Leonardo da Vinci v knihe aj pod Tatrami!

266

V Tatranskej galérii v Poprade otvorili jedinečnú výstavu Leonardo da Vinci – Stroje a iné. Nepochybne zaslúžene pritiahne množstvo návštevníkov, obdivovateľov veľkého talianskeho génia a takpovediac technickej časti jeho diela.

Dozvedeli sme sa však, že súčasťou výstavy je aj originálna a jedinečná výstava venovaná pamiatke spomínanej osobnosti svetového významu a jeho mimoriadnemu dielu – freske Posledná večera.

Štúdiom Leonardovho života i diela sa dlhodobo zaoberá žilinský rodák akad. mal. Stanislav Lajda, ktorý sa venuje aj voľnej maľbe, knižnej ilustrácii (asi 40 titulov), reštaurovaniu i pedagogickej činnosti. Pod Tatrami bude opäť (po niekoľkých inštaláciách minulý rok, napríklad v Žiline a Oravskej galérii) vystavovať časť zmenšenej rekonštrukcie diela, na ktorej pracoval vyše desať rokov. Milimeter po milimetri prehodnocoval každý dochovaný fragment originálu a zhromažďoval rôznorodé kópie a verzie diela (okolo 3 000 ks). Za smerodajné pre rekonštrukciu pokladá tie, ktoré vznikli z rúk Leonardových žiakov a následníkov, krátko po dokončení originálu. Hľadal v nich zhody detailov, prepojenia farebných tónov s technikou šerosvitu a výrazným 3D efektom, ktoré následne porovnával so zvyškami Leonardovej maľby. Aj keď ako vyštudovaný reštaurátor maľby na VŠVU v Bratislave má bohaté skúsenosti s technikou tvorby i kópiami starých majstrov, predsa len vierohodne doplniť takmer šesťdesiat percent navždy stratenej podoby bolo vo viacerých ohľadoch náročné. Zodpovedný, ba až vedecký prístup však napokon priniesol svoj výsledok. Návštevníci galérie ho môžu vidieť do konca septembra. Súčasne s prácou na rekonštrukcii napísal S. Lajda aj knihu analyzujúcu život a dielo Leonarda s dôrazom na vznik Poslednej večere.

Knihe aj výstave sa venujeme podrobnejšie v rozhovore s autorom.

Celý svet si nedávno pripomínal 500. výročie úmrtia jedného z najväčších (nielen) umeleckých géniov svojej doterajšej histórie – Taliana Leonarda da Vinciho. Kto zájde do Toskánska a jej centra Florencie a v nej si nájde cestu hoci do Galerie Ufizzi a či priam do múzea venovanému tomuto mužovi, ak aj doteraz len tušil, v čom je jeho časom neprekonateľná veľkosť, odíde presvedčený. Predsa však existuje dielo, maľba, ktorá Leonarda viac povyšuje do „iného stavu“, veď aj sám ho tam povýšil. Máme na mysli Poslednú večeru, fresku v refektári kláštora Santa Maria delle Grazie v Miláne. Znie to neuveriteľne, ale práve na Slovensku máme v týchto dňoch možnosť opäť vidieť jeho najvernejšiu rekonštrukciu, hoci bola (a zrejme aj bude) ešte dlho predmetom snáh mnohých odborníkov z celého sveta. Postaral sa o ňu akademický maliar a skúsený reštaurátor Stano Lajda, ako už píšeme vyššie. Mal som možnosť byť aj pri komentovanej prehliadke a videl som, čo rekonštrukcia „robí“ s návštevníkmi, viac či menej odborníkmi aj laikmi. Dajme slovo Stanovi Lajdovi a dozvieme sa oveľa viac…

Ste autorom unikátnej zmenšenej rekonštrukcie dnes z prevažnej časti zničeného diela, na ktorom ste pracovali roky. Ako sa to všetko začalo, pokračovalo, vrcholilo, zaspomínajte… Rátali ste vôbec s tým, že na taký dlhý čas takpovediac priberiete priam do rodiny génia Leonarda?                                                                                     

Jasné, že som od začiatku vedel, že to bude náročné, ale časový odhad som nemal. Robím síce rýchlo, ale to v tomto prípade neplatilo. Rekonštrukcia si vyžadovala veľa premýšľania, hľadania, štúdia, pokory a sústredenia. Platila tu metóda pokusu a omylu, stratégia stále tesnejšie obkolesovať problematické miesta, ktoré napokon často logicky vyplynuli, podobne ako tajnička v krížovke. Rátal som asi tak s piatimi rokmi, popri iných prácach, ilustráciách a profesii pedagóga. V priebehu práce som sa rozhodol zrekonštruovať aj maľby v bezprostrednom okolí Poslednej večere a časť jedálne (refektára), kde sa nástenná maľba nachádza. To, samozrejme, predĺžilo stanovený termín ukončenia. Všetko som však stihol vrátane vydania knihy tesne pred termínom dohodnutej výstavy. Knihu na vernisáž doviezli ešte „teplú“ priamo z tlačiarne. Čo sa týka nášho spolubývajúceho, manželka Hanka si ma brala už s tým, že Leonardo bude neodmysliteľnou súčasťou našej rodiny. Niekto zbiera známky, ďalší lepí lode, iný chodí na pivo. Vzťah k Leonardovi jej pripadal zmysluplnejší.

Milimeter po milimetri ste prehodnocovali každý dochovaný fragment originálu a zhromažďoval rôznorodé kópie a verzie diela. Koľko ich zhruba bolo a ktoré pokladáte za smerodajné?      

Kópie Poslednej večere zbieram prakticky celý život. Keď ma ako 10-ročného chlapca zelektrizovala malá čiernobiela reprodukcia kópie od Raffaela Morghena, začal som si všímať aj iné kópie, verzie a parafrázy. Zaujímalo ma, prečo sa v detailoch odlišujú. Tie, ktoré som nevymámil od ich majiteľov, som si aspoň odfotil. Za socializmu tých možností prísť k „svätým obrázkom“ nebolo veľa. Na vysokej škole som v školskej knižnici a knižnici GMB objavil v rozličných knihách a časopisoch niekoľko desiatok rozličných kópií vrátane Rembrandtových, Rubensových a Warholových. Boom však prišiel s príchodom internetu. Vyhľadávam pod rozličnými heslami a svetovými jazykmi takmer denne nové „úlovky“. Mám ich rozdelené do zhruba stovky kategórií podľa storočia vzniku, techniky alebo štýlu – gobelíny, výšivky, vitráže, mozaiky, mangá, karikatúry, komiksové postavičky a podobne. Takýmto spôsobom archivácie sa v tom dokážem lepšie orientovať, pretože pod každou ikonkou je niekoľko stoviek rozličných verzií Leonardovho obrazu. Dnes už ani nedokážem zrátať výsledné číslo, je to aj tým, že každý deň pribúdajú ďalšie prírastky. Odhadujem, že to bude vyše tritisíc rozličných kópií a parafráz. Keby som ich mal sčítať, trvalo by to minimálne týždeň – dva a na to nemám čas. Mám však dobrú pamäť na to, ktorú verziu už mám stiahnutú a ktorú nie. Myslím, že to už búcha na dvere knihy rekordov. Pozoruhodné je, že práve taká náročná kompozícia s trinástimi postavami sa stala takýmto fenoménom, kultovým dielom a najkopírovanejším obrazom v dejinách. Paradoxom je, že neexistuje ani jediná verná kópia. Samozrejme, že pre moju prácu na rekonštrukcii majú kľúčový význam kópie od Leonardových žiakov a priamych nasledovníkov, napríklad z belgického Tongerla, z Oxfordu, Ecouenu pri Paríži alebo gobelín z vatikánskych zbierok. Novodobé rekonštrukcie, ktoré vznikli v posledných rokoch v Taliansku, Japonsku a USA pokladám za nekvalitné a povrchné. Ináč by som nevenoval taký dlhý čas a energiu niečomu, čo už iný urobil predo mnou. Bolo mi jasné, že zo zvyškov originálu, za pomoci rozličných zdrojov a množstve poznatkov sa dá pôvodnej podobe originálu priblížiť oveľa viac.

Skúste aspoň v krátkosti zhrnúť technológiu a či jednotlivé fázy vašej mimoriadne minucióznej práce…                                                                                    

Keď som sa v júni 2008 pustil konečne do rekonštrukcie, bol som na to plne pripravený. Veď sa aj hovorí, že šťastie praje pripraveným. Zhromaždil som si reprodukcie všetkých dochovaných majstrových štúdií k obrazu, vytvoril niekoľko kópií jeho diel, aby som viac precítil techniku a spôsob jeho práce. Videl som naživo takmer všetky Leonardove originály a množstvo žiackych prác. Kúpil som si knihy s kvalitnými reprodukciami detailov obrazu. Bolo mi jasné, že originálnu veľkosť ani techniku nástennej maľby nie je možné zrealizovať v obmedzených priestoroch môjho ateliéru. Originál má dĺžku takmer deväť metrov, u mňa sa „scvrkol“ na necelé štyri. Techniku a rozmery som napokon nepokladal za podstatné. Zameral som sa výhradne na riešenie otázky, či je vierohodná rekonštrukcia tak zničeného diela vôbec možná, veď z nej chýba až 60 % Leonardovej maľby. Maľoval som ju na plátno pomocou olejových a akrylových farieb. Aj keď sa doba rekonštrukcie napokon predĺžila na takmer 11 rokov, neznamená to, že som pracoval každý deň. Boli obdobia, keď som musel robiť iné práce a obrazu som sa nedotkol aj niekoľko mesiacov. To mi umožňovalo odstup, oddych, kritické – objektívnejšie hodnotenie vykonanej práce, čo bolo pre výsledok napokon prínosné. Posledné skoro tri roky som pracoval takmer výlučne na rekonštrukcii piatich lunet s erbami milánskeho vojvodu, ktoré sa nachádzajú nad a po bokoch Poslednej večere. Rovnako tak som rekonštruoval aj výmaľbu bočných stien refektára, z ktorých jedna skončila svoju éru v ruinách po bombardovaní počas druhej svetovej vojny. Tieto časti refektára sa zatiaľ nepokúsil seriózne zrekonštruovať ešte nikto. Pre účel putovnej výstavy som pospájaním týchto jednotlivých častí vytvoril vizuálny pohľad do refektára spred pol tisícročia. Jednotlivé zrekonštruované skupiny apoštolov a Krista som dal zväčšiť dvaapolkrát na pôvodnú veľkosť. Takýmto spôsobom sa omnoho viac zvýraznila monumentálnosť postáv a pritom sa prekvapivo nezmenšila vypracovanosť detailov. Divák si tak môže lepšie uvedomiť skutočné rozmery diela.

Pre laika je to jasné. Dokázali ste sa významnou mierou priblížiť k originálu a vytvoriť predstavu o jej vekmi narušenej kráse, ale čo vaše profesionálne „ego“ na jednej strane a na druhej strane rýdzo ľudské pocity?                                                                                                                          

Zrealizovať rekonštrukciu bol môj chlapčenský sen, ktorý som si niesol celý život. Túžil som vidieť Poslednú večeru tak, ako pôvodne vyzerala. Všetko mi hralo do kariet. Počas mojich vysokoškolských štúdií ju začali v Miláne reštaurovať. Reštaurovanie trvalo dlhých 20 rokov. Odstránili z nej niekoľko vrstiev premalieb, čerň smogu a odhalili nádhernú paletu Leonardových farieb, žiaľ, vo veľmi zdecimovanej miere. Kvalita reprodukcií v knihách v posledných rokoch výrazne stúpla, otvorili sa hranice a mal som tak možnosť niekoľkokrát vidieť originál. A napokon takmer súčasne s mojím rozhodnutím pustiť sa do rekonštrukcie, spustili internetovú stránku, na ktorej som mal možnosť vyhľadať si ktorýkoľvek detail diela a zväčšiť ho dvojnásobne voči pôvodnej veľkosti. Bez toho všetkého by sa rekonštrukcia rozhodne nedala zrealizovať v požadovanej kvalite. Keby som to všetko plánoval, tak sa to tak nepodarí! Príliš veľa náhod na jednu prácu… Posledná večera ma bude  fascinovať do smrti, Leonarda obdivujem ako človeka, mysliteľa, vedca a umelca, ale pri práci muselo byť prvoradé práve toto, vlastné ego muselo ísť úplne bokom. Ja som rozhodne nechcel doplniť obraz o 60 % Lajdu, ale výhradne o 60 % Leonarda – a to je nesmierne náročná úloha. Ako vyštudovaný reštaurátor mám za sebou množstvo reštaurátorských prác: od gotických malieb cez barokové holandské zátišia až po Benku. Reštaurátor sa musí, podobne ako lekár, odosobniť, priviesť, pokiaľ je to možné, do pôvodnej podoby dielo bez toho, že tam aplikuje seba – okrem svojho talentu a skúseností. Rovnako tak som pristupoval k rekonštrukcii. Bol som si vedomý, že to nie je môj obraz a že ja ho len vyťahujem z tmy na svetlo. Nestíhal som sa počas dopĺňania poškodených miesť udivovať  nádherou a vyváženosťou farieb, celkovou harmóniou, anatomickou dokonalosťou, nad výrazným 3D efektom… Každý deň som tak pred Leonardom skladal pomyselný klobúk.

Je tu ešte ďalšia pridaná hodnota v podobe knihy. Môžete ju v skratke anotovať a či azda „vypichnúť“ to najpozoruhodnejšie z jej pol tisícky strán?

Súčasne s rekonštrukciou som sa pustil aj do písania knihy o obraze. Pôvodne som plánoval len zaznamenávať svoje pocity z práce. Už asi dvadsať rokov robím sporadicky prednášky o Leonardovi a jeho kľúčovom diele a ľudia sa ma pýtali, prečo svoje poznatky nedám na papier. Uvedomil som si, že dosiaľ žiadny slovenský autor o Leonardovi nič nenapísal. Vo svetovom kontexte sme tak patrili k čiernym ovciam. Hoci som sa na spisovateľa necítil, postupne som sa rozpísal. Je nutné čitateľa zaujať. Využil som svoj rozprávačský talent bez toho, aby som sa hral na Dostojevského alebo Hemingwaya. Kniha je de facto faktografiou osvieženou poviedkovou formou vychádzajúcou s historických prameňov, určená pre širokú verejnosť. Pre čitateľa inklinujúceho k poznávaniu minulosti a umenia. Aby veci nevyšli z kontextu, popisujem celý Leonardov život od počatia až po smrť. Podrobnejšie rozoberám obdobie vzniku Poslednej večere a ďalej popisujem jej strastiplnú päťstoročnú históriu. V druhej časti knihy podrobne rozoberám každý detail obrazu vrátane gest apoštolov a symboliky vloženej do diela. Zaoberám sa aj hoaxami a konšpiračnými teóriami zneužívajúcimi Leonardovo dielo. Posledné kapitoly mapujú vznik a rôznorodosť kópií, ako aj možnosti rekonštrukcie obrazu. Súčasťou knihy sú čiernobiele aj farebné reprodukcie, najmä fragmenty z mojej rekonštrukcie a 53 portrétov osobností, ktoré ovplyvnili Leonardov život alebo mali vzťah k Poslednej večeri. Tieto ceruzové portréty som vytvoril špeciálne pre túto knihu. Som rád, že vyšla práve k päťstému výročiu úmrtia Leonarda. Vlastne – rekonštrukcia aj kniha sú mojou poctou tejto výnimočnej osobnosti.

Hovoríme o mimoriadnom diele, vašej mimoriadnej práci a veľkom časovom úseku života. Na čo možno pri retrospektívnom pohľade nikdy nezabudnete? Ozaj, ako vnímate reakcie návštevníkov výstavy a či čitateľov knihy? Isto už máte bohatú spätnú väzbu?                                                                                                

Mnohé zážitky počas práce boli nezabudnuteľné, ale asi najsilnejší bol vtedy, keď som prišiel na úplne novú teóriu, že Leonardo v druhej vrstve svojho diela zobrazil prierez celou Bibliou spoločne s jej najvýraznejšími predstaviteľmi. Zameral som sa na hľadanie dôkazov, ktoré mi môj objav v plnej miere potvrdili. Mnoho ľudí mi počas práce fandilo, ale boli aj takí, ktorí nechápali, prečo robím niečo, čo už namaľoval niekto iný, prečo radšej nemaľujem vlastné veci alebo neverili, že sa dá z takého zničeného obrazu ešte urobiť niečo vierohodné. Aj keď som za ten čas mohol skutočne urobiť desiatky svojich obrazov, čo by rozhodne pomohlo rodinnej finančnej situácii, manželka mi to nikdy nevyčítala. Vedela, že je to moja srdcovka, ktorá mi prináša radosť a pokoj, a že ju urobím najlepšie, ako viem. A že keby som tam niečo podcenil, oklamal a či „odflákol“, podviedol by som v prvom rade samého seba a zradil svoj životný sen.

Čo sa týka reakcie návštevníkov výstavy, možno hovoriť len v pozitívach. Oceňujú jej edukačný charakter vrátane projekcie dokumentu i kabinet kuriozít, čo sú dobové i moderné kópie a spracovania Poslednej večere na množstve rozličných predmetov. S riaditeľkou OG Evou Ľuptákovou sme tušili, že výstava bude úspešná, ale že ju navštívi niekoľko tisíc ľudí, to sme nerátali. Dolný Kubín je predsa len menšie mesto, ďaleko od metropoly. Napriek tomu takáto návštevnosť by patrila i v Bratislave k tým lepším. V knihe návštev sú výhradne kladné reakcie, čo je rozhodne povzbudzujúce. Na výstavu chodia často i deti a študenti a pracovníci galérie pripravili pre nich tematické prednášky, hry a kreslenie. Podobne úspešne dopadla aj kniha s názvom Posledná večera Leonarda z Vinci. Prvý náklad sa vypredal za necelé dva mesiace, napriek tomu, že je v rámci výročia na trhu viacero zaujímavých kníh o Leonardovi prebratých zo zahraničia. Musela sa vzápätí urobiť dotlač. Celý čas patrila k najpredávanejším titulom. Na moju prvú a možno aj poslednú knihu je to slušný úspech. Myslím, že je to prekvapením nielen pre mňa, ale aj pre skúseného vydavateľa.