí na lavičke (zakýval jej a ona mu odkývala naspäť) a my, chlapi, pripravíme ďalšie plány. Súhlasné prikývnutie, jasná odpoveď všetkých vo výprave. – Teta Mária Ďuríčková, môžem si prisadnúť? – Poď, len poď smelo, – prajný úsmev vysokej ženy bol úprimným pozvaním na rozhovor. – Už ťa čakám, v našom svete rozprávok a rozprávkarov sa zvesti šíria rýchlo, vedela som, že ste na ceste. Chlapcov nechajme, majú svoje a my zas svoje, no nie? – Jasné! Teta, priznám sa, tiež by som chcela byť spisovateľkou, no neviem, ako na to. Rada a veľa čítam, no keď sa pustím do písania, je to horšie… – Dievčatko, nevešaj hlavu, ideš na to dobre. To je správny začiatok! Navyše vidím, že ti nechýba ani všímavosť. Veru, treba chodiť s otvorenými očami. Vnímať však musíš aj srdcom. No a tiež skladať svoje i cudzie zážitky, sny a predstavy… Asi ako jednotlivé časti puzzle. Písať príbehy na papier, ukladať ich do pamätí počítačov. Nečuduj sa, poznám aj tie vďaka takým cestovateľom v čase, ako ste aj vy, ktorí za mnou chodia s Paľkom Dobšinským. Čo napíšeš, neschovávaj. Prečítaj to rodičom aj kamarátom, posielaj do literárnych súťaží, redakcií časopisov. Teš sa zo života a radosť ponúkaj aj ďalším. Spolu s príbehmi a dobrodružstvami… Ale, aha, tie moje nezbedníčky (to myslela Danku a Janku) už zas kdesi letia, musím za nimi. Maj sa dobre a niekedy opäť príď! – Tak čo, Táňa, spokojná? Splnili sme ti prianie, navštívili sme spisovateľky a zažila si i niečo rýdzo dievčenské… – Ďakujem, starký Pavol, ďakujem kamoši! – dievčina pohladkala rozprávkara po brade a na Hamža a Čipa žmurkla. – Chalani sa nudili, poďme opäť niekam za dobrodružstvom, – šibalsky žmurkla a dopovedala silným hlasom: – Veď sa čas míňa… Známy vietor a svetelný prúd času jej odtrhli posledné písmená z pier a niekam ich odniesli. Samozrejme, spolu s pútnikmi.
(V budúcej kapitole už od 22. 3. sa dočítate, že električka je niekedy nebezpečnejšia ako drak a vtedy je spisovateľ na dobrej pomoci.)
