Oľga Pohanková
Anjeli
stratení v čase vo dne v noci
zľahučka do duše zeme tikajú
tik-tak tik-tak ako hodiny
šepoty poslov čas zastavili
chvíle bez konca…
mučivé akordy preťali strom
smútok s lístím na zem padá
z okna do okna ozvena ako tieň
derie sa pieseň z notovej osnovy
aleluja, aleluja …
človek bez človeka hluchý a nemý
na dosah prázdne ulice
a ticho do tanca zvoláva vábne
cinká zvonček monotónnym hlasom
tik tak tik tak ako staré hodiny
všade, kde slnko mihne sa
anjeli
s nami jedno telo
v dobrom i zlom jedna myseľ
túto noc stratili krídla
niet ich
bezfarebný rúž skrýva úsmevy
svetielok vo hviezdach ubúda
oči varujú svet naruby
ktovie, čo sa stalo túto jar
osudy spútané večným časom
v záhrade obživa zobúdza sa
preťatý strom bez objatia
vtáčí spev na konári stíchol
vôkol nepriateľ sa vozí
koľajnicou v rýchliku
znenazdajky ženie sa ako víchor
v čakárni sveta primnoho ľudí
dokedy…
anjeli
človek ako človek
pouličný žobrák aj boháč
myseľ plná chaosu pravdu zabíja
čas nárekov nestačí
vlak zmenil cieľ
preváža chyby a omyly
prebúdza z hriechov vinných
spálené nevinné duše
pamätaj, bolo to z jari
Lesana Kráľovičová
Som ako porcelán
krehký rozbitný anjel
ktorému zlomili krídlo a preto sa rozpadol
nechajte ľudí, nech mi ho zlepia,
pretože sa zjednotia
verím v zjednoteniu ľudí,
ako v odídenie korony
a túžim byt potom anjelom na zemi
pozorujúcim ľudí
v čase návratna….
z dlhého existenčného nič
Predstavujem si krajinu
ako celok
bez vojen, bez hádok
bez rinčania zbrani, plaču najmenších
ako dúhového jednorožca
plaviaceho sa po nebeskom korábe
ktorý dá dňom ťažkých chvíľ farbu dúhy
Martin Chudík
Cez kľúčovú dierku (sonetový veniec)
I.
Cez kľúčovú dierku je svet malý,
akoby ti padol celý do oka,
ako deti sme sa na tom smiali,
za dverami striehla tma. A aká hlboká.
Kľúč k nej viedol cez paty a maty,
pešiakovi dáva život kráľovná,
kto ju stratí, spozná, že je za tým
bolesť, ktorú iba ďalšia bolesť zarovná.
V človeku to dieťa stále verí
na tajomstvo zatvorených dverí,
na prahu sa cesta končí, no aj začína.
Každý vchádza do života nahý,
aby cítil všetky jeho ťahy,
popísanú dušu zdobí patina.
II.
Popísanú dušu zdobí patina,
hlboko sú do nej vryté mená,
na tváre sa trochu ťažšie spomína,
ale vôňa je v nás uväznená.
Zadržím dych, či sa ku mne nevrátiš,
vôňa rána mi ťa pripomína,
nosím si ťa v sebe ako ťažký kríž,
možno je to všetko moja vina.
Prázdne šálky, uhasené plamene,
chvíle, keď som ako bez slov skamenel,
nikto z nás však nebol dokonalý.
Za posledným bozkom náhle odlieta
to, čo sme si dali, ďalej do sveta,
svetlo, ktorého sme sa tak báli.
III.
Svetlo, ktorého sme sa tak báli,
mení telá, energia zostáva,
hlavnú rolu v tomto rituáli
predstavuje súzvuk a nie postava.
Celé je to iba o hľadaní
správ a prianí v starých listoch jesene,
vyhráva ten, ktorý zviera v dlani
teplú ruku a nie chladné kamene.
Čakám na vlak, čo sa po mňa možno vráti,
na konečnú, po tej nekonečnej trati,
z nástupišťa volá matka na syna.
A z jej hlasu zaznievala viera,
na okraji svetla sa tma stiera,
v mojich žilách unavene zhasína.
IV.
V mojich žilách unavene zhasína
nepokojné ticho plné dlhov,
včera som mal ešte slabosť na vína,
dnes mi nie je bez pohára dlho.
Nalievam si už len pravdu do tela,
občas mi je na žalúdok ťažká,
zo zrkadla hľadia oči priateľa,
ktorého si podmanila kňažka.
Dotyk ale nie je večný, uletí,
márne si ho vybavujem v pamäti,
možno iba stačí zavrieť viečka.
Minulosť je zrkadlenie svedomia,
pre spomienky sa jej väzby nezlomia,
ukryje sa v stopách a tam prečká.
V.
Ukryje sa v stopách a tam prečká,
láska máva svoje vlastné zámery,
premení čas bozkov na zrniečka
piesku, ktoré fúka nežne na pery.
Presýpa sa v dlaniach, pokým žena
nedovolí rukám vkĺznuť pod šaty,
dáva nádej, keď je roztúžená,
každý sen bol predsa z túžby počatý.
Zhmotňuje sa v nesúmernom bytí,
odhalí, čo v hĺbke dychom sýti,
nerobí však unáhlené závery.
V noci snenie skutočnosti tieni,
cez deň zreje v nepokojnom chvení,
kým mu opäť niekto smelý uverí.
VI.
Kým mu opäť niekto smelý uverí,
bude čakať slovo na vzkriesenie,
zabudnuté na stratenom papieri,
slovo sa vždy ponad ticho klenie.
Prestúpi ťa celú mojím daktylom,
zostali mi ešte ďalšie slová,
neprezradil som ti ich len omylom,
čo si nechám, to sa nezachová.
Spolieham sa asi preto na básne,
dúfam, že ich zmysel nikdy nezhasne,
zbieram ich, až pripomínam škrečka.
Napíšem ti sonet zľahka na kožu,
prsty mi ťa lepšie spoznať pomôžu,
tvoje telo horí ako sviečka.
VII.
Tvoje telo horí ako sviečka,
neposedné zimomriavky dosvedčia,
že mám slabosť na zmyselné céčka,
dotyk je len iná forma nárečia.
Naša konverzácia je plodná,
rozumiem ti dobre v každom počasí,
súznenie nás vypíja až do dna,
milovanie zmenu frontu nehlási.
A v tom krehkom akte oberania
nehy sa nás všetky tiene stránia,
prebudený život vchádza do dverí.
Zanechá v nás navždy svoje stopy,
kto nezažil, ten to nepochopí,
našli sme ten plameň čistej dôvery.
VIII.
Našli sme ten plameň čistej dôvery,
čo sa rodí s každým silným citom,
som len vojak, ktorý túži po mieri,
vzdal som sa a ty si bola pri tom.
V úprimnosti hľadám zmysel slobody,
nevlastním, tak nechcem viazať laná,
mám k tomu aj presvedčivé dôvody,
láska nemôže byť oklamaná.
Pozná ľahkosť vetra vliatu do krídel,
nekončí tam, kam by človek dovidel,
započuť ju v rannom speve vtáka.
Neovládam noty, ale počujem
melódiu, o ktorú mám záujem,
zahrať si ťa na perách ma láka.
IX.
Zahrať si ťa na perách ma láka,
možno bude zo mňa skvelý virtuóz,
neskôr v tebe bez pomoci sláka,
rozozvučím struny bez zbytočných póz.
Základom je zahrať akord presne,
odhodlane, kým to struna dovolí,
a keď hudba k mojim ušiam klesne,
neprestanem, urobím jej po vôli.
Muzika sa skrýva v hĺbke tela,
postarám sa, aby nedoznela,
táto skladba ešte nie je za nami.
Hmatníkom sa nesú vibrácie,
zložili sme pieseň, čo v nás žije,
žiadny tón mi zrazu nie je neznámy.
X.
Žiadny tón mi zrazu nie je neznámy,
akoby si odjakživa vo mne
dozrievala, kým nás niekto zoznámi,
nenáhlivo, nesmelo a skromne.
Asi je v tom vyčkávaní odžitá
osamelosť rán a chladných dlaní,
márne som šiel chytať srdce do žita,
ani to sa času neubráni.
Dnes sa spolu prechádzame po lane
s nádejou, že rovnováha zostane
zachovaná v čase, keď sa zmráka.
Niekedy sa ale hlava zamotá,
pádu predíde len nutná samota,
premieňam sa v tebe na tuláka.
XI.
Premieňam sa v tebe na tuláka,
čo sa snaží objavovať nový svet,
pochybnosť je iba sivá mláka,
kde sa topí tucet našich holých viet.
Vyznám sa však v mapách, nestratím sa,
cestu predurčuje zmysluplný cieľ,
ukončí ju ako stenu rímsa,
vlastný obraz nie je dielom zrkadiel.
Poznanie sa do mňa cestou vstrebe,
keď sa vrátim, budem bližšie k tebe,
prichýlený pod tvojimi bránami.
Domovom je pochopenie, spája,
vyzlečme sa z hriechov, len my dvaja,
nahota mi všetky zmysly omámi.
XII.
Nahota mi všetky zmysly omámi,
cítim sa tak celkom prirodzene,
nežonglujem s priťažkými slovami,
nechce sa mi opäť trpieť pre ne.
V prírode sa predsa vedia bez reči
dohovoriť listy, kvety, stromy,
úsmev ma vždy jednoduchšie presvedčí,
čo je hodné deliť medzi dvomi.
Spovedám sa iba v tvojom objatí,
zhrešiť bez slov sa mi stále oplatí,
odpúšťanie, to je prapodstata.
Denne si ťa opakujem odznova,
som len nota a ty prázdna osnova,
v pohľade máš odhodlanie kata.
XIII.
V pohľade máš odhodlanie kata,
odsúdený čakám na deň popravy,
bezhlavo som miloval a strata
hlavy nebude stav, čo to napraví.
Možno príde chvíľa katarzie,
pocítim aj horkosť môjho pokánia,
keď sa do mňa spravodlivosť vpije,
bunky sa viac svojmu trestu nebránia.
Nakoniec som dostal amnestiu,
bola to len hlúpa chyba právnika,
tvoje ruky zo mňa krivdu zmyjú,
právo súdiť ale navždy zaniká.
Vo vzťahu má štedrosť cenu zlata.
Čo sme láske dali, to nám zráta.
XIV.
Čo sme láske dali, to nám zráta,
iba na tom jednom predsa záleží,
neoplatí sa hrať diplomata,
predíde sa bolestivej krádeži.
Vždy som chcel s ňou jednať narovinu,
nebál som sa toho ani zamlada,
medzi prsty naberal som hlinu,
kým mi z prachu nerozkvitla záhrada.
Plody rastú v prítomnosti svetla,
ak je zdravá túžba správne zasiata,
ďakujem ti, že si neodmietla
skryť si ruku v teple môjho kabáta.
Na dvere sme klopať neprestali.
Cez kľúčovú dierku je svet malý.
***
Cez kľúčovú dierku je svet malý,
popísanú dušu zdobí patina,
svetlo, ktorého sme sa tak báli,
v mojich žilách unavene zhasína.
Ukryje sa v stopách a tam prečká,
kým mu opäť niekto smelý uverí,
tvoje telo horí ako sviečka,
našli sme ten plameň čistej dôvery.
Zahrať si ťa na perách ma láka,
žiadny tón mi zrazu nie je neznámy,
premieňam sa v tebe na tuláka,
nahota mi všetky zmysly omámi.
V pohľade máš odhodlanie kata,
čo sme láske dali, to nám zráta.
Marián Šidlík
takatalvi
(krajina ktorej niet)
stojí na rohu detstva
pár drobných v dlani (nohy bosé)
ráta dlaždice…
neboj sa maličká… a nevrav mi pane!
ty si tá z ulice… však?
(noc čo noc postáva na ošarpanom
chodníku)
… prebúdzajú sa vo vykričanom ráne
koráliky r o z k o t ú ľ á n é
a už je tu zas
nebadane… to zázračné babie leto –
krásne obyčajný kolobeh žitia
nič viac okrem túžby
(a vtáky odlietajú netušiac že po zime
opäť prichádza jar)
viem že mŕtvi nestarnú
nemajú na to čas ani myšlienky
… dlho som bol preč
no odteraz pôjdeme všade spolu
ukážem ti biele noci
antilopy gnu
staré amfory zabudnuté v hlbinách mora
a všeličo iné – úsmev Giocondy
a perzeidy (slzy sv. Vavrinca)
ktoré padajú bohvieprečo najmä
v auguste
… asi mám prismutné ústa
keď mi jednostaj len odvrávaš
pobozkaj ma a hneď sa všetko stratí
zlé i dobré
neopakovateľné i všedné –
na okamih a možno nadobro
neplač!
šťastie si vždy krájam
na-drob-no
sprisahanie
… aspoň jeden pevný bod
na záchytnej stanici Jestvovania
prečo mi bezbrannému bránia neodísť?
plachty zvinuté
luna na dne člna
(po zápästia zima po lakte máj)
srdce pod pazuchou
zmoknuté krídla…
slza pri svetle blikajúcich lámp… modrá
odraz noci nad ránom – slané šľapaje
za vlnou vlna za nárazom náraz
všetko chcieť naraz: srdité i srdcovité
srdiečkovité i srdienkaté
(vody nestojaté)
kdeže je tá múdra rada… starca
nestaraj sa o iné ako o budúce
a či to moje „iné“ nie je tiež potom?
čo je medzi predposledným dotykom
a zakázaným plotom –
záveje/tichý breh rieky/vyblednutá dúha…
či záchytná stanica Detstvovania…?!
Alexander Scholz
Monači
Monači je známy tým, že je vyznávačom zdravého spánku. Často skúma sám seba prostredníctvom výmyslov svojho aktívneho podvedomia. Snové zážitky mu zámerne komplikujú odpovede na otázky pochádzajúce z reálneho sveta.
V praktickom živote márne hľadá spravodlivé riešenia. Stále sa musí na niečo sťažovať. Stále ho musí niečo znepokojovať. V tých najkritickejších prípadoch by najradšej skočil rovno do rieky Vltavy. A všetko by bolo vyriešené.
Nemá to jednoduché. Cestovať kvôli tomu do Prahy, to je pre obyčajného smrteľníka dosť priďaleko. Skákať do najbližšej rieky, v jeho prípade do Hrona, to znie málo atraktívne, nie dosť nečakane. Keď skoncovať s trápením, tak nech to má úroveň. Aby to nebol len bezvýznamný skok do obyčajného vodného toku.
Monači je presvedčený, že musí so sebou niečo urobiť.
Občas si nemôže spomenúť, aký je práve deň. Keď k tomu pridám, že aj kalendár používa z minulého roku, má sa nad čím zamyslieť. Pravidelne ho zamestnáva myšlienka, že malichernosti treba hádzať za hlavu. To je dobré znamenie. V živote sa musíme predovšetkým zaujímať o dôležité veci. Múdra myšlienka, súhlasne som mu zatlieskal.
Monači napríklad zistil, po čom túžia správni muži. Dávajú to aj v reklame. Je to holiaci strojček značky Proraso. Ten mu ale zmysel života nezabezpečí. Holenie môže počkať. Túži aj po niečom inom.
Nie je to tak dávno, musel sa rozísť so svojou prvou vážnou známosťou Klárikou. Monačimu vyčítala, že má nízko nastavený prah bolesti. Nemohli sa kvôli tomu ani poriadne pohádať.
Monači musel uznať, že sa potrebuje s niekým poradiť, nájsť nejaké rozumné východisko. Niečo, na čo sa môže spoľahnúť. Nie všetko sa nachádza medzi nebom a zemou. Monačiho problémy málokto vie zaradiť do správnej kategórie. V Pezinku vraj majú dobrého psychiatra. Údajne má ale dlhú objednávaciu dobu. Musel som Monačimu venovať svoj vlastný voľný čas. Naladiť sa na jeho nedôverčivý postoj k záležitostiam každodenného života.
Môjho priateľa napríklad často rozčuľuje, privedie ho do stavu zúrivosti, keď napríklad niekto niečo implicitne prehlási za: nekonzistentnú veličinu, extrahovaný substrát, málo sa viažúci na proklamovaný problém skúmaného javu – a dokáže o tom bez akýchkoľvek zábran napísať celú knihu.
Sľúbil mi, že keď sa niekedy v budúcnosti rozhodne napísať vlastnú knihu,
tak určite nebude o neporušiteľnosti dogmatických predstáv. Nesmie to ale preháňať, aby potom neľutoval, že svojím literárnym dielom šokoval celý svet. Nechce vyvolať nečakaný chaos na knižnom trhu. Veď obyčajný smrteľník nemá právo intelektuálnemu svetu hádzať pod nohy dôvody na potknutie. Za jeho odvážne predstavy a tajné túžby si zaslúži už teraz tešiť sa na svoju prvú autogramiádu.
Vo svojej prozaickej prvotine Monači, hneď na prvej strane, uvedie dôležitú poznámku v tomto znení:
„Nevyhradzujem si žiadne práva. Každá časť mojej knihy sa môže reprodukovať aj šíriť každou formou a všetkými prostriedkami, či už elektronic- kými alebo mechanickými, vo forme fotokópií či nahrávok, prípadne prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne. Rád dám k tomu každému svoj písomný súhlas.“
Najviac sa Monači teší na nové informačné systémy. Nemá zatiaľ dostatočné vedomosti, o čo pôjde v nových informačných systémoch, bude rád, keď niekto o jeho umeleckú tvorbu prejaví dobrovoľný záujem.
Ja mu ale vždy hovorím: „Monači, všetko už raz bolo napísané. S čím sa ty vlastne trápiš? Najdôležitejšie je nájsť niečo nové, nový spôsob myslenia. Čím si nezrozumiteľnejší, tým môžeš byť atraktívnejší.“
Monači je tvrdohlavý samorast. Vo všetkom vidí slovné zlátaniny vo forme rozhádzanej kopy sena. Nikto nevie kto, kde, s kým, o čom a pre koho. Poriadne ho to pichá za košeľou. Dusí sa v rozvírenom myšlienkovom prachu, má z toho alergiu na všetkých svojich horných duchovných cestách. Zúfalý Monači nevie nájsť pointu, ktorú možno ani netreba hľadať.
Srdcu blízky sa mu zdá príbeh o starom učiteľovi, ktorému sa pokazia kukučkové hodiny vyrobené ešte v bývalom Zväze sovietskych socialistických republík. Monači sa nemôže zbaviť pokušenia, že o tom niečo napíše. Stále to pokladá za ten najlepší nápad.
Pozeral sa mi rovno do očí, nemohol som mu oponovať. Chcel som sa ho opýtať, koho dnes zaujíma príbeh o starých hodinách – v dnešnej modernej dobe.
Hovorím mu: „Musíš sa vedieť poriadne vykúpať v bahne súčasnej reality. Musí to poriadne smrdieť, rozumieš? Nesmieš byť citlivá, melancholická duša. Inak si ťa nikto nevšimne. Sladké vône už každý pozná. Žijeme v inej dobe. Konečne sa prebuď. Zvíťazí len silnejší.“
Pre Monačiho nič nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Jedného nevydareného dňa do tej Prahy naozaj vycestoval. Rovno k Vltave. Všetko musí mať svoju úroveň. Už ho netešil ani zdravý fyziologický spánok. Prišlo mu ponižujúce už aj to, že nevlastní konfekčnú postavu. V predajni s pánskymi odevmi vždy musí riešiť ten istý problém. Buď má do vybraných nohavíc krátke nohy, alebo veľké brucho. Prišiel čas nastúpiť do pražského rýchlika. Na dlhú cestu. Otázku zmyslu či nezmyslu života, na konci tej cesty, mal Monači v pláne vyriešiť jednorázovým nevratným spôsobom.
Všetko sa ale zmenilo. Náhoda a nepredvídané okolnosti zariadili všetko inak. Podrobnosti tých nepredvídateľných vecí mi Monači prezradil po treťom pive (na môj účet) v našej obľúbenej záhradnej reštaurácii.
Podľa dôverných informácií pôvodný zámer skončiť svoju životnú púť v stovežatej Prahe sa Monačimu, jednoducho povedané, nevydaril. Osudovým sa mu stalo, že na všetko potrebuje čas na rozmyslenie. Tomu sa dá rozumieť. Skoncovať so životom len tak bez rozmyslenia, to musí byť naozaj nerozumné.
Na pravom brehu Vltavy sa zastavil pri pamätnej soche. Známy hudobný skladateľ Bedřich Smetana na neho hľadel v nemom úžase a „říkal“ mu: „Člověče, Monači, ty si sem dojel až ze Slovenska…?“
„Ty vole, to je ale pořádná dálka,“ začul Monači neznámy hlas, ale nikoho za sebou neuvidel.
Boli to príznaky halucinácií, najvyšší čas, aby Monači pristúpil bližšie k rieke Vltave.
„Smí se to…?“ varovali ho ďalšie hlasy z jeho budúceho záhrobia.
Najznámejšia Bedřichova symfonická báseň z cyklu Má vlast a Monači sa pri nohách skladateľa chystal skočiť do pokojných vĺn Vltavy, na posvätnom mieste slávnej minulosti…?!
Ešte som si nevypočul všetky majstrove skladby, previnilo skonštatoval Monači. Musel uznať, že krásne sú zvuky symfonickej básne už od prvých pramienkov: „Chladná a teplá Vltava, dva potôčky, ktoré sa spájajú do jedného prúdu. Tok Vltavy sa hlási k životu, v hájoch a lúčinách, preteká krajinami, kde práve sa slávia veselé hody, pri žiare mesiaca tanec rusaliek..“.
Neskočím, prisľúbil Monači slávnemu skladateľovi.
Kdesi sa dočítal, že majster Smetana údajne na napísanie svojej symfónie použil melódiu z českej ľudovej piesne: „Kočka leze dírou, pes oknem, nebude-li pršet, nezmoknem.“
Monači nechcel tomu uveriť. Určite si to vymysleli všade prítomní neprajníci. Možno mal v tom prsty aj František Pivoda, Bedřichov najväčší kritik.
Monači sa nepočujúcemu skladateľovi zveril so svojimi problémami. Kvôli nim sa vlastne rozhodol pricestovať do stovežatej Prahy. S Bedřichom majú niečo spoločné, nemajú radi samozvaných kritikov.
Pri kamennej soche presedel celé dopoludnie. Dozvedel sa, čo všetko musí vo svojom živote prekonať naozajstný umelec. Skladateľ dokázal dokončiť svoje najznámejšie dielo navzdory nepriazni životného osudu. Námet známej rieky pre symfonickú skladbu umelcovi priniesol najväčšie životné ocenenie. Nikdy nie je neskoro.
Dôležité rozhodnutie, kúpiť si spiatočný lístok na Slovensko, znamenalo pre Monačiho hľadať nový zmysel života. Nie nadarmo sa hovorí, že dvakrát nevstúpiš (ani neskočíš) do tej istej rieky…
Je to naozaj tak.
Je najvyšší čas, aby som to už prezradil.
Veľké nákupné centrá zo zásady nenavštevujem. Až na malé výnimky. Potreboval som si kúpiť nový holiaci strojček. Taká maličkosť a koľko vám to zoberie z voľného času. Na oddelení elektroniky ma nečakane vyrušilo služobné hlásenie v tomto znení: „Žiadame pána Monačiho, aby sa urýchlene dostavil do predajne klenotníctva na prvom poschodí. Čaká vás tu vaša snúbenica. Koniec hlásenia.“
To nie je možné!, preblesklo mi hlavou. V tých informáciách sa asi zbláznili.
Monači a snúbenica? Povedal som si, tu nie je niečo v poriadku.
Onedlho v obchodnom centre zazneli opakované výzvy. Znovu hľadali Monačiho, stále ho čakala snúbenica.
Musel som sa presvedčiť, čo to má všetko, preboha, znamenať?! Z diaľky som nenápadne pozoroval vstup do známeho klenotníctva.
Ten blbec Monači do predajne klenotníctva samozrejme neprišiel. Jeho nedočkavá snúbenica prestupovala z nohy na nohu a on nikde. Určite jej niečo dôležité sľúbil. Možno aj snubný prsteň. Určite sa niekde zabudol so svojimi úvahami o naplnení podmienok šťastného rodinného života. Inak si to neviem vysvetliť. Všetko nasvedčovalo, že sa musím prestať len tak nečinne dívať.
Sklamanej Dagmare som nezištne navrhol, že ju odveziem (v pohodlnom päťmiestnom vozidle) do jej prenajatého bytu na druhom poschodí.
Celou cestou som mal pocit, že ma chce pozvať na pohár červeného vína, na pár duchaplných slov. Stalo sa a očakávané pozvanie som nemohol neprijať.
Už viem, že má rada kvietkované záclony. Má ich zavesené na okne s výhľadom na kostolnú vežu.
Kúrenie má plynové.
Opravil som jej aj pokazený splachovač.
Pri ďalšej príležitosti sa mi Dagmara zdôverila, že sa vo svojom živote nemieni spoliehať na neistých, stále zasnívaných rojčivých romantikov. Asi myslela na môjho dlhoročného priateľa Monačiho.
To všetko, možno aj niečo iné, som Monačimu dodnes neprezradil.
Mám riskovať, že si to budem potom celý život vyčítať?
