Kto nečíta zákony…

116

Kto skutočne nečíta zákony, mal by byť potrestaný. Nie síce štátnou mocou, povedzme súdom, lebo štát v dobrej viere, teda bona fide, predpokladá, že všetci občania sú vzdelaní a hlavne zvedaví a zoznámia sa s tým, čo sa na nich „šije“ a čo sa od nich v budúcnosti vyžaduje. Zďaleka to však nie je pravda. Ľudia sa skôr riadia Božími prikázaniami ako napríklad nepokradneš, nezabiješ, nezosmilníš (no, pardon, to som asi prehnal) a podobne. Nakoniec právne vedomie, teda to, čo ľudia vedia o zákonoch, je zväčša mizerné, ale pozor na výnimku, že to, kto má na čo nárok, vie aj najjednoduchší „sociálne neprispôsobivý občan“ v tom najposlednejšom valale.            Chcel som však písať o niečom inom, o nedávnej snehovej kalamite, ktorá nás po Vianociach navštívila. Teda som začal uvažovať o domovníkoch alebo poverených ľuďoch s nájomných domov, spoluvlastníckych objektov, zamestnancov rozličných obchodov, ktorí po závaloch snehu ráno vyrukovali s lopatami, odhŕňačmi, ohreblami a upratovali chodníky zahrnuté snehom. Skrátka starali sa, aby sme mali kade prejsť, a obyčajne aj chodníky všeličím posypali, aby sa nám nešmýkalo. O nebezpečenstve z neodhrnutých a neošetrených chodníkov vieme všetci. Z viacerých obcí a miest hlásia záchranky a štatistiky polámaných, udretých, poškodených či len zamazaných chodcov.                    Niekedy dávnejšie som mal vo svojej praxi aj ja takú kauzu, ktorú mi zveril, na počudovanie, jeden starší kolega, keď sa šmykla a zranila jeho manželka na neudržiavanom chodníku. Myslel som, že prípad pre kolegu ľahko a hravo vybavím, ale nepodarilo sa mi to tak rýchlo. Každý zo žalovaných tvrdil, že za chodník nezodpovedá, čo je asi najčastejšia výhovorka všetkých, ktorí za prípadné škody zodpovedajú. Nakoniec zodpovednosť prischla vtedajšiemu bytovému podniku.                                                    Keď napadli početné vankúše snehu, nielen do záhrad, ale aj na cesty a chodníky, hneď som si spomenul na tento prípad a zobral som do rúk snehovú lopatu. Už aj som začal intenzívne odhŕňať dlhý pridomový chodník, hoci by som radšej pozeral v televízii Columba. Pod ťarchou súdov, prípadne možnej zlomenej nohy, som sa stále presviedčal, že si musím splniť povinnosť, a ušetrím aj pár stoviek za prípadnú náhradu škody.                              Pred skončením brigády šiel okolo mňa sused a so smiechom sa pri mne pristavil a zmrazil moje odhodlanie dokončiť odhŕňanie zákernou otázkou: „Vy ste právnik, a nečítate zákony?”                                                                                                                Čítam aj nečítam. Zákonov predsa vychádza veľké množstvo, niekoľko stoviek a podzákonných noriem ešte viac. Kto by to vládal všetko čítať? Čítam zákony, ale len tie najdôležitejšie, odpovedal som, ktoré sa bezprostredne vzťahujú k mojej práci. Suseda som nepresvedčil a vzápätí s určitou škodoradosťou v očiach poznamenal: „Mali by ste byť dôslednejší, lebo kto nečíta zákony, odhŕňa chodníky.“ Bolo zrejmé, že on svoj – rovnako niekoľko desiatok metrov dlhý – chodník pri dome odhŕňať nebude, hoci doteraz to robil ako ja celé roky. Najradšej by som ho zo zlomyseľnosti praštil lopatou. Zdržal som sa, usmial som sa a zabudol som na zlomyseľnosť a išiel som do počítača hľadať takzvanú chodníkovú novelu cestného zákona. Dozvedel som sa, že skutočne za sneh, a teda aj všetko na uliciach vo všetkých obciach a mestách zodpovedajú samosprávy. Zdalo sa mi to čudné. Zákon má za úlohu zlepšovať situáciu, k dobrému upravovať vzťahy medzi ľuďmi, vzťahy obcí a občanov, a nie ich zhoršovať. Plne som súhlasil s predsedom ZMOS-u pánom Sýkorom, že ministerstvo dopravy, keď navrhlo takúto zmenu, poriadne sa seklo. Mierilo na srnku, a trafilo Marienku. Predsa nie je v ľudských možnostiach nahradiť na miliónových rozlohách a kilometrových dĺžkach ľudí, ktorí túto bezprostrednú a naliehavú úlohu vždy zodpovedne vykonávali a v záujme seba aj svojich susedov zabezpečovali. Zdá sa mi, že táto zvyklosť platila ešte za čias Rakúsko-Uhorska, aby sa každý postaral o seba, svoj majetok aj majetok spoluobčanov. Každý má podľa zákona povinnosť aj predchádzať škodám, a to aj vtedy, keď ide o cudzí majetok a keď ho treba v záujme seba i iných dať na poriadok. Legislatívny návrh, ktorý sa minulý rok stal zákonom z dielne ministerstva dopravy, mi pripomína neefektívnu liečbu, pri ktorej pacientovi na zdravú nohu chceme dať sadru alebo zdravému atlétovi predpísať barly. Tou zdravou nohou bol doterajší systém čistenia a starostlivosti o chodníky.                                                                            Musím sa ešte na záver vrátiť k susedovi. Už som si zákon prečítal. Prestal som odhŕňať a starať sa o chodníky, kým niekto nezmúdrie a zákon nezmení.

Zdroj: Anton Blaha: Kto nečíta zákony…  In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 5

Ilustračné foto: pixabay.com