Kukučínove vyznania v dni sviatočné

542

Publicista Pavol Mária Kubiš sa pozrel do archívov a našiel tam aj riadky, ktoré napísal lekár Matej Bencúr a spisovateľ Martin Kukučín v jednej osobe. Aj na stránkach Literárneho týždenníka sa už viackrát skloňoval jeho pohnutý životný osud. Treba pripomenúť, že nikdy neprerušil kontakty so Slovenskom, s rodnou Oravou, srdcu blízkym Jasenovom. Spomína si takto na študentské pražské časy…

Priblížili sa Vianoce… Na Štedrý deň som stretol môjho Janka. Bol upravený ako vždy a usmievavý, aj keď mu v jeho zimníčku, tiež nie bohvieakom ťažkom, nebolo práve najteplejšie. – Kde budeme večerať, Janko? – pýtam sa ho. Hneď mi vyložil, kde všade sa dá ísť… Veď tu nejde o to, aby si sa dobre najedol a napil, ale aby si pookrial; keď nemôžeš v kruhu rodiny, teda aspoň v teplom zákutí s blízkymi ľuďmi… Ja by bol najradšej, keby sa tak spojil celý národ, keby sme mohli spoločne večerať. No to sa nedalo previesť. Každý mal známosť, priateľov po meste, rozchytali si ich po rodinách. Tu som začal prehovárať môjho Janka, aby sme my dvaja spoločne večerali. V dobrej nálade dostali sme sa na jeho byt. Izba bola ešte menšia než moja, chodilo sa do nej cez kuchynku jeho pani. V kuchyni bolo horúco, do nosa nám udrela vôňa čerstvého pečiva, čo sa smažilo kdesi v rúre. Zato izbička môjho Janka bola ako ľadoveň. Nebolo čím dnes ráno zakúriť… Janko, žartujúc a štebotajúc veselo, ako to už on vedel, napravil mašinku, zažal špiritus, rozostavil poháre s dvoma kockami cukru, štrngajúc lyžičkami. O chvíľu vrela voda a izbou sa rozšírila vôňa čaju. V tom sa otvorili dvere a domáca pani vstúpila do izby. Bola červená, už či od horúčavy a či od rozpakov. Na stôl postavila tanier s buchtami vypečenými na červeno. V rozpakoch nám oznámila, že to je dar, aby sme probovali z jej koláčov…