Oľga Pohanková
Anjeli
stratení v čase vo dne v noci
zľahučka do duše zeme tikajú
tik-tak tik-tak ako hodiny
šepoty poslov čas zastavili
chvíle bez konca…
mučivé akordy preťali strom
smútok s lístím na zem padá
z okna do okna ozvena ako tieň
derie sa pieseň z notovej osnovy
aleluja, aleluja …
človek bez človeka hluchý a nemý
na dosah prázdne ulice
a ticho do tanca zvoláva vábne
cinká zvonček monotónnym hlasom
tik tak tik tak ako staré hodiny
všade, kde slnko mihne sa
anjeli
s nami jedno telo
v dobrom i zlom jedna myseľ
túto noc stratili krídla
niet ich
bezfarebný rúž skrýva úsmevy
svetielok vo hviezdach ubúda
oči varujú svet naruby
ktovie, čo sa stalo túto jar
osudy spútané večným časom
v záhrade obživa zobúdza sa
preťatý strom bez objatia
vtáčí spev na konári stíchol
vôkol nepriateľ sa vozí
koľajnicou v rýchliku
znenazdajky ženie sa ako víchor
v čakárni sveta primnoho ľudí
dokedy…
anjeli
človek ako človek
pouličný žobrák aj boháč
myseľ plná chaosu pravdu zabíja
čas nárekov nestačí
vlak zmenil cieľ
preváža chyby a omyly
prebúdza z hriechov vinných
spálené nevinné duše
pamätaj, bolo to z jari
Lesana Kráľovičová
Som ako porcelán
krehký rozbitný anjel
ktorému zlomili krídlo a preto sa rozpadol
nechajte ľudí, nech mi ho zlepia,
pretože sa zjednotia
verím v zjednoteniu ľudí,
ako v odídenie korony
a túžim byt potom anjelom na zemi
pozorujúcim ľudí
v čase návratna….
z dlhého existenčného nič
Predstavujem si krajinu
ako celok
bez vojen, bez hádok
bez rinčania zbrani, plaču najmenších
ako dúhového jednorožca
plaviaceho sa po nebeskom korábe
ktorý dá dňom ťažkých chvíľ farbu dúhy
Martin Chudík
Cez kľúčovú dierku (sonetový veniec)
I.
Cez kľúčovú dierku je svet malý,
akoby ti padol celý do oka,
ako deti sme sa na tom smiali,
za dverami striehla tma. A aká hlboká.
Kľúč k nej viedol cez paty a maty,
pešiakovi dáva život kráľovná,
kto ju stratí, spozná, že je za tým
bolesť, ktorú iba ďalšia bolesť zarovná.
V človeku to dieťa stále verí
na tajomstvo zatvorených dverí,
na prahu sa cesta končí, no aj začína.
Každý vchádza do života nahý,
aby cítil všetky jeho ťahy,
popísanú dušu zdobí patina.
II.
Popísanú dušu zdobí patina,
hlboko sú do nej vryté mená,
na tváre sa trochu ťažšie spomína,
ale vôňa je v nás uväznená.
Zadržím dych, či sa ku mne nevrátiš,
vôňa rána mi ťa pripomína,
nosím si ťa v sebe ako ťažký kríž,
možno je to všetko moja vina.
Prázdne šálky, uhasené plamene,
chvíle, keď som ako bez slov skamenel,
nikto z nás však nebol dokonalý.
Za posledným bozkom náhle odlieta
to, čo sme si dali, ďalej do sveta,
svetlo, ktorého sme sa tak báli.
III.
Svetlo, ktorého sme sa tak báli,
mení telá, energia zostáva,
hlavnú rolu v tomto rituáli
predstavuje súzvuk a nie postava.
Celé je to iba o hľadaní
správ a prianí v starých listoch jesene,
vyhráva ten, ktorý zviera v dlani
teplú ruku a nie chladné kamene.
Čakám na vlak, čo sa po mňa možno vráti,
na konečnú, po tej nekonečnej trati,
z nástupišťa volá matka na syna.
A z jej hlasu zaznievala viera,
na okraji svetla sa tma stiera,
v mojich žilách unavene zhasína.
IV.
V mojich žilách unavene zhasína
nepokojné ticho plné dlhov,
včera som mal ešte slabosť na vína,
dnes mi nie je bez pohára dlho.
Nalievam si už len pravdu do tela,
občas mi je na žalúdok ťažká,
zo zrkadla hľadia oči priateľa,
ktorého si podmanila kňažka.
Dotyk ale nie je večný, uletí,
márne si ho vybavujem v pamäti,
možno iba stačí zavrieť viečka.
Minulosť je zrkadlenie svedomia,
pre spomienky sa jej väzby nezlomia,
ukryje sa v stopách a tam prečká.
V.
Ukryje sa v stopách a tam prečká,
láska máva svoje vlastné zámery,
premení čas bozkov na zrniečka
piesku, ktoré fúka nežne na pery.
Presýpa sa v dlaniach, pokým žena
nedovolí rukám vkĺznuť pod šaty,
dáva nádej, keď je roztúžená,
každý sen bol predsa z túžby počatý.
Zhmotňuje sa v nesúmernom bytí,
odhalí, čo v hĺbke dychom sýti,
nerobí však unáhlené závery.
V noci snenie skutočnosti tieni,
cez deň zreje v nepokojnom chvení,
kým mu opäť niekto smelý uverí.
VI.
Kým mu opäť niekto smelý uverí,
bude čakať slovo na vzkriesenie,
zabudnuté na stratenom papieri,
slovo sa vždy ponad ticho klenie.
Prestúpi ťa celú mojím daktylom,
zostali mi ešte ďalšie slová,
neprezradil som ti ich len omylom,
čo si nechám, to sa nezachová.
Spolieham sa asi preto na básne,
dúfam, že ich zmysel nikdy nezhasne,
zbieram ich, až pripomínam škrečka.
Napíšem ti sonet zľahka na kožu,
prsty mi ťa lepšie spoznať pomôžu,
tvoje telo horí ako sviečka.
VII.
Tvoje telo horí ako sviečka,
neposedné zimomriavky dosvedčia,
že mám slabosť na zmyselné céčka,
dotyk je len iná forma nárečia.
Naša konverzácia je plodná,
rozumiem ti dobre v každom počasí,
súznenie nás vypíja až do dna,
milovanie zmenu frontu nehlási.
A v tom krehkom akte oberania
nehy sa nás všetky tiene stránia,
prebudený život vchádza do dverí.
Zanechá v nás navždy svoje stopy,
kto nezažil, ten to nepochopí,
našli sme ten plameň čistej dôvery.
VIII.
Našli sme ten plameň čistej dôvery,
čo sa rodí s každým silným citom,
som len vojak, ktorý túži po mieri,
vzdal som sa a ty si bola pri tom.
V úprimnosti hľadám zmysel slobody,
nevlastním, tak nechcem viazať laná,
mám k tomu aj presvedčivé dôvody,
láska nemôže byť oklamaná.
Pozná ľahkosť vetra vliatu do krídel,
nekončí tam, kam by človek dovidel,
započuť ju v rannom speve vtáka.
Neovládam noty, ale počujem
melódiu, o ktorú mám záujem,
zahrať si ťa na perách ma láka.
IX.
Zahrať si ťa na perách ma láka,
možno bude zo mňa skvelý virtuóz,
neskôr v tebe bez pomoci sláka,
rozozvučím struny bez zbytočných póz.
Základom je zahrať akord presne,
odhodlane, kým to struna dovolí,
a keď hudba k mojim ušiam klesne,
neprestanem, urobím jej po vôli.
Muzika sa skrýva v hĺbke tela,
postarám sa, aby nedoznela,
táto skladba ešte nie je za nami.
Hmatníkom sa nesú vibrácie,
zložili sme pieseň, čo v nás žije,
žiadny tón mi zrazu nie je neznámy.
X.
Žiadny tón mi zrazu nie je neznámy,
akoby si odjakživa vo mne
dozrievala, kým nás niekto zoznámi,
nenáhlivo, nesmelo a skromne.
Asi je v tom vyčkávaní odžitá
osamelosť rán a chladných dlaní,
márne som šiel chytať srdce do žita,
ani to sa času neubráni.
Dnes sa spolu prechádzame po lane
s nádejou, že rovnováha zostane
zachovaná v čase, keď sa zmráka.
Niekedy sa ale hlava zamotá,
pádu predíde len nutná samota,
premieňam sa v tebe na tuláka.
XI.
Premieňam sa v tebe na tuláka,
čo sa snaží objavovať nový svet,
pochybnosť je iba sivá mláka,
kde sa topí tucet našich holých viet.
Vyznám sa však v mapách, nestratím sa,
cestu predurčuje zmysluplný cieľ,
ukončí ju ako stenu rímsa,
vlastný obraz nie je dielom zrkadiel.
Poznanie sa do mňa cestou vstrebe,
keď sa vrátim, budem bližšie k tebe,
prichýlený pod tvojimi bránami.
Domovom je pochopenie, spája,
vyzlečme sa z hriechov, len my dvaja,
nahota mi všetky zmysly omámi.
XII.
Nahota mi všetky zmysly omámi,
cítim sa tak celkom prirodzene,
nežonglujem s priťažkými slovami,
nechce sa mi opäť trpieť pre ne.
V prírode sa predsa vedia bez reči
dohovoriť listy, kvety, stromy,
úsmev ma vždy jednoduchšie presvedčí,
čo je hodné deliť medzi dvomi.
Spovedám sa iba v tvojom objatí,
zhrešiť bez slov sa mi stále oplatí,
odpúšťanie, to je prapodstata.
Denne si ťa opakujem odznova,
som len nota a ty prázdna osnova,
v pohľade máš odhodlanie kata.
XIII.
V pohľade máš odhodlanie kata,
odsúdený čakám na deň popravy,
bezhlavo som miloval a strata
hlavy nebude stav, čo to napraví.
Možno príde chvíľa katarzie,
pocítim aj horkosť môjho pokánia,
keď sa do mňa spravodlivosť vpije,
bunky sa viac svojmu trestu nebránia.
Nakoniec som dostal amnestiu,
bola to len hlúpa chyba právnika,
tvoje ruky zo mňa krivdu zmyjú,
právo súdiť ale navždy zaniká.
Vo vzťahu má štedrosť cenu zlata.
Čo sme láske dali, to nám zráta.
XIV.
Čo sme láske dali, to nám zráta,
iba na tom jednom predsa záleží,
neoplatí sa hrať diplomata,
predíde sa bolestivej krádeži.
Vždy som chcel s ňou jednať narovinu,
nebál som sa toho ani zamlada,
medzi prsty naberal som hlinu,
kým mi z prachu nerozkvitla záhrada.
Plody rastú v prítomnosti svetla,
ak je zdravá túžba správne zasiata,
ďakujem ti, že si neodmietla
skryť si ruku v teple môjho kabáta.
Na dvere sme klopať neprestali.
Cez kľúčovú dierku je svet malý.
***
Cez kľúčovú dierku je svet malý,
popísanú dušu zdobí patina,
svetlo, ktorého sme sa tak báli,
v mojich žilách unavene zhasína.
Ukryje sa v stopách a tam prečká,
kým mu opäť niekto smelý uverí,
tvoje telo horí ako sviečka,
našli sme ten plameň čistej dôvery.
Zahrať si ťa na perách ma láka,
žiadny tón mi zrazu nie je neznámy,
premieňam sa v tebe na tuláka,
nahota mi všetky zmysly omámi.
V pohľade máš odhodlanie kata,
čo sme láske dali, to nám zráta.
Marián Šidlík
takatalvi
(krajina ktorej niet)
stojí na rohu detstva
pár drobných v dlani (nohy bosé)
ráta dlaždice…
neboj sa maličká… a nevrav mi pane!
ty si tá z ulice… však?
(noc čo noc postáva na ošarpanom
chodníku)
… prebúdzajú sa vo vykričanom ráne
koráliky r o z k o t ú ľ á n é
a už je tu zas
nebadane… to zázračné babie leto –
krásne obyčajný kolobeh žitia
nič viac okrem túžby
(a vtáky odlietajú netušiac že po zime
opäť prichádza jar)
viem že mŕtvi nestarnú
nemajú na to čas ani myšlienky
… dlho som bol preč
no odteraz pôjdeme všade spolu
ukážem ti biele noci
antilopy gnu
staré amfory zabudnuté v hlbinách mora
a všeličo iné – úsmev Giocondy
a perzeidy (slzy sv. Vavrinca)
ktoré padajú bohvieprečo najmä
v auguste
… asi mám prismutné ústa
keď mi jednostaj len odvrávaš
pobozkaj ma a hneď sa všetko stratí
zlé i dobré
neopakovateľné i všedné –
na okamih a možno nadobro
neplač!
šťastie si vždy krájam
na-drob-no
sprisahanie
… aspoň jeden pevný bod
na záchytnej stanici Jestvovania
prečo mi bezbrannému bránia neodísť?
plachty zvinuté
luna na dne člna
(po zápästia zima po lakte máj)
srdce pod pazuchou
zmoknuté krídla…
slza pri svetle blikajúcich lámp… modrá
odraz noci nad ránom – slané šľapaje
za vlnou vlna za nárazom náraz
všetko chcieť naraz: srdité i srdcovité
srdiečkovité i srdienkaté
(vody nestojaté)
kdeže je tá múdra rada… starca
nestaraj sa o iné ako o budúce
a či to moje „iné“ nie je tiež potom?
čo je medzi predposledným dotykom
a zakázaným plotom –
záveje/tichý breh rieky/vyblednutá dúha…
či záchytná stanica Detstvovania…?!
