Kto vie, ten vie (Vydarený bratislavský koncert tenoristu Pavla Bršlíka)

418

Vladimír Blaho

Boli časy, v ktorých sme o našich v zahraničí úspešných operných spevákoch skôr len čítali noticky v novinách. V ostatných rokoch sa situácia zmenila a Jenis, Kocán, Kurucová i Bršlík sa zjavujú čoraz častejšie na našich rozličných koncertných a operných pódiách. Nemalú zásluhu má na tom aj agentúra KAPOS a jej šéf Ján Korecký, ktorý už niekoľko rokov núka priaznivcom vážneho spevu dva koncertné cykly. V jednom predstavuje hviezdy svetové, v druhom slovenské.

V cykle Veľké slovenské hlasy sme tentoraz (17. 9. 2018) mohli opäť počuť tenoristu Pavla Bršlíka. Bolo to už jeho tretie vystúpenie v Bratislave v priebehu niekoľkých mesiacov (po stvárnení Smetanovho Jeníka v opere SND a vystúpení na festivale Viva Musica), a rozhodne vystúpenie najvydarenejšie.

Predstavil sa ako interpret piesňovej tvorby posledného z veľkých neskororomantických skladateľov minulého storočia Richarda Straussa (1864 – 1949). Skladateľ bol popri množstve úspešných opier a symfonických básní práve odborníkom na piesňovú tvorbu a spevák si z nej vybral práve okrajové piesne (cykly) – diela ranej Straussovej mladosti v prvej polovici večera a skladateľovo addio svetu a životu v Štyroch posledných piesňach, premiérovaných až po jeho smrti (1949) v druhej polovici programu. Spevák už v minulosti potvrdil (aj vo zvukovo zachytených nahrávkach), že piesňový repertoár je mu rovnako blízky ako operné party mozartovské či belcantové. Ba jeho vzácny zmysel pre kreovanie vokálnych detailov nachádza pravé uplatnenie práve pri interpretácii piesňovej tvorby. Spolu s organizátormi koncertu sa rozhodol pre odvážny krok jednak tým, že piesne prvej polovice väčšinou sprevádzané klavírom spieval s orchestrom a v Štyroch posledných piesňach sa zasa rozhodol konkurovať sopranistkám, ktoré spravidla tento cyklus interpretujú. Aj keď výsledný dojem z koncertu je vysoko pozitívny, predsa za spomínanú odvahu musel trocha „zaplatiť“. Hustá orchestrálna paleta Straussovej hudby, hýriaca farbami a dynamickými kontrastmi, zaháňala interpreta pri niektorých úvodných piesňach tak trocha do druhého plánu. Pritom spevák spieval jednak disciplinovane, ale zároveň s vervou a zápalom. Najlepšie však vyšli lyrické miesta partitúry, napríklad záverečná časť piesne Verführung a predovšetkým pieseň Morgen, v ktorej aj orchester Slovenskej filharmónie vedený českým dirigentom Robertom Jindrom nádherne muzicíroval. Celkovo sme v interpretácii speváka mohli obdivovať jeho skvelé narábanie s výrazom, dynamikou, ale takisto s dychom a hlboký ponor do spievaného textu, ktorý v druhej časti koncertu spel k meditácii a zmiereniu s nevyhnutnou konečnosťou ľudského bytia. Na úvod oboch častí koncertu odzneli dva symfonické opusy „prvého“ Richarda, čiže Richarda Wagnera, ktorého nasledovníkom sa Strauss aspoň čiastočne cítil. Po známej a efektnej predohre k opere Tannhäuser bola istým prekvapením Siegfriedova idyla plná drobných nuáns a lyrických plôch, ukazujúca aj inú než len heroickú podobu veľkého majstra z Bayreuthu.

Osobne ma milo prekvapilo bratislavské obecenstvo, ktoré má pramálo príležitostí zžiť sa s interpretáciou náročnej piesňovej tvorby, a aj tie občasné možnosti (ako v cykle opery SND Voci da camera) nevyužíva. Tentoraz nielenže bolo početné, ale aj spravodlivo uznanlivé.

Titulné foto: internet