Kseňákove reprezentačné Bájky

513

Mikuláš Kseňák (4. 12 .1933 Kamienka, okr. Stará Ľubovňa), dlhoročný predseda Spolku rusínskych spisovateľov Slovenska a člen Literárneho klubu ružomberských spisovateľov, je nielen všestranný spisovateľ, ale pravdepodobne jediný súčasný pravidelne publikujúci bájkar u nás. Je potešiteľné, že začiatkom roka 2019 vyšla v slovenčine reprezentačná kniha jeho bájok. Knihu ilustrovali učitelia a žiaci Školy úžitkového výtvarníctva v Ružomberku a zodpovedným redaktorom, autorom úvodných slov a hybnou silou projektu bol vedúci Literárneho klubu Mladé slovo v uvedenej škole, dlhoročný člen SSS, spisovateľ, pedagóg a kultúrny organizátor Ing. Milan Igor Chovan. Ten o Kseňákovej knižke píše: „ Bájka je epický literárny žáner, v ktorom sa uplatňuje antropomorfizácia alebo personifikácia, čo je jav, keď zvieratá, rastliny alebo neživé predmety konajú alebo hovoria ako ľudia, pričom hlavným zámerom je poskytnúť ponaučenie. Takto sa o bájke vyjadruje literárna veda, ktorej definície a vysvetlenia zamestnávajú (ako to u každej vedy býva) prevažne rozum. Lenže bájka znamená viac. Oveľa viac. Jej potenciál sa mnohonásobné zvyšuje, keď sa dotkne čistého citu, ktorý jediný je kormidlom určujúcim správny smer na ceste človeka. Bájka osoží, ba priam zachraňuje, ak sme ochotní v nej hľadať perlu múdrosti – poklad, ktorý nezakopeme ako biblickú hrivnu, ale ho vlastným úsilím znásobíme, aby sa stal požehnaním pre každého, kto chce ľudsky dozrievať a duchovne rásť. Toto je skutočnou úlohou bájky i autora, ktorý si ju berie ako nástroj na napĺňanie ušľachtilého cieľa.“ Aspoň pár slov o Mikulášovi Kseňákovi, Učiteľ, pedagóg, spisovateľ, dramatik spracúvajúci drotársku tematiku, patriaci medzi najvýznamnejších novodobých rusínskych literárnych tvorcov. Absolvoval gymnázium v Prešove a Inštitút ruského jazyka v Prahe. Učil v základnej škole a dlhé roky pôsobil ako pedagóg a riaditeľ ružomberského gymnázia… Svojím spôsobom, aj keď nie vekom, patrí do úžasnej ružomberskej literárne generácie etablovanej v šesťdesiatich rokoch 20. storočia. Veď do literatúry vstupuje prakticky so svojimi žiakmi (Jozef Mokoš), keď ako jediný slovenský bájkar v roku 1963 vydáva zbierku Bájky. Okrem toho píše aj literatúru faktu a dramatizácie pre divadlo. Literárne diela písal najprv v ruskom jazyku, potom po ukrajinsky, po roku 1989 po rusínsky. Pôsobil viac rokov ako predseda Spolku rusínskych spisovateľov a dodnes je častým a ceneným autorským hosťom v prešovskom Divadle A. Duchnoviča. Literárne debutoval v almanachu Mladé hlasy (1956). Vydal zborníky bájok (1963, 1970, 1974), zbierky Smiech a horkosť srdca (1977), Vienok z tŕnia (1980), Veľké možnosti (1990), Bieda Rusínov z domu vyháňala (2002), Metamorfózy (2006), Hrste rodnej zeme (2009), Ozveny, Bájky (2009), Zerkalinja (2010), zbierku poviedok Uhly pohľadu (2011) o drotároch zo Zamaguria, ktoré v zdramatizovanej podobe uviedlo Divadlo A. Duchnoviča v Prešove… Prekladal bájky Ezopa, Jonáša Záborského a Karla Čapka.   V roku 2003 dostal Cenu A. Duchnoviča so soškou karpatského medveďa za literárnu tvorbu. Literárny fond ocenil jeho tvorbu Cenou A. Pavloviča (2007). V roku 2018 v rámci Ceny Alexandra Pavloviča 2016 – 2017 dostal prémiu za dielo Medviďata na prohuľciMedvieďatá na prechádzke (2016). Je nositeľom Ceny primátora mesta Ružomberok a najvyššieho ocenenia mesta Čestný občan mesta Ružomberok, kde žije a tvorí.

Jedno s ružomberských Rendezvous pod schodami bolo aj s Mikulášom Kseňákom (vpravo), vľavo organizátor stretnutí a autor článku.