Literatúra očami spisovateľov (Anketa Literárneho týždenníka o slovenskej pôvodnej a prekladovej knihe)

326

Vážení čitatelia, na sklonku minulého roka sme uskutočnili najmä medzi našimi stálymi prispievateľmi anketu s otázkou: Ktoré knižné dielo slovenskej pôvodnej alebo prekladovej literárnej tvorby – vydané v roku 2018 – vás najviac zaujalo a v čom vidíte jeho prínos? Jej zámerom je upriamiť pozornosť slovenskej kultúrnej verejnosti na kvalitné a hodnotovo prínosné literárne knižné diela, ktoré na Slovensku vychádzajú, a, žiaľ, nie sú dostatočne viditeľné na pultoch či v regáloch našich kníhkupectiev, zaplavovaných najmä brakovou prekladovou literatúrou. Veríme, že odporúčané diela upútajú a obohatia.

ŠTEFAN CIFRA, šéfredaktor Literárneho týždenníka

MARTIN CHUDÍK, básnik, literárny recenzent
V roku 2018 vyšlo veľa zaujímavých kníh, no pozornosť by som rád upriamil na jednu knihu – básnickú zbierku Domáca úloha (vydavateľ OZ FACE, 2018, 56 s.), ktorá obsahuje dvadsať básní z literárnych začiatkov Miroslava Válka z obdobia 1942 – 1948. Zbierka sa vyznačuje „pútnickými“ básňami (autor ich publikoval v kalendári Pútnik svätovojtešský a v časopise Pútnik) s kresťanskou tematikou, ktoré odhaľujú Válkovu ranú tvorbu. Básne z dobových publikácií vybral a predslov napísal Peter Tollarovič. Autorom edičnej poznámky je Ján Gavura. Básnickú zbierku dopĺňajú ilustrácie slovenského maliara Cypriána Majerníka.

HANA KOŠKOVÁ, poetka, spisovateľka pre deti a mládež, literárna recenzentka
Minuloročná knižná produkcia Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov (VSSS) bola naozaj pestrá. Čitatelia si mali z čoho vyberať. Vydavateľstvo vyšlo v ústrety čitateľskej verejnosti rôznorodými literárnymi žánrami. Od poézie, beletrie, esejistiky, literatúry faktu až po literatúru pre deti. Mňa osobne zaujali básnické zbierky, pretože sama píšem poéziu. Po úspešnej prozaickej knižke Etely Farkašovej Scenár (VSSS) vyšla autorke i básnická zbierka S predtuchou svetliny(2018, VSSS, 120 s.). Básne v nej zastúpené sú akousi esejistickou skratkou, ktorá reflektuje ľudské bytie, ponúkajú prostredníctvom prežitých udalostí a skúsenostného zázemia autorky okamihy z jej duševného pnutia. Farkašová sa usiluje zachytiť nielen vlastný svet, ale aj zvýznamniť univerzum. Uverejňované eseje v jednotlivých číslach Literárneho týždenníka od Pavla Dinku a Petra Žantovského boli vždy pre mňa zaujímavou „správou“ o celospoločenskom dianí. A čítala som ich ako prvé. Preto ma potešila ich spoločná kniha Slovensko-české, česko-slovenské NECENZUROVANÉ eseje a úvahy(2018, VSSS, 195 s.). Dnes nie je samozrejmosťou odhaľovať negatíva v našej spoločnosti. Zvyčajne sú skreslené a nepravdivé. Aj preto si cením úprimnosť, ktorá esejam dodáva punc príťažlivosti. Viacerých z nás trápia postoje politikov či masmédií, často ich nezodpovednosť a odďaľovanie riešení. Veď či sa dajú donekonečna tolerovať mediálne útoky, dezorientácia občanov, ktorí si demokraciu predstavovali inak? Nádych romantiky s drsnou realitou.

Zaujal ma i román Czesłava Miłosza Údolie Issy (2018, VSSS, 239 s.). Najmä to, ako majstrovsky autor skĺbil nádych romantiky s drsnou realitou. Nejdem vymenúvať ďalšie knižky, ktoré som zo širokého spektra vydavateľskej produkcie SSS prečítala. Dám priestor aj iným podnetným príspevkom do ankety.

JÁN ČOMAJ, spisovateľ literatúry faktu, novinár, publicista
Niekoľko kníh ma vlani zaujalo, ale zo všetkých najväčšmi román Antona Baláža Povedz slovo čisté. Niekoľko obsahových rovín – slovenská psychiatria v polovici minulého storočia, osobný denník mladej lekárky, jej vzťah s chalanom, budúcim literárnym vedcom, bratislavská filozofická fakulta tých čias, poslucháči a kantori literatúry, živí, skutoční, aj s trpkým osudom prvoročiaka Ruda Dobiáša, ktorého za neškodnú mladícku karikatúru odsúdia na dlhoročné galeje v uránových baniach, cirkevná problematika, s obdivuhodnou znalosťou udalostí a osobností vtedajšieho evanjelického sveta – a vedľa toho a pomedzi to nosná téma: život a dielo už duševnou chorobou poznačeného literárneho polyhistora, teológa, kňaza, básnika, prozaika, publicistu, redaktora a organizátora aktivít Matice slovenskej Štefana Krčméryho. Len namiešať tento koktail tak, aby ulahodil človeku súčasnosti, bolo umením. A Tono Baláž to urobil majstrovsky – príbehovo, portrétovo aj faktograficky. Aj postavy, ktoré sú v relácii k ústrednej téme druhoradé, sú plnokrvné, povedzme profesor Karol Matulay, osobnosť modernej slovenskej psychiatrie, v danej chvíli riaditeľ liečebne na Cajle pri Pezinku, ktorého onedlho vyhodia z práce, a odborník európskeho formátu dožíva ako radový lekár na poliklinike. Alebo jeho asistent v liečebni doktor Molčan, o pár rokov docent, prednosta psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave, ktorému nikdy nedajú titul profesora, lebo odmieta vstúpiť do strany – to sme už za rámcom Balážovho románu, ale tie postavy spoznávame v tomto svetle, budúci osud im akosi pasuje k Balážovmu obrazu, povedal by som: predpovedá ho. S obdivom som vnímal postavu modranskokráľovského evanjelického farára Jána Petríka, profesora teologickej fakulty, ktorú práve v tom čase strana a vláda vyhostia z Bratislavy do Modry. Baláž musel stráviť veľa času, aby nad rodinnou kronikou a cirkevným archívom tak prenikol do problematiky cirkvi. A nad tým kraľuje úžasný obraz Krčméryho. To je sila!

MARGITA IVANIČKOVÁ, poetka, spisovateľka literatúry pre deti a mládež
Poézia v krojoch, kroje v poézii – to je názov opulentne výpravného diela z dielne vydavateľstva Ikar. Luxusná kniha s rozmermi 38 x 30 cm váži niekoľko kilogramov, obsahuje vyše stovky fotografií mužov, žien, detí i starcov oblečených v nádherných krojoch, ktoré pochádzajú zo všetkých kútov Slovenska, ale aj z Vojvodiny. A to nielen z prostredia profesionálnych opatrovateľov krojových skvostov našej ľudovej kultúry, ale aj od zberateľov. Autor fotografií je Peter Brenkus. Vedľa každej sugestívnej fotografie je uvedená báseň Milana Rúfusa. Citlivo spracovaný grafický dizajn Márie Rojkovej podložil pod každú báseň jemný ornamentálny prvok typický pre danú oblasť. Na výber básní sa podujal Ján Sucháň, ktorý v doslove napísal: “Ďakujem Milanovi Rúfusovi za jeho básne, poéziu a nebesiam ďakujem za Milana Rúfusa.” Vydavateľstvu patrí poďakovanie za unikátny edičný počin, za poklonu nádhere našej ľudovej kultúry aj majstrovi Rúfusovi.

LYDIE ROMANSKÁ, poetka, podpredsedníčka Obce spisovateľov Českej republiky
Absurdné je, že knižku, ktorú chcem vyzdvihnúť, som v ruke zatiaľ nedržala, no mám v počítači podobu, v ktorej odišla do tlače. Je to básnická zbierka Karla Klatta Květ se větrem uklání včelám (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2018, ilustrácie Jaroslav Koprda). Mám dokonca na tej knižke účasť – jeden z doslovov, ktorý sa kryje s mojou správou, keď Klatta objavil Štefan Cifra a chcel, aby som sa ako česká poetka k súboru jeho básní vyjadrila. Názor dodal aj Ján Tazberík, má v zbierke druhý doslov – je to príznačné, je tu názor český i slovenský, keďže Klatt vydáva knižku na Slovensku, kde štyridsať rokov žije, no vyrastal v Ostrave. Básne píše po česky, ale sú plné reálií slovenských; od prvého čítania až po básnikovo imprimatur považujem túto poéziu za opravdivú a vzrušujúcu, za hlas nadaný schopnosťou podať o letmých okamihoch života, vrátane ťažkých, mimoriadne presnú, metaforicky príťažlivú, zrozumiteľnú, a vôbec nie rezignujúcu výpoveď. Má spontánnu, ľahko makarónsky sfarbenú dikciu, keď sa zjaví slovo „poštárka“ alebo„činkáreň“ čitvar „byl jsem hladný“ namiestočeskéhohladový, nikoho nepobúri, keď pohotový záznam dostáva podstatný, nie sentimentálny význam navzdory bruchu poprepichávanému protirakovinovými injekciami. Nie únava po sparnom dni, ale svieže ráno, keď ľudí znova ubúda, ale spočinú v zemi, ktorá je „jarná“, keď pes, hoci aj slepý, sa ženie po tráve. Táto poézia nič nelakuje na ružovo, noc je možno ťažká, ale ako mäkké brucho ženy, do ktorého sa vtlačíš, nie ubolenosť, furiantské zavýsknutie… Klattova poézia obohatí ako slovenskú tak aj českú poéziu hlasom zrelého a svojich možností vedomého si ľudstva, prežívaného s vďakou a radosťou, s posolstvom krásy vyťaženej i z posledného vozíku hlušiny…


JOZEF ČERTÍK, básnik, literárny recenzent
Za knihu roka 2018 považujem preklad Hviezdoslavových Krvavých sonetov do angličtiny, ktoré preložil írsky básnik a esejista John Minahane a ktorá vyšla pod názvom Pavol Országh Hviezdoslav: The Bloody Sonnets (LIC, Bratislava, 2018, 64 s.). Je to v poradí druhý preklad Hviezdoslavovej skladby do angličtiny, ten prvý pod názvom Bloody Sonnets by Hviezdoslav vyšiel v roku 1950 (Scrantone, USA) a preložil ich Jaroslav Vajda. Preklad vyšiel nielen v reprezentatívnom formáte, ale aj v reprezentatívnej grafickej úprave Petra Ďuríka. Knihu majstrovsky ilustroval akademický maliar Dušan Kállay. Autorom úvodnej eseje The Bloody Sonnets of August-September 1914 je prekladateľ a esejista John Minahane. Kniha bola vydaná z iniciatívy Ľubomíra Reháka, veľvyslanca Slovenskej republiky v Londýne, editorkou vydania je Eva Tomkuliaková. Knihu vydalo Literárne informačné centrum pri príležitosti stého výročia ukončenia prvej svetovej vojny.


JOZEF MIKLOŠKO, spisovateľ, matematik, bývalý politik a diplomat
Po Februári 1948 nastala v Československu doba temna, surových a nepotrestaných perzekúcií a likvidácie demokratických slobôd. Boli zrušené všetky možnosti politického a náboženského alternatívneho myslenia. Napriek tomu, že v politických procesoch bolo odsúdených 70-tisíc ľudí, vychádzalo u nás 24 ilegálnych časopisov-samizdatov, z nich tri štvrtiny na náboženské témy. Aj vtedy, keď každé písanie, rozmnožovanie a šírenie nepovolených písomností bolo trestným činom s následným súdom a väzením, aktívne pôsobili tajné bunky protikomunistického odboja. Pred 30 rokmi vznikol samizdat Hlas Slovenska (HS). V rokoch 1988 – 1989 vyšlo jeho osem čísiel so zaujímavými článkami prominentných autorov (Ján Ch. Korec, Ján Silan, Hana Ponická, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Jozef Jablonický, Ján Letz, Štefan Šmálik, Ivan Hoffman a iní). HS sa venuje kniha Róberta Letza a Martina Lauka Hlas Slovenska v kontexte slovenského samizdatu (M. Vaško, 2018, 448 s.). Historik Letz opisuje 40-ročnú históriu slovenských samizdatov, pritom sa sústreďuje najmä na kategorizovanie článkov v HS. Bývalý šéfredaktor HS Lauko, bývalý generálny prokurátor ČSFR (1992), oceňuje HS pre pluralitné hodnotenie našich dejín a opisuje jeho prípravu, tlač a distribúciu. V knihe sú obrázky, prepisy článkov z HS a 500 mien v registri. HS otváral mnohé tabuizované témy, ktoré sú stále aktuálne a mnohým doteraz neznáme. Dnešnú infláciu slov na internete a v médiách nemožno porovnávať s časom, keď písané slovo malo svoju váhu a každý xerox, cyklostyl a rozmnožovacia blana boli prísne evidované a kontrolované. Tieto fakty treba pripomínať a oceňovať, že aj samizdaty prinášali nádej na pád totality. Kniha je prvou publikáciou v edícii ÚPN Antológia slovenského samizdatu.


MICHAL ZÁLETA, básnik
Človeku už výrazne určovanému jedným z najpôvabnejších ľudských vzťahov, totiž starootcovským, sa prihodí, že sa jeho čitateľská pozornosť zatúla a k rozprávke. Mne napríklad k Puškinovej Rozprávke o cárovi Saltánovi (Vydavateľstvo SSS, 2018). Tá nesporne patrí k jeho najchytľavejším a podnes sa zjavuje v mnohých podobách: v animovanom i hranom filmovom stvárnení, stala sa aj predlohou opery Rimského-Korsakova, ba povráva sa, že patrí k najobľúbenejším ruským rozprávkam vôbec. Nie div, veď v nej napokon nielenže dobro víťazí nad zlom, ale nesie aj iné mravné posolstvo: schopnosť odpúšťať. K slovenskému detskému čitateľovi sa znova dostáva vo svojej primárnej, teda slovesnej podobe: ako epický veršovaný príbeh. V prebásnení Jaroslava Rezníka sa však obohacuje o novú dimenziu – dramatický aspekt, a to predovšetkým zásluhou originálneho básnického pretlmočenia, ktoré zachováva nosnú príbehovú tvár Puškinovho originálu, no zároveň šťastne ponúka súzvučný kontext so slovenskou rozprávkovou tradíciou, s jej zázemím, čím sa Puškinova rozprávka nielen oprávnene privlastňuje nášmu detskému čitateľovi, ale možno úspešne predpokladať, že náš čitateľ ju prijme ako neadoptovanú. J. Rezník to dosahuje virtuozitou verša, jeho rytmikou a rýmom, takrečeno jeho legitimizovaným prínosom, ako sa to odohráva iba pri prebásnení, v ktorom sa uprednostňuje krásno pred vernosťou. Tá je totiž v takomto prípade poznačená väčšmi, vlastne vždy, skôr otroctvom ako tvorivosťou. Epiku príbehu, obsah replík, nosnosť rozprávky však zachováva dôstojne nenarušenú. Odkiaľsi, akoby zo zázemia podvedomia, sa mi vynára aj edukačný dosah na nášho detského čitateľa, na takmer mimovoľné osvojovanie krásy verša a jeho lyricko-epického šatu. V Rezníkovom prebásnení sa totiž takmer šantiaco manifestuje šarm jeho básnivej básnickej letory, kryštalizovanej vlastnou tvorivou skúsenosťou. A Cpinovo kongeniálne výtvarné uchopenie rozprávkových motívov spôvabňuje túto knihu aj vizuálne.


VIKTOR TIMURA, kulturológ, autor literatúry faktu
Z produkcie vydavateľstiev za rok 2018 ma zaujali viaceré tituly, ale zo všetkých najväčšmi básnická zbierka Michala Záletu pod názvom Pamäť dvora. Je to básnická oslava ľudí nepokrivených ľudských hodnôt, čistých sŕdc a priezračných charakterov, ktorí produkujú pre nás to najpodstatnejšie – každodenný chlieb. Básnik preniká do spodných prúdov duchovného sveta týchto obyčajných, neskazených ľudí a čistých morálnych zásad. Na druhej strane je plný obáv z falošného sveta virtuálnej reality, do ktorej sa ako do bahna zaborila naša mladá generácia. Pritom je to poézia majstrovsky zvládnutá i z hľadiska obrazotvornosti a poetizmu, aj keď nejde o viazaný, ale skôr voľný verš s občasným, no nie zriedkavým rýmom, ktorý účinok výpovede umocňuje. Je to básnická pocta generácii našich otcov a nám i tým z nás, ktorí žili v zložitých časoch, ale zostali verní sebe, národu a jeho tradičným hodnotám, ktoré naša generácia zdevalvovala a zamenila za niečo, čo priamo ohrozuje našu národnú existenciu. Ohrozenie vyplýva zo zámeny reálneho sveta za virtuálny.

 

Titulné foto: pixabay.com