Levočský rezbársky majster

286

Výstava Majster Pavol z Levoče s podtitulom Ruky a zlato v službe ducha na Bratislavskom hrade bola významným prezentačným dozvukom vlaňajšieho 500. výročia ukončenia prác nášho rezbára na hlavnom oltári v Chráme sv. Jakuba v Levoči. Vystavené diela sú v správe viacerých farností, cirkevných, štátnych a oblastných archívov, zo SNM, Slovenskej národnej galérie, Šarišského múzea v Bardejove. Kolekcia umeleckoremeselných predmetov má prevažne liturgický charakter.

Mária Novotná, prvá kurátorka výstavy a riaditeľka Spišského múzea sídliaceho priamo v Levoči (je súčasťou Slovenského národného múzea), upozornila na tvorivé výsledky levočského rezbára v zaujímavom historickom období. Počas umelcovho života doznievalo stredoveké umenie, aktívne sa presadzovali idey humanizmu a renesancie. „Keďže zomrel niekedy medzi rokmi 1537 a 1542,“ dodáva, „stretával sa aj s myšlienkami reformácie.“ Veľkoryso inštalovaná expozícia v hradných priestoroch, rozdelená do troch sekcií, predstavila každú zo spomenutých duchovných, tvorivých a názorových etáp. Návštevníci sa mohli sústrediť na majstrovskú drevorezbu, schopnosť umelca spodobiť životnosť postáv, citlivé vstupy dlátom do ich tvárí, obnažených častí tela. Výsledný dojem pôsobí, akoby umelcovi pri portrétovaní pózovali priam naživo.

Klenoty výtvarné
Nosnú časť vystavených diel tvorí jedenásť drevených polychlórovaných plastík Majstra Pavla. Sú medzi nimi súsošia z Kaplnky sv. Juraja v Levoči (publikované na titulnej strane novín) a Najsvätejšej Trojice z Polomy, postavy archanjela Michala z Prešova, sediaci Bolestný Kristus z Hozelca, Meditujúci Kristus z Prešova, oltáre (tzv. Dok­torský) sv. Martina zo Sabinova a Panny Márie zo Spišského Podhradia (s tabuľovými maľbami monografistu WE).

Veľkú pozornosť priťahuje tabuľová maľba s kresťanským motívom sv. Anny. Obraz vytvorený v polovici minulého tisícročia je o niečo známejší s rozšíreným názvom Metercia z Rožňavy. Unikátne dielo je jedinečné tým, že na pozadí ústrednej trojice nie je „duchovne fiktívna“ krajina. Môžeme v ňom „čítať“ konkrétny príbeh zo stredovekého baníckeho Gemera. Neznámy umelec namaľoval, ako sa vtedy obliekali ľudia ťažiaci cez banské štôlne rudu, akými mechanizmami ju dopravovali na povrch a tavili. Záujem nadovšetko podnecuje skutočnosť, že od majstrovského diela sa môžeme preniesť do súčasnosti, konkrétne do niekdajšej baníckej osady Čučma pod Volovskými vrchmi v rozľahlom masíve Slovenského rudohoria, a ponad uplynulé stáročia hľadať súvislosti trvalých odkazov.

Ale to už je na samostatnú tému. V tomto periodiku sa žiada pripomenúť niekoľkých spisovateľov, ktorí sa dielom a životom levočského Majstra Pavla inšpirovali.

Reflexie literárne
Ani jeden z autorov nemal písanie jednoduché – chýbala im hodnoverná a najmä súvislá faktografická matéria. Milan Rúfus pomenoval svoje zamyslenie Človek, čas a tvorba (pod týmto názvom vyšla roku 1968 aj prvá knižka jeho esejí) a na komornom priestore načrtol historický oblúk o osude človečenstva. Básnik dôverne poznal tvorbu výtvarných umelcov, viacerým venoval pozornosť vo veršoch alebo esejou, o tomto mužovi napísal skrz jeho remeselný odkaz v lipovom dreve: „Vedel, že krása potrebuje pokoru, svoj dôvod mimo seba. Že tvorba uniká pred pýchou, pretože pýcha je prázdno a tvorba je plnosť. Že krása je premáhanie chaosu, je zákon, je prekonanie tiaže, je smerovanie k svetlu. Počujem dláto. V boji s vlastným zánikom odovzdávajú si generácie nádherné znamenia, tajné správy o sebe. Ako väzni na steny žalárov vyklopáva do lipového dreva sochárovo dláto: nebojte sa smrti, ľudskosť je večná! Odblesky tejto večnosti dopadajú na neho. Na sochára, ktorý bol vo svojom ľud­skom živote taký zanedbateľný, že po ňom ostalo iba krstné meno: Majster Pavol.“

Už viac ako šesťdesiat rokov je v čitateľskom povedomí novela Skrytý prameň od Ľudovíta Zúbka (1907 – 1969), autora viacerých životopisných próz (dlhšie obdobie vychádzali reedície jeho diel o maliarovi Jánovi Kupeckom, Jar Adely Ostrolúckej, Doktor Jesenius). Skrytý prameň sa dostal do širšieho povedomia predovšetkým filmovou adaptáciou režiséra Vladimíra Bahnu (v hlavnej úlohe so Štefanom Kvietikom). Spisovateľka kežmarská historička Nora Baráthová v doslove k štvrtému vydaniu knižky napísala: „My ešte stále hľadáme v tvárach drevených sôch podobu Majstra Pavla, jeho tovarišov, falošných alchymistov, mestský patriát i chudobu, a vari je medzi nimi aj tvár tovariša Krištofa, hlavnej postavy príbehu, ktorý napísal Ľudo Zúbek.“

Na úvod filmu sa uvádza, že je spracovaný podľa Zúbkovej novely voľne. I stvárnenie života sochára, o ktorom presne nevieme, odkiaľ prichádza, si žiada plnohodnotný príbeh, zasadenie do konkrétneho času a prostredia. Uvedomil si to Anton Marec (1953), ktorý má k Levoči a prostrediu Spiša osobne blízko. Koncom sedemdesiatych rokov prišiel pracovať do Vysokých Tatier, z tohto prostredia napísal niekoľko prozaických knižiek, od deväťdesiatych rokov svoj tematický záber rozšíril o knižnú sériu povestí a faktografických príbehov o tamojších ľuďoch. Pred pätnástimi rokmi mu vo Vydavateľstve Spolku slovenského spisovateľa vyšla útla knižka V dreve zomiera noc s podtitulom Príbeh Majstra Pavla z Levoče.

Pri tomto rezbárovi hneď na začiatku prózy poznamenáva: „Príbeh je predovšetkým osud tela, zatiaľ čo dielo, ktoré umelec počas svojho života vydáva cudzím očiam napospas, predznamenáva najmä stav jeho duše, odvrátenú tvár jeho existencie, a nie je možné ho do nijakého príbehu vtesnať.“

S Levočou je od svojho narodenia bytostne spätý lekár a spisovateľ Ján Milčák (1935), plodný autor diel nosných literárnych žánrov rozhlasových hier a pásiem, kníh pre deti. Touto tvorivou cestou sa uberajú aj jeho dvaja synovia, Peter má na dôvažok svoje vydavateľstvo – s prívlastkom Modrý a s osobitým edičným programom aj sprievodnými literárnymi prezentáciami a kultúrnymi podujatiami. Vydať práve vlani otcovu knihu Rezbár nebolo preňho synovskou povinnosťou, svedčí o jeho profesionálnej cti.

Prispieva k tomu aj polygrafická prí­prava Jakuba Milčáka a decentné ilustrácie Petra Krupu. Spoločne dolaďujú čitateľskú polahodu. Pravda, najmä tým, čo si vážia tvorbu Jána Milčáka pre kultivovaný autorský jazyk, nachádzajú v nej aktuálne i nadčasové ľudské posolstvá. Život levočského rezbára zaujíma autora oddávna, v zrelom veku sa priklonil k výpovedi, ktorú z literárneho hľadiska možno nazvať estetickým extraktom jeho štýlu, etickým odkazom z dávnejších časov k svojim súčasníkom.

Nachádzame ju povedzme v ľudskej atmosfére „členov okruhu rezbára Majstra Pavla“ po poctivo vykonanej remeselnej robote:

„Paulus si zložil z hlavy prikrývku, požehnal chlieb. Prvý odlomil z bochníka. Potom chlieb koloval medzi tovarišmi, vzápätí si delili pečienku. Na víno mal každý vlastný pohár z pálenej hliny zvnútra pokrytý glazúrou. Stolovníci sa s jedlom neponáhľali. Slávnostná večera trvala vždy dlhšie ako každodenná. Vo večeradle sa vtedy ozývalo veľa smiechu a prípoviedok, každý zo stolovníkov chcel niečo povedať. Tovariši vymýšľali, hovorili veselé príhody, s ktorými sa doteraz nepochválili, alebo smutné, ktoré sa stali iným, ale oni o tom vedeli. Postupne sa vyčasilo, obloha prestala byť chmúrna, vo večeradle pribúdalo svetla. Na oblohe sa objavil spln mesiaca. Cez okno prenikal na dlhý stôl večeradla mesačný svit.“

Ilustračné foto: Pixabay.com