KRÍZOVÝ OSMIČKOVÝ ROK ANALÝZY A TRENDY/POLITICKÝ VÝVOJ DOMA A VO SVETE V ROKU 2018

301

Politicky turbulentný rok 2018 priniesol priemerný hospodársky rast na úrovni 4,3 %. Teda z ekonomického hľadiska to bol úspešný rok – v tom sa zhodujú všetci analytici. Podľa Tibora Lörincza z Tatra banky budeme o pár rokov pokladať uplynulý osmičkový rok za jeden z ekonomicky najlepších rokov v histórii Slovenskej republiky. O ekonomických úspechoch a sociálnych balíčkoch vlády sa však v médiách hlavného prúdu spravidla hovorilo iba s dešpektom v štýle liberálnych názorov Richarda Sulíka, podľa ktorého všetko, čo je zadarmo (vlaky pre študentov a dôchodcov či obedy pre školákov), je sociálny nezmysel. Vraj keď on zostaví budúcu vládu, toto všetko zruší. V rétorike opozičnej politickej strany SaS to nebolo nič nové: Liberál Sulík vždy vedel, čo treba zrušiť, čo zlikvidovať, ale už menej, čo treba urobiť pre nemajetné a sociálne najohrozenejšie vrstvy populácie.

Schopnosť písať a zasvätene hovoriť o sociálnych opatreniach, ekonomických úspechoch či vyrovnanom štátnom rozpočte nikdy nemohla patriť do výbavy súčasného žurnalistu, ak sa chcel uplatniť na slovenskom mainstreamovom mediálnom trhu, lebo vítaný je len kritický, vlastne len negativistický postoj k sociálne zameranej vláde. Ale nechajme bokom metódy spolitizovaných médií a ich oligarchických vlastníkov a všimnime si aspoň hlavné udalosti minulého roka od 1. januára do 31. decembra.

Kroky prezidenta Kisku

Už Nový rok 2018 priniesol pre slovenskú pospolitosť rozčarovanie aj oprávnený hnev. To, čo sa odohrávalo pri odovzdávaní štátnych vyznamenaní pri príležitosti 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, bola nedôstojná fraška, akt pomsty, ktorou si prezident Andrej Kiska liečil svoje ego urazeného človeka, lebo vláda reprezentovaná Robertom Ficom poukázala na jeho daňové škandály a prehajdákané peniaze za súkromné lety do Popradu. Druhou zjavnou príčinou frašky prezidentovho súkromného vyznamenávania bola manifestácia jeho ideovej spriaznenosti s ľuďmi, ktorí proti slovenskej štátnosti bojovali s veľkým nasadením a s existenciou Slovenskej republiky sa nevedeli stotožniť, niektorí až do takej miery, že radšej emigrovali – do Čiech, do Kanady alebo do USA, podobne ako svojho času Andrej Kiska.

Štvrťstoročie vzniku Slovenskej republiky „oslávili“ istí čerství nositelia štátnych vyznamenaní Ľudovíta Štúra doslova rehotom, tak ako držiteľ kanadského pasu Peter Breiner. On sám povedal, že nezachytil, za čo štátnu cenu dostal, a domnieva sa, že je to za „ocenenie boja s politickou garnitúrou“. Ďalší zo skupiny vyznamenaných pražský podnikateľ a bývalý líder VPN Fedor Gál svoj nezmenený postoj k Slovensku vyjadril slovami: „Musím vzývať nejaký štát, nejakú inštitúciu ako posvätnú kravu?! Ja tú potrebu nemám!“ To všetko je pre históriu zaznamenané pritakávajúcimi reportérmi Denníka N a SME, ktorí tvorili dvornú kulisu tohto „jedinečného“ aktu. Mohol rozumný človek vôbec pochopiť, prečo prezident pri takom významnom výročí neocenil ani jediného človeka z tých, ktorí sa zaslúžili o vznik slovenskej štátnosti? Ale nečudujme sa, dalo sa to čakať, a výnimkou nie je ani odovzdávanie štátnych vyznamenaní v roku 2019.

Slušné Slovensko?

Druhým zničujúcim vstupom do minulého roka bola vražda novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej 21. februára. Ostrie verejného rozhorčenia podnecovaného médiami sa ihneď obrátilo proti vláde. Prezident bol vtedy na lyžovačke v Rakúsku a neunúval sa prísť do Bratislavy, ako by sa vyžadovalo od štátnika v čase mimoriadnej udalosti. Až o niekoľko dní však pochopil, že je tu príležitosť na povalenie vlády a predčasné voľby. Smrť dvoch mladých ľudí vyvolala na ulici masové zhromaždenia a pochody organizované mládežníkmi tzv. iniciatívy Za slušné Slovensko. V spolupráci s mimovládnymi organizáciami a prezidentskou kanceláriou sa začal politický proces, ktorý sa nedal nazvať inak ako pokusom o prevrat. Vybičované emócie sa preniesli z ulice, volajúcej po odstúpení ministra vnútra Roberta Kaliňáka a potom aj premiéra Roberta Fica a celého vládneho zoskupenia. Koaličný partner Smeru Béla Bugár zohral kľúčovú úlohu v politickej kríze, keď vyhlásil: „Myslím, že túto situáciu vyriešia len predčasné voľby.“ Predseda vlády najmä pod tlakom strany Most-Híd obetoval svojho muža na poste ministra vnútra, ale to už bolo neskoro, v hre bolo aj kreslo premiéra. Udalosti nabrali rýchly spád. Prezident Kiska prijal 20. marca zástupcov iniciatívy Za slušné Slovensko, aby im vyjadril svoje obrovské uznanie, a do hry o politické tróny na Slovensku sa zapojila strana SaS absurdnou požiadavkou, že „do policajných verzií, ktoré preveruje polícia ako možný motív zavraždenia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, treba zahrnúť aj Roberta Fica“.

Predčasné voľby alebo úradnícka vláda pod patronátom Andreja Kisku stratili na aktuálnosti, keď sa premiér Fico vzdal svojho úradu a po očakávaných ťahaniciach s prezidentom sa novým premiérom čiastočne rekonštruovanej vlády stal korunný princ Smeru-SD Peter Pellegrini. Politický boj mal však pokračovanie aj po tom, ako v priebehu niekoľkých mesiacov polícia zatkla podozrivých z vraždy novinára a objavili sa indície, že objednávateľom vraždy by mohol byť aj podnikateľ Marián Kočner, toho času vo väzbe za zmenkové podvody.

Mediálne tančeky

V horúcom lete sa protivládny boj viedol na pozadí únosu vietnamského defraudanta Trinh Xuan Thanha z Nemecka do jeho rodnej krajiny tak, aby čierny Peter zostal v rukách slovenskej vlády. Aktéri mediálneho pogromu na odstaveného Roberta Kaliňáka si nekládli kardinálnu otázku: Aký bol motív bývalého ministra vnútra vedome napomáhať únos trestne stíhaného vietnamského lumpa z Nemecka? Otázok bolo viac. Napríklad prečo mala Monika Tódová z Denníka N viac informácií o únose ako prokuratúra? Kto stál za jej anonymnými informátormi, ktorých informácie vydával za pravdu Galko, Remišová aj prezident Kiska? Nebolo podozrivé, keď ten istý prezident už predtým zo svojej rečníckej tribúny na festivale Pohoda tvrdil bez škrupulí, „potrebujeme prevziať moc“?! Celú nafúknutú aféru a obvinenia slovenskej vlády z únosu napokon zmietli zo stola policajní vyšetrovatelia a prokuratúra po vypočutí 80 svedkov. Lenže to už „investigatívnych novinárov“ nezaujímalo.

Lajčák a Marrákeš

Osobitným slovenským prípadom na záver uplynulého roka bol ničotný zápas ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka o Marrákeš, presnejšie o prijatie kontroverzného Globálneho paktu OSN o bezpečnej a riadenej migrácii. Lajčák ten boj s parlamentom a vládou prehral a označil jej niektorých predstaviteľov za zápecníkov a xenofóbov. Vzápätí podal demisiu do rúk prezidenta, hoci už vtedy vedel, že to nie je najlepší odrazový mostík do elitných európskych štruktúr, o ktoré sa usiloval počas celej svojej diplomatickej kariéry. Napokon sa žarty s demisiou skončili jej skartáciou v prezidentskej kancelárii na želanie nášho kariérneho diplomata číslo jeden. Akoby sa nič nestalo, hoci to neústavné konanie na linke minister zahraničia – prezident pripomínalo väčšmi frašku ako diplomatické faux pas.

Na záver ešte poučenie z vlaňajších komunálnych volieb: Ak máte peniaze na bilbordy a dobrého sponzora, oblečte si tričko nezávislého kandidáta a môžete na Slovensku uspieť ako nový starosta či primátor v obciach a mestách od Nitry až po Humenné. A väčšinou prehrajú všetci, čo sa hlásia k politickým stranám, rovnako ku koalícii i opozícii. Mimikry nezávislosti sú tou správnou cestou politických chameleónov, ako sa dostať ku korytám. Samozrejme, treba to využiť aj s podporou médií a ľudskoprávnych organizácií mimovládneho sektora. Lebo vôľa ľudu sa dá ohýbať propagandou tak ako demokracia.

ĽUDOVÍT ŠTEVKO