Kukučin verzus Kukučín

255
Kukučínova socha v bratislavskej Medickej záhrade

Tohto roku v máji si pripomíname 160. výročie narodenia zakladateľa slovenskej novodobej prózy Martina Kukučína. Málokto však vie, že už sto rokov používame nesprávny pseudonym. Jasenovčan Matej Bencúr sa ako spisovateľ stal známym pod pseudonymom Martin Kukučin, s krátkym -i-, a nie s dlhým -í-, ktoré mu píšeme teraz. On si dal spisovateľské meno podľa prezývky svojej matky. Mal ju rád. V jej srdci cítil hlbšiu lásku ako v otcovom. Ona bola jeho hlavnou vychovávateľkou. Ona ho častejšie napomínala, ba i trestala, ak potrebovala v náhlení riešiť čosi rýchlejšie. Lenže vtedy sa deťom všeobecne ušlo viac bitky ako dnes, takže malý Maťo jej to nemal za zlé. Cítil, že aj za „ťažkou rukou“ bije teplé, milujúce srdce.

Matku Martina Bencúra trápil slabý zrak. V starobe oslepla úplne. Už aj v mladšom veku sa len s námahou prizerala na ľudí, ktorí prichádzali k nej, alebo šli okolo, aby rozlíšila, koho má pred sebou. To bolo čudné a niektorým aj nepríjemné, preto dostala v dedine prezývku Kukuča. Táto prezývka nemala nič spoločné s vtákom kukučka. Odvodená bola od ľudového vyjadrenia od pozerať sa, teda „kukať sa“. Prezývky na dedinách bývali časté. Bencúrovcov žilo pod Chočom veľa, preto Mateja začali odlišovať od iných podľa matky. Menovali ho synom Kukuče, alebo privlastňovacím menom Kukučin syn. V ľudovom úspornom jazyku bývalo slovo syn často zbytočné, stačilo povedať Kukučin. Napr: „Číže to odišiel do škôl?“ „Nuž, čížeby? Kukučin.“ Začínajúci spisovateľ Matej nezasiahol takouto voľbou mena do oblasti pseudonymov ničím prevratným. V minulosti bolo u niektorých slovenských spisovateľov módnym dávať si privlastňovacie pseudonymy. Tak syn Andreja Sládkoviča
Martin Braxatoris si dal pseudonym – Sládkovičov; vnuk Jozefa Miloslava Hurbana Vladimír Konštantín Hurban si dal pseudonym po otcovi Vladimírovi Hurbanovi – Vladimírov (VHV); Ľudo Mistrík si dal – Ondrejov; Martin Števček z vetvy rodiny Madačovcov – Madačov; literárny vedec a profesor Jozef Kútnik si priradil k svojmu menu otcovo druhé rodové meno – Šmálov… Našli sa aj takí slovenskí literáti, ktorí si dávali privlastňovacie mená od ženského rodu: Tichomír Milkin, Samuel Kosorkin, Juraj Kello-Petruškin. Okrem toho zdôrazňujeme, že nielen spisovatelia na Slovensku, ale aj bežní ľudia v Jasenovej nadobudli privlastňovacie mená po otcoch alebo matkách. Napr. bratanec Mateja Bencúra Ján Paška, dedinský hajtman v Jasenovej, mal prezývku Maroškin.

Do smrti si písal v pseudonyme krátke -i

Spisovateľ Matej Bencúr si dal teda meno, ktorým ho volali v dedine. Vždy, až do smrti, si písal svoj pseudonym s krátkym -i-. Tak mu to roky rešpektovali aj redaktori a tlačiari na Slovensku, v Čechách, Srbsku i Poľsku, kde mu ešte ako mladému v devätnástom storočí vydávali preklady jeho diel. Aj neskôr ho s krátkou koncovkou písali v Južnej i Severnej Amerike, kde sám síce nikdy nepublikoval, ale iní o ňom písali. Zachovávali krátku koncovku nielen v anglických či španielskych textoch, ale i v krajanských slovenských, v ktorých mali možnosť rozhodnúť sa, či písať krátke -i- alebo dlhé -í-. Matičiari, ktorí po druhej svetovej vojne emigrovali do Ameriky, vedeli, že spisovateľ sa podpisoval s krátkym -i-, a tak zachovávali krátku koncovku. Tajomník a neskôr predseda Zahraničnej Matice slovenskej Stanislav Mečiar napísal v Amerike o Matejovi Bencúrovi viacero kníh s krátkou koncovkou pseudonymu. Tretí Mečiarov zväzok zhorel pri požiari v tlačiarni v Buenos Aires a ďalšie torzá ostali nedokončené, lebo autor predčasne umrel…

Celý článok a ďalšie dobré čítanie nájdete v Literárnom týždenníku (dvojčíslo 13 – 14/ 2020). Vzhľadom na situáciu v súvislosti s koronavírusom a ochorením Covid-19 odporúčame ďalšie čísla si predplatiť priamo v redakcii. 

Zdroj: Mária Rapošová. O pseudonyme slovenského spisovateľa Mateja Bencúra. Kukučin verzus Kukučín. In: Literárny týždenník, ročník XXIII, č. 13 – 14/ 2020 (8. 4. 2020), ISSN 0862-5999, s. 7