Krutý osud etiópskych pamiatok

265

MILAN VÁROŠ

V apríli 2018 Londýn oznámil, že slávne Múzeum Viktórie a Alberta vráti Etiópii drahocenné umelecké poklady, ktoré jej odcudzili anglickí vojaci pred 150 rokmi… O návrat mnohých slovenských umeleckých artefaktov, ktoré sú v zahraničných múzeách galériách, sa nestará nikto. Do maďarských národných inštitúcií sa dostali najmä v rokoch krutej maďarizácie – pred 150 rokmi…

 

Posledný z „levov z Judey“

Dňa 1. decembra 1974 sa z Addis Abeby (Nový Kvet) rozletela do sveta správa:

„Bývalý etiópsky cisár Haile Selassie sa po dlhom váhaní konečne vzdal celého svojho obrovského majetku i majetku cisárskej rodiny a odovzdal ho štátnemu výboru pre boj s následkami sucha. Oznámil to Dočasný vojenský správny výbor Etiópie. Vo vlastnoručne podpísanom liste Haile Selassie oznámil, že sa vzdáva vlastníctva všetkých svojich bankových kont v Etiópii i v zahraničí, zásob zlata i ďalšieho majetku…“

Vláda Haileho Selassieho sa skončila tragicky. Revolucionári ho zatkli a médiá už 28. augusta 1975 oznámili: „Včera zomrel bývalý etiópsky cisár Haile Selassie I. Príčinou skonu bol nedostatočný krvný obeh, v dôsledku čoho došlo k zastaveniu srdca.“

Príčina smrti nebola pravdivá – osemdesiattriročného panovníka zaškrtili. Na čele prevratu stál major marxista Mengistu Haile Mariam, všemožne podporovaný Moskvou. Ruskí komunisti mali bohaté skúsenosti s otrasnou vraždou posledného cára Mikuláša II. a jeho rodiny. Mengistu Haile Mariam nastolil červený teror. Rozkázal zavraždiť predsedu Dočasnej vojenskej správnej rady a šesťdesiat popredných osobností cisárskeho režimu. Roku 1978 dobre vyzbrojený zbraňami z Kuby a vtedajšieho Sovietskeho zväzu začal vojnu so susedným Somálskom. Po viacerých tvrdých opatreniach v krajine sa dal zvoliť za prezidenta a nastolil marxistickú vládu.

Prezidentom nebol dlho. Pomoc z Moskvy stratil, roku 1991 jeho režim zvrhli povstalci a on ušiel do Zimbabwe. V rodnej krajine ho v neprítomnosti odsúdili na trest smrti za zločiny proti ľudskosti, za vraždu posledného cisára, vyvraždenie tisícov nevinných obyvateľov, zodpovednosť za hladomor a občiansku vojnu, ktorá zdevastovala celú krajinu.

Haileho Selassieho zvrhli z trónu po štyridsiatich troch rokoch vlády. Po páde marxistického režimu roku 1992 jeho telesné pozostatky našli v žumpe pri paláci. Roku 2000 ho pochovali v Katedrále sv. Juraja v Addis Abebe.

Posledný etiópsky cisár si nedôstojný koniec spôsobil i sám: zhromažďoval zlato a iné cennosti, posielal ich do švajčiarskych bánk a doma od hladu mreli státisíce ľudí. Po páde monarchie našli v palácoch poukrývané zlato a doláre, ktoré Haile Selassie I., jeho syn a korunný princ Merid Azmach Asfa Wossen, dcéra princezná Tagagne Work a iní príbuzní nestihli odviezť do cudziny.

Dynastia etiópskych panovníkov

Haile Selassie bol dedičný panovník „levov z Judey“ – tritisíc rokov starej dynastie. Vznikla vraj z lásky biblického kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. Slávny rod sa hrdil titulom Negus Nagast – Kráľ kráľov. Prvý známy etiópsky panovník sa volal Yekuno Yesus (vládol v rokoch 1268 – 1285), Haile Selassie mal posledné poradové číslo – 65. Niektorí autori ho uvádzajú ako 225. panovníka po kráľovi Šalamúnovi.

Roku 1632 korunovali cisára Fasilidesa. Za tridsaťpäť rokov vlády dokázal veľa: dal postaviť – aj s pomocou remeselníkov z Indie – nové hlavné mesto Gondar s viacerými palácmi, ktoré dodnes stoja, upevnil jednotu krajiny. V rokoch vlády jeho vnuka Iyasu I. sa začali opäť vnútorné rozbroje. Iyasua zavraždil jeho syn Tekle Haymanot a aj on prišiel o život predčasne. Fasilides zomrel v kláštore, jeho kosti vystavujú v sklenom sarkofágu v Kostole Debre-Birhan-Selassie v Gondare.

Roku 1855 Ras Kassa Haile Giorgis zjednotil všetky kmene a stal sa cisárom pod menom Tewodros II. Etiópsky (Teodor II.). „Zaviedol reformy, zrušil otroctvo, no usiloval sa aj oslabiť moc cirkvi a šľachty, aby ho národ rešpektoval,“ napísal Nigel Cawthorne. „Potreboval modernú armádu s modernými zbraňami. Prinútil cudzincov žijúcich v Etiópii, aby mu skonštruovali delo. Napokon zbrane doviezol z Británie. Keď zabili britského konštruktéra, cisár ukrutným spôsobom popravil vinníkov, no vzťahy s Britániou ochladli. Tewodros II. začal mučiť a zabíjať vlastných stúpencov.“ Roku 1862 vyslal do Londýna emisára s listom pre kráľovnú Viktóriu s návrhom nadviazať diplomatické styky a zároveň ju požiadal o pomoc pred Osmanmi a Egypťanmi.

Odpoveď neprichádzala…

Až roku 1867 zakotvila anglická armáda pri etiópskom brehu, no nepomohla, naopak – onedlho porazila vojakov cisára Tewodrosa II. Nešťastný panovník sa 13. apríla 1868 zastrelil revolverom, ktorý mu poslala anglická kráľovná Viktória. Guľka bola údajne zlatá, asi sa jej zmocnil niektorý anglický dôstojník…

Sir Robert Napier, veliteľ anglických vojakov, do Londýna odniesol zlatú korunu z roku 1560 a iné cisárske vzácnosti. Koruna cisára Tewodrosa II. medzi nimi nebola. Ukradol ju Nemec Gerhard Rohlt, bojujúci s Angličanmi. Zmizol s ňou v Egypte, pruský konzul v Sueze ju poslal po tajnom poslovi do Berlína. Londýnske úrady protestovali, Prusi korunu museli vrátiť, no nie do Etiópie, ale do Londýna. Roku 1869 ju tam vystavili spolu s ostatnou korisťou z Etiópie.

Talianska anexia Etiópie

Menelika II. korunovali za cisára roku 1889. Ani on nepanoval v pokoji. Roku 1895 Etiópiu napadli Taliani. Menelik, obklopený dobrými poradcami (švajčiarskeho inžiniera Alfreda Ilga vymenoval za ministra zahraničných vecí), vyhlásil: „Želám si, aby svet vedel, že 1 400 rokov bola Etiópia ostrovom kresťanov v mori pohanov, a ak všemohúci Boh ochraňoval moju krajinu do dneška, bude ju iste ochraňovať aj v budúcnosti. Nedovolí delenie Etiópie, je od nepamäti samostatná a je dosť mocná, aby si udržala zvrchovanosť… Nepriateľ prišiel cez more, zhanobil naše hranice, aby zničil náš národ, našu vieru. Pokúsil som sa o všetko a päť rokov som vyjednával, lebo som chcel ušetriť svoju krajinu od utrpenia. No nepriateľ preniká čoraz ďalej. S Božou pomocou chcem zvíťaziť nad votrelcami…“

Menelik zavelil svojim mužom do boja…

Francúzsky reportér hlásil, že talianske jednotky obkľúčili slabo ozbrojení domorodci: „Prichádzajú so svojimi štítmi z byvolej kože, mečmi v červených pošvách a s prastarými oštepmi. Ale prichádzajú aj s puškami značky Graz, ktoré im predali Francúzi, a s inými puškami, ktoré v predchádzajúcich rokoch získali práve od Talianov. Hodnostári majú na sebe vojenské plášte z leopardích kožušín a na hlavách levie hrivy. Mohlo by to pôsobiť ako exotické divadlo, ale nebolo to tak – pôsobilo to doslova hrôzostrašne, pretože tých odhodlaných bojovníkov prichádzali nie tisíce, ale desaťtisíce…“

Etiópiu napadlo 20-tisíc talianskych vojakov, Menelik zmobilizoval päťkrát viac mužov. Pamätného 1. marca 1896 utrpeli Taliani porážku, polovica z nich sa domov nevrátila. Menelik znova pevne zjednotil Etiópiu. Roku 1906 utrpel mŕtvicu, roku 1913 zomrel.

Roku 1925 sa Ras Tafari Makonnen, etiópsky šľachtic a člen panovníckeho rodu, stretol v Londýne s kráľom Jurajom V. Počas rozlúčkovej večere v Buckinghamskom paláci kráľ hosťovi z Afriky oznámil, že vráti Etiópčanom pamiatky – korunu a trón cisára Tewodrosa II. V ten deň dopoludnia si ich Ras Tafari obzrel v Múzeu Viktórie a Alberta… Onedlho ich doniesol do cisárskeho paláca v Addis Abebe vyslanec anglickej vlády Charles Henry Bentinck, do paláca prišiel v parádnom koči.

V novembri 1930 korunovali Rasa Tafariho v Addis Abebe za nového etiópskeho cisára – dostal meno Haile Selassie I., bol to vnuk Menelika II. Krátko pred korunováciou priviezli do Addis Abeby z Londýna niekoľko nových korún – pre korunného princa, jeho sestry a ďalších členov panovníckej rodiny. Mladý monarcha, „víťazný lev všetkých kmeňov, z vôle Božej cisár celej Etiópie…“, si sám položil korunu na hlavu…

Lenže 3. októbra 1935 Etiópiu napadlo bez vypovedania vojny stotisíc talianskych vojakov. Začal sa ďalší pokus Ríma o ovládnutie afrického štátu. Krátko pred okupáciou Etiópie sa Benito Mussolini spýtal ministra zahraničných vecí Veľkej Británie McDonalda, čo si myslí o talianskych zámeroch.

Odpovedal: „Veľká Británia je dáma, dámam sa páči útočnosť mužov, ak sú diskrétni. Buďte diskrétni a pokračujte, my sa do toho nebudeme pliesť.“

Proti dobre vyzbrojeným okupantom (pomáhali si aj leteckými eskadrami) nemali Etiópčania šancu vyhrať, no bránili sa hrdinsky. Cisár ich vyzval: „Všetci chlapci, ktorí sú dosť silní, aby uniesli oštep, a všetci muži, príďte do Addis Abeby či rovno na miesta bojov! Vyňatí sú len tí, ktorí nemôžu chodiť a nie sú schopní uniesť oštep, ďalej úplne slepí…“

Dvadsaťštyriročný letec Vittorio Mussolini, syn talianskeho vodcu, napísal: „Pri bojových letoch nad Abesíniou som si uvedomil nielen hrôzu, ale aj krásu vojny. Našiel som v nej úžasný šport a bola to občas aj samopaš. Keď som zhora videl skupinu abesínskych jazdcov, na ktorých dopadli bomby, a oni sa po výbuchu rozleteli na všetky strany, pripomínalo mi to rozvíjajúci sa ružový puk…“

Dňa 5. mája 1936 Taliani dobyli hlavné mesto Addis Abebu, maršal Pietro Badoglio vošiel do metropoly na bielom koni… Členovia osobitnej skupiny razom prehľadali paláce Haileho Selassieho, no poklad nenašli. Panovník ho poslal do Londýna ešte pred vypuknutím vojny.

Na boj proti talianskym okupantom venoval Haile Selassie aj časť svojho osobného pokladu, v ktorom bolo i zlato z ryžovísk na prítokoch Modrého Nílu. Do Londýna putovali takisto tisíce zlatých mariánsko-tereziánskych toliarov – spolu s etiópskymi šľachticmi a najbohatšími rodinami.

V taliansko-etiópskej vojne padlo asi tristotisíc Etiópčanov, v čase päťročnej talianskej okupácie tejto krajiny zomrelo od hladu ďalších 300-tisíc ľudí, 35-tisíc mužov, žien a detí umučili v koncentračných táboroch, 78-tisíc partizánov zahynulo v bojoch a v zajatí, 30-tisíc Etiópčanov zavraždili po atentáte na maršala Grazianiho vo februári 1937 v Addis Abebe.

Taliani krajinu znivočili. Vykradli aj kostoly a kláštory. Starobylý kláštor Lebre Libanos zrovnali so zemou a všetkých 320 mníchov zastrelili.

Dňa 6. mája 1936 etiópsky cisár, sprevádzaný rodinou a spolupracovníkmi, nastúpil v Džibuti na anglickú vojenskú loď. Začala sa jeho päťročná emigrácia. Na mimoriadnom zasadnutí Veľkej fašistickej rady v Ríme prijali 9. mája 1936 výnos, že Habeš – ako oni volali Etiópiu – „je pod úplnou a zvrchovanou vládou talianskeho kráľovstva“ a taliansky kráľ dostáva titul cisár „pre seba a svojich následníkov“. Na námestiach talianskych miest burácali Taliani – oslavovali „znovuzrodenie rímskeho cisárstva po pätnástich storočiach“.

V júni 1936 Haile Selassie I. predniesol v Ženeve na zasadnutí Spojených národov pamätný prejav: „Okrem nebeského kráľovstva by na zemi nemal byť nijaký národ nadradený inému. Boh a história si zapamätajú váš postoj. Nedajme sa mýliť tým, že ide len o akúsi Etiópiu. Ide v prvom rade o kolektívnu bezpečnosť, o samotný zmysel existencie Spoločnosti národov, o dôveru štátov v medzinárodné zmluvy, sľuby a dohovory. Pretože dnes sme to my, koho bez následkov a väčšieho postihu napadol agresor, zajtra to môže byť niekto iný…

Anglicko a Francúzsko akoby nepočuli slová Haileho Selassieho: uznali taliansku anexiu Etiópie, USA a Sovietsky zväz boli proti.

Taliansky kráľ sa ozdobil novým titulom: cisár Abesínska. Zastupoval ho tam miestokráľ maršal Badoglio a po ňom maršal Rodolfo Graziani. Bol to nesmierne krutý okupant, Afričania ho nazývali Mäsiar. Proti Etiópčanom nariadil použiť bojový plyn. Spáchali naňho atentát, no prežil ho a nasledovala pomsta: rozkázal zastreliť stovky ľudí. Smutne sa preslávil výrokom: „Etiópia bude patriť Mussolinimu, či už s Etiópčanmi, alebo bez nich.“

Okupovaná krajina nepatrila Mussolinimu dlho. Pomohla jej Veľká Británia, jej vojská ju oslobodili za pomoci partizánov. Dňa 6. apríla 1941, po piatich rokoch okupácie, bola Addis Abeba slobodná – ako prvá krajina sa zbavila fašistického jarma. Cisár Haile Selassie sa vrátil do metropoly 5. mája 1941, presne päť rokov po tom, čo mesto opustil.

Ukoristené etiópske korunovačné insígnie vystavili v Museu dellʼImpero Romano v Ríme. Medzi korunami etiópskych panovníkov bola aj koruna cisára Tewodrosa II., ktorá sa roku 1925 vrátila z anglického zajatia. Z Ríma sa do Etiópie už nevrátila, zmizla…

Všetky ostatné insígnie Taliansko po druhej svetovej vojne muselo vrátiť. Zaviazalo ich k tomu uznesenie Mierovej konferencie v Paríži roku 1946, jej 37. článok znel: „Do 18 mesiacov od začiatku platnosti Mierovej zmluvy Taliansko musí vrátiť všetky umelecké diela, náboženské artefakty a predmety historickej hodnoty patriace Etiópii, ktoré odniesli do Talianska po 3. októbri 1935.“

Všetky vzácnosti boli doma až roku 1954 – okrem koruny Tewodrosa II. Možno ich obdivovať v Etiópskom národnom múzeu v Addis Abebe. No dráma korunovačných insígnií sa ešte neskončila – roku 1991 si z nich uchmatol aj etiópsky prezident marxista Mengistu Haile Mariam. Bol dozaista posledný, kto koristil zo starých etiópskych korunovačných insígnií. Pred útekom z Addis Abeby do Zimbabwe navštívil Etiópske národné múzeum a do emigrácie si odniesol niekoľko „drobností“…

Návrat po stopäťdesiatich rokoch…

Etiópsko-anglické vzťahy dokumentuje aj dar, ktorý poslala etiópska panovníčka anglickej kráľovnej Viktórii – korunovačnú korunu z pozláteného striebra. Do Londýna ju doniesol kapitán W. C. Harry. The Illustrated London News 2. septembra 1843 napísali, že je na nej „veľa ornamentov, ktoré pridávajú ohromný kredit vkusu a vynachádzavosti domorodcov“. Viktória si korunu prezrela a kázala ju odložiť v Kráľovskej kolekcii vo Windsorskom paláci. Je tam doteraz – medzi podobnými artefaktmi z viacerých krajín.

Roku 2018 tlačové agentúry azda na celom svete oznámili, že londýnske Múzeum Viktórie a Alberta vráti Etiópii vzácne rukopisy, korunovačné klenoty a šperky, ikony, kalichy, ornáty a ďalšie artefakty, ktoré britskí vojaci ukoristili pred 150 rokmi v Magdale, vtedajšom etiópskom hlavnom meste. Na ich odvoz rozkázal sir Robert Napier pripraviť 15 slonov a 200 mulov…