Kompánkov čarovný svet zvykov a symbolov

109

„Zima k nám prichádza na Martina. Koníky s ňou bežali a vyzváňali po cestách. Bola nová, svieža a zostávali s ňou čisté stopy na bielom povrchu. Vyhrávala nám v kachliach a my sme rozprávkovo zaspávali. Ráno nás už vyčkávala a naháňali sme ju na najkrajších miestach. Po riekach a potokoch, po horách, po dolách. Chodila s nami z dediny do dediny. Naháňala nás vyštípaných každý boží deň. Taká bola úžasná a starostlivá. Keď sa potom roztopila, lúčili sa s ňou na jej posledných ľadoch. Odišla dolu vodou a potom prišla znova, silná a tuhá. Ako nespomínať na jej najlepšie roky, keď k nám, do našej doliny, prichádzala krásna ako mladá pani. Preto mám rád zimu. Pre jej premeny a tajomstvá. Pre slávnostný čas fašiangov. Pre tichosť a bujnosť…“

Takto poeticky opisoval VLADIMÍR KOMPÁNEK (* 1927 Rajec – † 2011 Bratislava) svoje radostné spomienky na detstvo, zimné radovánky, fašiangové veselice a krásu rodného Rajca a rovnocenne ich prenášal do svojich sôch a obrazov. Na európsku modernu nadväzoval duchovnými odkazmi predkov – znakmi, symbolmi, archetypmi, zjednodušenými tvarmi a čistou farebnosťou. Kompánek študoval u profesorov D. Millyho a J. Kostku a podobne ako Ľudovít Fulla sa systematicky venoval folkloristike a zvykom, slovenské a národné umenie už od polovice 20. storočia posúval do európskeho a azda i svetového univerza. Je výrazný sochár a rovnako neopakovateľný maliar.

Túto prednosť jeho tvorby vyzdvihol významný grafik a maliar MIROSLAV CIPÁR na otvorení výstavy Čaro zimy a fašiangov v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy, ktorú si možno pozrieť do 23. februára budúceho roka. Obaja umelci chodili do žilinského gymnázia k sochárovi a vynikajúcemu profesorovi kreslenia Stanislavovi Birošovi, ktorý viacerých talentovaných žiakov z okolitých obcí úspešne pripravil na ich umelecké napredovanie.

Kompánek bol spoluzakladateľ progresívnej Skupiny Mikuláša Galandu, v ktorej aktívne pôsobili význačné osobnosti slovenského moderného maliarstva a sochárstva: Milan Paštéka, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Andrej Barčík, Ivan Štubňa, Pavel Toth, neskôr Anton Čutek a Andrej Rudavský. Spájali ich spoločné filozofické a estetické postoje a tvorivé princípy. Prvú výstavu mali galandovci v roku 1957 v Žiline, na jej otvorení bol i básnik Miroslav Válek, spievala mladá talentovaná Hana Hegerová. Spoločne vystavovali do roku 1968, potom prišli časy politickej normalizácie a verejnej rehabilitácie sa dočkali až po roku 1989. Tvoriť však neprestali. A ako na vernisáži v GMB zdôraznil ich generačný priateľ Ľubomír Feldek, možno ešte intenzívnejšie. Pokiaľ sa umelci nestanú obeťami psychického násilia a osobnostnej likvidácie akéhokoľvek systému, môžu si vždy udržať svoju vnútornú tvorivú slobodu a osobitosť: vyjadrujú sa znakmi, symbolmi a inotajmi, umeleckými šiframi.

Kompánek začal v čase normalizácie a zákazov tvoriť malé sochy „do dlane“ a maľované hračky – koníky, strigy, smrtky s kosou, líšky, medvede. Urobil ich množstvo, Feldek mu ich roku 1978 uviedol v kultúrnom dome v Ostrave. Stadiaľ ich odkúpil vtedajší minister kultúry M. Válek. Jednu z líšok postavil pred svoju kanceláriu na ministerstve; pravdepodobne na výstrahu. Aj takéto „kúsky“ sa robili, dodal básnik.

Vladimír Kompánek sa roku 1967 stal nositeľom prestížnej Herderovej ceny vo Viedni. V rokoch 1964 a 1966 reprezentoval Česko-Slovensko na bienále v Benátkach, roku 1967 vystavoval na EXPO v Montreale a roku 1970 mal zastúpenie na EXPO v Osake. Roku 1988 vyšla o ňom monografia od Viliama Plevzu, roku 2005 od Juraja Mojžiša. Roku 1993 založil Spolok výtvarníkov Slovenska, v rokoch 1995 až 1997 sa zúčastnil na založení Nadácie Mikuláša Galandu a mal zásluhu i na zriadení Ateliéru slovenských výtvarných umelcov v Cité internationale des Arts v Paríži. V tomto meste sa konala aj prehliadka súčasného slovenského umenia umelcov strednej a staršej generácie.

Na realizácii tohtoročnej výstavy v Mirbachovom paláci mal hlavnú zásluhu zberateľ a donor Jan Kukal, diela na ňu zapožičali i viaceré galérie a zberatelia.

Zdroj: Dagmar Jordová-Millerová. In: In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 43 – 44 (27. 11. 2019), ISSN 0862-5999, s. 10

(POPISY K FOTO)

Vladimír Kompánek: Motív z môjho detstva, olej, 1972 – 73. Reproto: Adam Vlček