Bonbónik repertoáru (Koncoročná premiéra muzikálu Hello, Dolly! v banskobystrickej Štátnej opere)

291

Hoci banskobystrická Štátna opera (ŠO) je predovšetkým operným divadlom s netradičnou a často novátorskou dramaturgiou, tunajšie obecenstvo mimoriadne rado navštevuje aj operetné a muzikálové inscenácie. Banskobystričania uviedli na záver minulého roka (14. a 15. decembra) novú podobu muzikálu Hello, Dolly! z dielne autorskej dvojice M. Stewart (libreto) – J. Herman (hudba). Ak píšem o „novej podobe“ inscenácie, je to preto, lebo toto klasické dielo americkej (broadwayskej) muzikálovej tvorby už v Banskej Bystrici raz inscenovali.                                                Prvýkrát naštudovali Hello, Dolly! roku 1999 pod taktovkou dlhoročného dirigenta Novej scény (NS) v Bratislave Zdeňka Macháčka a v réžii Pavla Smolíka. Vtedajší (i dnes použitý) preklad libreta do slovenčiny vznikol zásluhou Dalibora Hegera (1930 – 2011), dlhoročného dramaturga a riaditeľa NS. Dej sa sústreďuje okolo šarmantnej vdovy Dolly Leviovej, ktorá poskytuje konzultácie všetkého druhu: od finančných cez právnické až po psychologické. Ako úspešnú dohadzovačku ju vyhľadávajú starí i mladí. Takto sa zoznámi i s Horácom Vandergelderom, ktorý sa chce oženiť. Starší (bohatý, no skúpy) Horác vyzerá na ťažký oriešok – ale Dolly si ho nakoniec „dohodí“ sama pre seba.                                        Dejovo ľahký, vo vzťahoch rozlične prepletený a zamotaný dej s humorným podtextom tentoraz hudobne naštudoval dirigent Igor Bulla, režijne i choreograficky Dana Dinková, ktorá má v ŠO za sebou už veľa titulov z baletu, muzikálov, scénického divadla a opery. Hello, Dolly! sa hrá, spieva a tancuje na scéne Lucie Šedivej, v kostýmoch Jany Kuttnerovej, v dramaturgii Alžbety Lukáčovej. Zbormajsterkou tunajšieho kvalitne pripraveného miešaného zboru je Iveta Popovičová. Dvojnásobné obsadenie hlavných postáv (titulnú úlohu stvárňuje Oľga Hromadová v alternácii so sólistkou opery SND Adrianou Kohútkovou) je príležitosťou najmä na prezentáciu domácich sólistov a zopár hosťujúcich spevohercov, ktorí majú dávnejší vzťah so ŠO.                                          V B. Bystrici hrá domáci orchester vždy „naživo” – bez reproduktorov. Tunajší sólisti spievali (ako vždy) bez mikroportov v súzvuku s citlivo hrajúcim a špecifiká muzikálových rytmov rešpektujúcim orchestrom. Väčšina sólistov má totiž klasické vokálne školenie, v muzikáloch viac-menej prispôsobené interpretácii amerikanizovanej formy hudobno-zábavného divadla.                                                                                              Režisérka D. Dinková vo svojej koncepcii jemne posunula dej i zázemie postáv, no ponechala obdobie na rozhraní 19. a 20. storočia, keď vládlo svetové očarenie nástupom strojov a mechanických vynálezov. Z Horáca Vandergeldera urobila namiesto veľkopodnikateľa s krmivom pre hydinu a domáce zvieratá veľkoobchodníka s hodinami, čím inšpirovala scénografku Luciu Šedivú. Tá rámcovala javisko a jeho pozadie rozlične veľkými kolieskami z mechanizmu hodín, ale aj z éry parných rušňov a iných technických výdobytkov (okolo roku 1890). „Kostýmy sa inšpirovali poetikou gotik módy, steampunku, či sci-fi, resp. fantasy žánru, ktorému konvenujú technológie a para“ (pozri bulletin). Trochu zložité pomenovanie toho, čo divák vidí na javisku. Pravdou je, že z gotik módy si návrhárka kostýmov Jana Kuttnerová vybrala najmä „vypasovaný“ trend stále obľúbených eroticky pôsobiacich živôtikov, skombinovaných s dobovými dámskymi kostýmami z prelomu 19. a 20. storočia, čiernou a sivou farbou kolorované obleky zboru, farebne hýrivé, najmä žiarivo červené kostýmy pre tanečníkov a zbor (čašníci), nehovoriac o doplnkoch. V nich gotik móda obľubuje kožené doplnky (kufre, opasky, masívne topánky) a klobúky.      D. Dinková dala hlavnej predstaviteľke Dolly Leviovej charakteristiku modernej, podnikavej americkej ženy, ktorá však v podstate túži po zabezpečenom živote a citoch, v najlepšom prípade premenených na lásku. Azda to všetko dosiahla vo finále muzikálu, kde jej šarmu konečne podľahol suchopárny Horác Vandergelder, hoci mu prefíkaná dohadzovačka Dolly predtým ponúkala aj iné – pravdupovediac, ťažko akceptovateľné – nápadníčky.              D. Dinková do titulnej roly obsadila dlhoročnú primadonu ŠO Oľgu Hromadovú, ktorá túto postavu stvárnila už roku 1999. Odvtedy uplynulo takmer dvadsať rokov, ktoré sa nepodpísali ani na zjave hlavnej predstaviteľky fyzicky či pohybovo, ani na spolupráci s orchestrom – skôr na hlase, ktorý nebol už vždy vyrovnaný v registroch a hladký v sólových číslach. O. Hromadová sa celkovo s rolou vyrovnala s príznačným šarmom, pohybovou kultúrou, eleganciou a zanechala pekný činoherný dojem. Obdivuhodná je jej pohybová kondícia, s ktorou zvládla kolektívne tanečné čísla. Keďže som videla predstavenie len v jednom obsadení, nemôžem hodnotiť alternujúcu Adrianu Kohútkovú, resp. Šimona Svitoka v úlohe Horáca.                                                                            V repríze ho zastúpil Marián Lukáč, barytonista s vokálnou kultúrou, herecky trochu stereotypný, ale pohybovo i tanečne kvalitne disponovaný. Jeho dvoch zamestnancov – Korneliusa a Barnabáša – hrali a spievali pohybovo zdatní spevoherci: najmä niekedy nadmieru „prehrávajúci“ Peter Svetlík a decentnejší (no utiahnutejší) Peter Račko. Úsilie o parodovanie ich neuveriteľných zážitkov v New Yorku (bez groša v peňaženke), ako aj zápletiek s dvoma dámami, túžiacimi po manželskej „istote“, boli úsmevné, niekedy vďaka réžii a herecko-pohybovej ambícii sólistov i nadsadené. Katarína Procházková hrala rolu Ireny Mollyovej – evidentne s najlepším ženským speváckym výkonom a takisto so zmyslom pre javiskovú karikatúru, ale aj jej hranice! Jej spoluhráčku Minnie Fayovú interpretovala s priveľkou hlasovou energiou v textovej zložke Oľga Bezačinská. Krik, plač večne nespokojnej pubertiačky predviedla (so súhlasom a trochu zlým odhadom réžie) Mária Knoppová ako mladučká Ermengarda, Horácova neter, ktorej neznesiteľné náreky sa opakovali a unavovali. Jej partnerom v role mladého maliara a nápadníka Ambróza bol Michal Hýrošš, ktorý sa vedľa partnerkinej hystérie posunul decentnosťou prejavu, žiaľ, trochu do úzadia.                                                                                                  Muzikál od 3. obrazu 2. dejstva (Dom slečny Flóry Van Huysenovej) stratil iskru, zvlášť po živom tanečno-speváckom vyvrcholení v reštaurácii Harmónia (1. obraz 2. dejstva). Už autorsky bol časovo pridlhý, a tak si divák v duchu želal, aby sa všetko konečne vyriešilo. Nezaškodila by teda režijno-dramaturgická úprava, aby sa niečo vynechalo, skrátilo (čo možno závisí aj od autorsko-právnych práv…). Rozvláčnosti deja totiž nepomohla autorsky pridaná postava Flóry, interpretovaná s plným charakterovým nasadením mezzosopranistky Evy Luckej. Na divácky efekt a úsmev bola réžiou vykreslená pani Tolarová v interpretácii Aleny Hodálovej.                                                                                                          Pozitívom inscenácie bola premyslená, dobre scénicky rozvrhnutá a v každej chvíli pohybom hýrivá réžia s dôrazom na vyrovnanosť textu i spevu (sem-tam s menšou zrozumiteľnosťou niektorých fráz), vyváženosť hudby a dialógov, prínos a vypracovanosť tanečných čísel zo strany choreografky a režisérky D. Dinkovej. Tá v dvojjedinosti svojho poslania prezentovala Hello, Dolly! vkusne, dokonca bez dnes zvyčajných vulgárností, hýrivo aj na menšom javisku. Spoluúčinkujúci balet ŠO bol zohratý, vybrúsený v jednotlivých číslach do precíznosti, kostýmovo variovaný. Choreografka pohybovo nezľavila nič ani sólistom, ktorí sa zapojili do tanečných čísel tak, ako to z jednotlivých situácií vyžaduje muzikál. Treba oceniť kvalitné hudobné naštudovanie Igora Bullu, ktorý odviedol precíznu prácu celého orchestra, pritom vystihol rytmické nuansy a požiadavky amerických, resp. novších rytmov v hudbe Jerryho Hermana.                                      Druhý návrat Dolly Leviovej do B. Bystrice je teda úspešný – nielen preto, že sama sebe konečne „dohodila“ muža svojho života, ale aj pre celkovo vkusné, zábavné pobavenie tunajších divákov na hudobno-scénickej úrovni, za akú by sa nemusela hanbiť ani veľká spevoherná scéna. Hello, Dolly! tak zrejme už po druhý raz zostane bonbónikom v repertoári banskobystrickej scény Štátnej opery.

Foto: Zdenko Hanout

Zdroj: Terézia Ursínyová: Bonbónik repertoáru. Koncoročná premiéra muzikálu Hello, Dolly! v banskobystrickej Štátnej opere  In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 1 – 2 (16. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 7.