Kontroverzný outsider? (ÚVODNÍK)

429

Hovorieva sa, že autori píšu zväčša o sebe, a aby zmiatli čitateľa, skrývajú sa za iných. Knižku Citlivá tatranská žula som dával dohromady, aby sa nezabudlo na Bela Kapolku (1935 – 1994). Možno som sa mal obrátiť s edičným námetom na vydavateľstvá, ktoré publikujú spisy podstatných diel autorov uplynulého storočia. Dlhodobo to robilo vydavateľstvo Tatran (vlani si pripomenulo 70. výročie vzniku). Nádej sa zdala reálna, v jeho Zlatom fonde slovenskej literatúry vyšiel výber z tvorby Vincenta Šikulu, Rudolfa Slobodu či v dvoch zväzkoch prozaická a dramatická tvorba Belovho vrstovníka a priateľa Dušana Kužela. Tamtie časy sú však minulosťou, riaditeľka vydavateľstva konštatovala, že čitateľský záujem je o túto edíciu podobne nízky ako o knihy zo Zlatého fondu svetovej literatúry.

Ďalšia nádej bola, že sa dostane do výberu vydavateľstva Kalligram, ktoré sa popri edičnom programe sústredenom na diela v maďarskom jazyku a na preklady literárnych, spoločenských či politologických diel z iných kultúr do slovenčiny zameriava aj na slovenskú literárnu tvorbu. Počas krátkodobého druhého pôsobenia literárneho vedca Rudolfa Chmela (1939, niekdajšieho tajomníka federálneho Československého zväzu spisovateľov, na začiatku deväťdesiatych rokov veľvyslanca SR v Budapešti) v kresle ministra kultúry samostatnej Slovenskej republiky Kalligram dostal veľkorysé štátne dotácie na retrospektívne vydávanie diel klasikov i súčasných slovenských spisovateľov. Vyšlo tam niekoľko desiatok kníh, azda mali v pláne vydať niekedy i Kapolkove prózy, eseje a publicistiku, ale už pred tromi rokmi sa vydavateľ László Szigeti (1957, učiteľ, politik, krátkodobo i minister školstva) vyjadril, že vydavateľstvo končí. Začiatkom tohto roku médiá zaznamenali potešiteľnejšiu správu: Kalligram po 25 rokoch vlastnej existencie začne svoju novú etapu vo vydavateľstve Absynt. Istá teoretická nádej, nazdával som sa, by bola v Literárnom informačnom centre, ale tam sa ukázala cesta ako zarúbaná už po vyjdení knižky o Belovi Kapolkovi.

Pri ponuke do distribučnej siete inštitúcie riadenej ministerstvom kultúry zaznelo v neoficiálnom éteri echo, že to bol autor kontroverzný. Nuž netreba sa čudovať, že jeho meno nič podnetné nehovorilo bratislavským kníhkupectvám, Citlivú tatranskú žulu by ste v policiach ich rozľahlých priestranstiev márne hľadali. Opätovne mi to skrslo v hlave koncom apríla, keď sa v Hostí pri Zlatých Moravciach od tragickej smrti spisovateľa každoročne schádzajú turisti na Kapolkovom chodníku. Taký názov má aj knižka spomienok na život Bela a jeho rodiny. Jej hlavný zostavovateľ Drahoslav Machala sa usiloval, aby sa takto pomenoval tatranský chodník z Hrebienka na Téryho chatu, ktorá bola dlhodobým a zároveň posledným Kapolkovým chatárskym pracoviskom. Lenže: Belo nebol vo Vysokých Tatrách prorokom za života, prečo by ho tamojší obyvatelia prijali za svojho po jeho smrti…

Ak ako „kontroverzný“ je zafixovaný v posudzovaní nejedného z našich veľhôr, má to podobu povedzme chlapských priekov, v zriedených dozvukoch priezračnej závisti. V súčasných oficiálnych literárnych kruhoch to pripomína všeobecný trend prekádrovať každého, kto sa jednoznačne a otvorene staval za vznik samostatnej Slovenskej republiky. Viem, znie to zjednodušene, ale ešte zjednodušenejšie by sa to ukázalo povedzme pri oficiálnom zozname spisovateľov, ktorým vychádzajú reedície diel, ktorých si centrálne inštitúcie pripomínajú odbornými podujatiami, profilmi vo verejnoprávnych médiách… Príslovie zíde z očí, zíde z mysle platí už zautomatizovane, netreba sa odvolávať na dávno nebohého Zátureckého. Kapolka nebol spoločenský stratég. Kniha Citlivá tatranská duša sa končí jeho vetami: „Keď otupie svedomie národa, dá sa rozdupať nielen príroda. Do rozdupanej zeme sa dajú zadupať i vlastní ľudia.“ Čo možno k takýmto názorom dodať v časoch, keď sa presadzuje multikulturalizmus, keď slovo národ sa považuje za zárodok odmietania „vyšších ľudských hodnôt“, v ktorých mene svetské mocnosti stáročia drancovali nerastné bohatstvá na cudzích územiach, neľútostne vraždili domorodcov, mocensky im vtláčali svoje zvyklosti, povyšovali ich na civilizovanú kultúru a výsostnú morálku?

Nuž, nie je národ ako národ.


Bibliografický odkaz:
Dušan Mikolaj: Kontroverzný outsider? In: Literárny týždenník, č. 19 – 20, ročník: XXXI, vyšlo 23. 5. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 1. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/smrt-ako-prapor/>.

Ilustračné foto: pixabay.com