Kysucký literárny pútnik

304

K sedemdesiatinám spisovateľa DUŠANA MIKOLAJA

Prepáčte, ak začnem svoju literárnu benefíciu k životnému jubileu výnimočného literáta a novinára Dušana Mikolaja súkromnou spomienkou z čias mladosti. Moja vzácna mama, skromná vidiecka žena, objednávala, a doteraz neviem pochopiť, z čoho ich aj uhrádzala, tri náboženské katolícke časopisy. Jeden z nich bol aj Pútnik svätovojtešský. Citovala nám z neho, upozorňovala na zaujímavé myšlienky, rozprávala sa s nami o nich, hľadala inšpiráciu pre svoj ťažký život a napokon ich aj požičiavala susedkám a známym. Najradšej bola, keď sa niektoré z nich nevrátili, lebo zaujali adresátov.

Pri príležitosti životného jubilea som komplexnejšie a ucelenejšie prechádzal tvorbou Dušana Mikolaja, a mal som rovnaký pocit obohacujúcej, podnetnej, inšpiratívnej novinárskej i literárnej tvorby, ako kedysi v mojej mladosti pri počúvaní matky a čítaní spomínanej náboženskej literatúry.

Iste sa ma budete pýtať, prečo som zvolil charakteristiku pre Dušana ako pútnika literatúry. Lebo plavba po plodnej rieke jeho tvorby pochádza z viacerých riečok či prameňov. Najskôr azda k tej plavbe literárno-životnej. Často odchádzal či odlietal ako sťahovavé operence na menšie i väčšie diaľky, za prácou, za poznaním i za inšpiráciou. Základný stan stále mal a má doteraz vo svojom rodisku, príťažlivom Lodne, ktoré má so svojím okolím nezameniteľné fluidum. Zveľaďuje v ňom nielen rodnú chalupu, ale i obec, bol – okrem iného – pri založení a prezentácii Rozprávačského Lodna, významnej a ojedinelej slovenskej prehliadky neprofesionálnych umelcov.

Z prameňa priezračnej Kysuce čerpá svoju tvorbu ďalší prozaik Ladislav Hrubý a z blízkej Nesluše takisto publicista a autor literatúry faktu, nezabudnuteľný znalec našej najväčšej rieky Jožko Dunajovec i prozaička s naliehavými spoločenskými a aktuálnymi témami Daniela Příhodová a milovaný jeho regionálny básnik Martin Kolembus, ktorý mal rovnako chutné verše ako maškrty, ktoré vyrábal. Pútnik Dušan odišiel neskôr maturovať do blízkeho Kysuckého Nového Mesta, kde mal príležitosť zoznámiť sa s tvorbou Antona Bielika i uznávaného Dlhomíra Poľského. A tak by sme mohli pokračovať: Po gymnáziu nasledovala Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici, po jej skončení si vyskúšal radosti i strasti vidieckeho učiteľa v Krásne nad Kysucou, a získané skúsenosti ho sprevádzajú celý život. Následne začal svoj noviciát v novinárčine v mieste vysokoškolských štúdií v Banskej Bystrici a Žiline. Všade plno rovesníkov, publicistov, bonvivánov, rozhlasákov, redaktorov, ktorí ho sprevádzali, mnohí formovali a v štepnici jeho tvorby podnecovali. Za všetkých možno azda spomenúť Ladislava Balleka. A potom starodávny Martin, kde bol bližšie k prameňom kultúry, literatúry v časoch, keď ešte dohasínala jeho sláva. Martin, z ktorého Dušan mohol hasiť svoj tvorivý smäd, dokonca s matičným prostredím, sa stal i možno jeho rodiskom literárnym.

Ak hovorím o Dušanovi Mikolajovi ako pútnikovi, nemyslím tým len jeho túry geografické, ale keď si pomôžem Jaroslavom Rezníkom, myslím tým aj jeho túry do literatúry. Žánrové. Tak povedzme: publicistika, výtvarné umenie a literatúra faktu, próza.

Skúšal som začať publicistikou. Dušan mi to znemožnil: nič si neodkladám. Šťastný človek, keby som ho nasledoval, mal by som usporiadaný písací stôl, poriadok v pracovni, nie všade porozhadzované knihy, a idylické manželstvo. Tak sa musím spoľahnúť na jeho úvahy a články uverejňované a oceňované či už v Slovenských pohľadoch alebo Literárnom týždenníku.

Jeho putovanie v oblasti výtvarného umenia sa výrazne prejavilo vydaním reprezentatívnej publikácie Majstri štetca (2002), v ktorej predstavil štyridsať významných výtvarníkov Slovenska. Išlo o výnimočný kultúrny počin, lebo taká publikácia na našom trhu chýbala. Vyplnil vákuum vo vedomí mladých o našej umeleckej histórii kvalifikovaným spôsobom od neskorého stredoveku a vrcholnej gotiky na čele so svetovým Majstrom Pavlom z Levoče, ďalej staršiu (Fulla, Galanda a ďalší) až po ďalších predstaviteľov výtvarného umenia 20. storočia. Osobitnú pozornosť venoval Kysuckej galérii a jej zakladateľom, medzi ktorých sa zaraďujú dnes už poprední predstavitelia našej výtvarnej scény, napr. M. Greguš (sochár), J. Sušienka (keramikár) a známe osobnosti ako M. Cipár, M. Mravec, M. Paštéka, O. Zimka. Zmyslom Dušanových výtvarných textov je najmä prezentovať, že Slovensko má bohaté kultúrne dejiny, má byť hrdé na svoju minulosť aj prítomnosť.

Problematikou výtvarného umenia je predchnutá celá jubilantova tvorba. Azda najvýraznejšie to dokladá životopisný román o maliarovi Milošovi Bazovskom Tlejúce slnko (1994). Autor v ňom prejavil široké znalosti z domácej i európskej výtvarnej scény. Román z literatúry faktu je plný poznania duše spomínaného výtvarníka, pochopenia jeho citlivej i rozpornej duše a povahy. Je zaľudnený množstvom známych výtvarných velikánov (J. Alexy, M. Medvecká, M. Benka, M. Mitrovský) i osobnosťami z literatúry a verejného života. Nevynecháva ani časy, v ktorých M.A.B. (ako často signoval obrazy) tvoril. Napríklad päťdesiate roky charakterizuje takto: „Bola to zvláštna doba. Doba vzájomných upodozrievaní tragického drásania citlivých rán a bolestí. Doba čestných omylov, ale aj nečestného zatlačovania všetkého tvorivého a vývojaschopného do pozadia.“

Dušan Mikolaj ako pútnik sa preniesol tvorivým rogalom ponad Vysoké Tatry až pod Vihorlatské vrchy, kde nezištne podporuje sninský Medzinárodný výtvarný festival, stal sa rešpektovaným priateľom východniarov a najmä výtvarníka a galeristu Andreja Smoláka. Práve pobyty, keď na neho svietilo slnko z východu a jeho hriešne myšlienky prikrývala plachta teplej noci, sa stali podnetom na napísanie mnohých poviedok.

Ktovie, čo ho magnetizovalo ku sklárskemu výtvarnému umeniu… Zvončeky pohárikov v starootcovskom dome na pálenku či väčšie na pivo, na malinovku alebo tie mohutnejšie na pivo? Veď sklo zvoní, svieti, trbliece a vznáša sa ako pieseň. Azda preto mu učarovalo sklárske umenie Stanislava Meliša kdesi v Austrálii, Dale Chihuly v Amerike a najmä Jána Zoričáka vo Francúzsku. No, pútnik. Nestačí Slovensko či dokonca tri kontinenty. Zrejme má v pláne ďalšie diela.

Príchylnosť autora k drotárstvu mi priblížilo jeho vyznanie: „Vyrastal som na vidieku, a tak si doteraz úprimne vážim remeselnú zručnosť, remeslo, je v ňom zjednotenej toľko užitočností a krásy, že zostáva jedným z nevyhnutných predpokladov prežitia i toho, čomu dnes všeobecne hovorievame kultúra.“ Z tohto jeho obdivu vyrástla aj monografia Odrôtovaný svet Karola Guleju (2008), ktorý je holdom priekopníckej, zberateľskej, výskumnej a literárnej praxi nestora slovenského drotárstva, ktoré prešlo dnes už z remesla do umenia. Svedčí o tom aj vyznamenanie Pocta Karola Guleju, ktoré udeľuje Kysucká kultúrna nadácia každoročne s mestom Čadca už viac ako desať rokov (prvýkrát bola udelená v auguste 2007). Jeho nositeľmi sú doteraz výrazné osobnosti z tejto oblasti ako Dagmar Křížová, Remígia Biskupská, Peter Kurhajec, Ľubomír Bernát, Róbert a Jozef Hozákovci, Ján Čomaj, Štefan Mlich, Juraj Šerík, Ladislav Jurovatý st. a jeho syn, Miroslav Cipár, Andrej Ferko.

Konečne prichádza próza. Dušan Mikolaj debutoval novelou z kysuckého prostredia Také korene (1979). Z ďalších prozaických diel vyčnieva poviedková knižka Medová baba (2006) s reprodukciami a ilustráciami diel Andreja Smoláka. Autor sa v ťažiskovej poviedke Medová baba – i niektorých ďalších – vďaka túlavým topánkam premiestnil na východné Slovensko. Stal sa svedkom a v postave Marka s črtami autobiografie spoluautorom sochy i hýbateľom deja Medovej baby. Organicky v nich spája sen so skutočnosťou a s vysokou jazykovou kultúrou ukladá slová a kultivované vety ako kvádre do stavby chrámovej pútnickej literárnej lode.

Z autorových túr doma i v zahraničí stojí za pozornosť najmä knižka Belo Kapolka – Citlivá tatranská žula (2015), ktorú zostavoval takpovediac v spoluautorstve rovno s Belom Kapolkom. Zamiloval si jeho prózy, keď ho spoznával v domovskom prostredí Téryho chaty a čarovných tatranských hôr. Aj touto knihou potvrdzuje, že ho zaujímajú obdivuhodné osudy podivuhodných ľudí. Preto zaujal aj poroty a získal významné ceny za svoju tvorbu (Cena V. Zamarovského, Cena E. E. Kischa, Prémia Milana Th. Mitrovského).

Jubilantovi Dušanovi Mikolajovi môžeme zaželať, aby sa mu nezodrali pútnické topánky a vydržal v nich ďalej tvoriť a bez nich čo najviac uplávať v studenej i povzbudivej vode Draždiaka ako „chlap z ľadu“, ktorý všetko ustojí a svoje literárne plány zrealizuje. A, samozrejme, aby sa tešil na ďalšie plodné roky so Zuzkou a svojimi mladými. Čo na záver: Cum laude. A dodajme: Nielen s pochvalou, ale s veľkou pochvalou.

 

Na snímke Dušan Mikolaj (vpravo) v družnej debate s Martinom Kolembusom. Foto: archív D. Mikolaja


 

Bibliografický odkaz:
BLAHA, Anton: Kysucký literárny pútnik. In: Literárny týždenník, č. 11 – 12, ročník: XXXI, vyšlo 28. 3. 2018, ISSN 0862-5999, EV 3136/09, s. 13. Dostupné z: <https://literarnytyzdennik.sk/kysucky-literarny-putnik/>.